Nedeľná homília Svätého Otca v Kaunase: Koho Ježiš postaví do stredu dnes?

Sv. Marek venuje celú jednu časť svojho evanjelia náuke určenej učeníkom. Ako keby Ježiš v polovici cesty do Jeruzalema chcel, aby sa jeho učeníci obnovili vo svojom rozhodnutí vediac, že toto nasledovanie prinesie aj okamihy skúšky a bolesti. Evanjelista v rozprávaní o tej etape Ježišovho života pripomína, že Ježiš trikrát predpovedal svoje umučenie. Oni trikrát vyjadrili svoju nespokojnosť a odpor, no Pán ich pri všetkých troch príležitostiach chcel niečomu naučiť. Práve sme si vypočuli druhú z týchto troch pasáží (porov. Mk 9,30-37).

Kresťanský život vždy prechádza aj chvíľami kríža, a neraz sa zdajú bez konca. Minulé generácie majú iste dobre vrytý v pamäti čas okupácie, súženie deportovaných, neistotu, či sa vrátia, pocit hanby z udavačstva či zrady. Kniha Múdrosti nám hovorí o prenasledovanom spravodlivom, ktorý znáša potupu a súženie len preto, že je dobrý (porov. Múdr 2,10-20). Koľkí z vás by mohli rozprávať z vlastnej skúsenosti, alebo niekoho z príbuzných, tú istú stať, ktorú sme čítali. Koľkí z vás videli aj kolísať ich vieru, že sa Boh sa nezjavil, aby vás ochránil; pretože nestačilo len ostať vernými, aby Boh zasiahol vo vašich dejinách. Kaunas pozná túto skutočnosť a celá Litva to môže dosvedčiť, veď jej behá mráz po chrbte, stačí keď sa spomenie Sibír alebo getá vo Vilniuse a Kaunase, okrem iných; a môže teda jednohlasne s apoštolom Jakubom v úryvku z jeho listu, ktorý sme počuli, povedať: sú žiadostiví, vraždia, bojujú, vedú vojny (porov. 4,2).

Ale učeníci nechceli, aby im Ježiš rozprával o bolesti a kríži, nechcú nič vedieť o skúškach a súženiach. A sv. Marek pripomína, že sa zaujímali o iné veci a pri návrate domov sa medzi sebou dohadovali, kto z nich je najväčší. Bratia a sestry, túžba po moci a sláve je najbežnejším spôsobom správania sa tých, ktorým sa nedarí uzdraviť spomienky svojich dejín a možno práve preto sa odmietajú aj angažovať za prítomnosť. A preto sa diskutuje, kto zažiaril najviac, kto bol v minulosti najčistejší a kto má viac privilégií oproti iným. A tak negujeme naše „slávne dejiny, plné obety, nádeje, dennodenného boja, života služby, vytrvalosti v namáhavej práci“ (Ap. exhort. Evangelii gaudium, 96). Je to neplodný a zbytočný postoj, ktorý sa odmieta zapojiť do budovania prítomnosti, strácajúc kontakt s ťažkou realitou, ktorú znáša náš veriaci ľud. Nemôžeme byť akýmisi duchovnými „expertmi“, ktorí súdia iba zvonka a celý čas len rozprávajú o tom, „čo by sa malo robiť“ (porov. tamtiež).

Ježiš vedel, nad čím premýšľajú a ponúka im protilátku na tieto mocenské zápasy a odmietanie obety. A aby dal slávnostný ráz tomu, čo sa chystal povedať, posadí sa ako učiteľ, zavolá si ich a urobí gesto: postaví doprostred dieťa – malého chlapca, ktorý si zvyčajne zarábal drobné službičkami, ktoré nik nechcel robiť. Koho postaví do stredu dnes, tu, v dnešné nedeľné ráno? Kto budú tí najmenší a medzi nami najchudobnejší, ktorých máme prijať po sto rokoch od našej nezávislosti? Kto je ten, čo sa nemá čím odplatiť, aby dal uspokojenie našim snahám a obetám? Možno sú to etnické menšiny nášho mesta, alebo tí nezamestnaní, čo sú prinútení emigrovať. Azda sú to opustení starci alebo mladí, ktorí nenachádzajú zmysel života, pretože stratili svoje korene. [Postavil ho] „doprostred“ – to znamená do rovnakej vzdialenosti, aby sa nik nemohol tváriť, že nevidí, aby nik nemohol tvrdiť, že „je to zodpovednosť druhých“, pretože „ja som to nevidel“ alebo „som príliš ďaleko“. Bez toho, aby sme robili zo seba hrdinov, bez túžby získať potlesk či byť prvými.

Tak ako v meste Vilnius rieka Vilnia odovzdáva svoje vody Nerisu a stráca svoje meno v jeho prospech, tu [v Kaunase] samotný Neris stráca meno a svoje vody prepúšťa Nemunasu. O toto presne ide: byť Cirkvou, ktorá „vychádza von“ a nemať strach vyjsť a obetovať sa ani keď sa zdá, že sa rozplývame; [nemať strach] stratiť sa v záujme tých najmenších, zabudnutých, tých, čo žijú na existenciálnych perifériách. Ale uvedomujúc si, že toto „vyjdenie von“ si v istých prípadoch vyžiada aj zastaviť krok, odložiť bokom úzkosti a súrenie, aby sme vedeli pozrieť do očí, počúvať a sprevádzať tých, čo zostali na okraji cesty. Neraz sa treba správať ako ten otec márnotratného syna, ktorý pri dverách čaká na synov návrat, aby mu otvoril hneď, ako príde (porov. tamtiež, 46) alebo ako učeníci, ktorí sa majú naučiť, že keď prijmeme jedného z maličkých, prijímame samotného Ježiša.

Preto sme dnes tu, v túžbe prijať Ježiša v jeho slove, v Eucharistii, v maličkých. Prijať ho, aby zmieril našu pamäť a sprevádzal nás prítomnosťou, v ktorej nás aj naďalej nadchýna svojimi výzvami a znameniami, ktoré nám zanecháva. Aby sme ho nasledovali ako učeníci, pretože nie je nič opravdivo ľudské, čo by nemalo odozvu v srdciach Kristových učeníkov, a tak ako svoje vlastné cítime radosti a nádeje, smútok a súženie ľudí našich čias, najmä chudobných a trpiacich (porov. II. vatik. koncil, Gaudium et spes, 1).  Z tohto dôvodu, a preto, že sa ako spoločenstvo cítime naozaj solidárni s ľudstvom – v tomto meste i v celej Litve – a solidárni aj s jeho dejinami (porov. tamtiež), chceme darovať svoj život v službe a v radosti, a tak dať všetkým poznať, že Ježiš Kristus je našou jedinou nádejou.

(Preklad: TV LUX v spolupráci so Slovenskou redakciou VR)

-ak, jb-