Homília pápeža Františka pri kanonizácii: Stačí nám Ježiš?

Druhé čítanie nám hovorí, že „Božie slovo je živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4,12). A je to skutočne tak: Božie slovo nie len súbor právd alebo povzbudivé duchovné rozprávanie. Nie. Je živým slovom, ktoré sa dotýka života, ktoré ho premieňa. V ňom sa Ježiš, ktorý je živým Božím Slovom, osobne prihovára našim srdciam.

Obzvlášť evanjelium nás pozýva stretnúť sa s Pánom, a to cez príklad onoho neznámeho muža, ktorý k nemu pribehol (porov. Mk 10,17). S tým mužom sa môžeme stotožniť, lebo text nám nehovorí jeho meno, čím nám akoby chcel povedať, že môže predstavovať ktoréhokoľvek z nás. Onen muž sa pýta Ježiša, ako môže „obsiahnuť večný život“ (v. 17). Pýta sa na život, čo trvá večne, na život v plnosti: kto z nás by ho nechcel? Ale všimnime si, že sa naň pýta ako na dedičstvo, ktoré možno získať, ako na isté dobro, ktoré možno nadobudnúť, podmaniť si svojimi silami. Vskutku, aby toto dobro raz vlastnil, dodržiaval prikázania od svojej mladosti a pre dosiahnutie tohto cieľa je odhodlaný dodržiavať aj ďalšie; preto sa pýta: „Čo mám robiť, aby som to mal?“.

Ježišova odpoveď ho zaskočí. Pán sa neho zadíval s láskou (porov. 21). Ježiš mení perspektívu: od dodržiavania prikázaní kvôli dosiahnutiu odmeny k láske, nezištnej a totálnej. Onen muž rozprával v kategóriách dopytu a ponuky, Ježiš mu ale navrhuje príbeh lásky. Pozýva ho prejsť od dodržiavania zákonov k darovaniu seba samého, od robenia pre seba, k bytiu s Ním. Dáva mu životný návrh, „režúci do živého“: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným […] Potom príď a nasleduj ma!“ (v. 21).

Aj tebe Ježiš hovorí: „Príď, nasleduj ma!“ Príď: nezostaň stáť, lebo na to, aby si bol Ježišov, nestačí nerobiť nič zlé. Nasleduj ma: nekráčaj za Ježišom iba vtedy, keď sa ti to hodí, ale snaž sa o to každý deň; neuspokoj sa s dodržiavaním prikázaní, s dávaním trocha almužny a s odriekaním nejakej modlitby: nachádzaj v ňom Boha, ktorý ťa neustále miluje, zmysel tvojho života, silu darovať seba.

Ježiš ešte dodáva: „Predaj, čo máš a rozdaj chudobným.“ Pán nevytvára teórie o chudobe a bohatstve, ale ide priamo k životu. Žiada ťa, aby si zanechal to, čo zaťažuje srdce, vyprázdnil sa od imania, aby si dal priestor jemu, jedinému dobru. Nedá sa skutočne nasledovať Ježiša, keď nás zaťažujú pozemské veci. Lebo ak je srdce preplnené majetkom, už v ňom nie je miesta pre Pána, ktorý bude iba jednou vecou medzi ostatnými. Práve preto je bohatstvo nebezpečné a – ako hovorí Ježiš ­– robí ťažkým vôbec dosiahnuť spásu. Nie preto, že by bol Boh prísny, nie! Problém je na našej strane: naše prílišné vlastníctvo, naša príliš veľká túžba po ňom nás zadúšajú, zadúšajú nám srdce a robia nás neschopnými milovať. Svätý Pavol nám preto pripomína, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (1 Tim 6,10). Vidíme to: tam, kde peniaze hrajú prím, tam nie je miesto pre Boha a niet tam miesta ani pre človeka.

Ježiš je radikálny. On dáva všetko a aj žiada všetko: dáva lásku, ktorá je totálna a žiada srdce, ktoré je nerozdelené. Aj dnes sa nám dáva ako živý Chlieb; môžeme mu my vrátiť omrvinky? Tomu, ktorý sa stal naším služobníkom, až tak, že išiel kvôli nám až na kríž, nemôžeme odpovedať iba dodržiavaním akéhosi predpisu. Tomu, ktorý nám ponúka večný život, nemôžeme venovať len nejaký zlomok času. Ježiš sa neuspokojí s nejakými „percentami lásky“: nemôžeme ho milovať na dvadsať, päťdesiat či šesťdesiat percent. Buď všetko, alebo nič.

Drahí bratia a sestry, naše srdce je ako magnetka: nechá sa pritiahnuť láskou, no môže zostať prichytené iba na jednej strane; musí sa preto rozhodnúť: buď bude milovať Boha, alebo bude milovať bohatstvo sveta (porov. Mt 6,24); buď bude žiť pre lásku, alebo pre seba (porov. Mk 8,35). Opýtajme sa samých seba, na ktorej sme strane. Opýtajme sa, kde sa nachádzame v našom príbehu lásky k Bohu. Uspokojujeme sa s dodržiavaním nejakých predpisov, alebo nasledujeme Ježiša ako zamilovaní, skutočne pripravení zanechať niečo kvôli nemu?

Ježiš kladie otázku každému z nás i nám všetkým ako putujúcej Cirkvi: sme Cirkvou, ktorá len káže o dobrých predpisoch, alebo sme Cirkvou-Nevestou, ktorá sa z lásky k svojmu Pánovi priam vrhá do lásky? Naozaj ho nasledujeme, alebo sa vraciame do šľapají sveta, ako onen neznámy muž? V skratke: stačí nám Ježiš, alebo hľadáme množstvo istôt vo svete?

Prosme o milosť vedieť niečo zanechať z lásky k Pánovi: zanechať bohatstvo, zanechať snívanie po postavení a moci, zanechať štruktúry, ktoré už nie sú primerané na ohlasovanie Evanjelia, tie závažia, ktoré brzdia misiu, tie povrazy, ktoré nás pútajú k svetu. Bez skoku vpred v láske náš život a naša Cirkev ochorejú na „egocentrickú samoľúbosť“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 95): vtedy sa radosť hľadá iba v nejakom prchavom pôžitku, dochádza k uzatváraniu sa do sterilných debát, k spohodlneniu v monotónnom žití kresťanstva bez elánu, kde narcizmus zakrýva smútok z pocitu nenaplnenia.

Takto to bolo u toho neznámeho muža, ktorý – ako hovorí Evanjelium – „odišiel zarmútený“ (v. 22). Zostal naviazaný na predpisoch a svojom veľkom majetku, nedaroval svoje srdce. A síce stretol Ježiša a dostalo sa mu od neho láskavého pohľadu, odišiel zarmútený. Smútok je dôkazom nenaplnenej lásky. Je znamením vlažného srdca. Naopak, srdce odľahčené od majetku, ktoré slobodne miluje Pána, neustále šíri radosť, tú radosť, ktorú dnes tak veľmi treba. Svätý pápež Pavol VI. napísal: „Uprostred svojich úzkostí potrebujú naši súčasníci spoznať radosť, počuť jej spev“ (Apoštolská exhortácia Gaudete in Domino, I). Ježiš nás dnes pozýva vrátiť sa k prameňom radosti, ktorými je stretnutie sa s ním, odvážna voľba riskovať v jeho nasledovaní, chuť zanechania niečoho pre vykročenie jeho cestou. Svätci prešli touto cestou.

Prešiel ňou Pavol VI., podľa príkladu apoštola, od ktorého prevzal meno. Ako on, tiež vydal svoj život za Kristovo Evanjelium, prekračujúc nové hranice a stávajúc sa jeho svedkom v ohlasovaní a v dialógu, prorokom extrovertnej Cirkvi, ktorá hľadí na vzdialených a stará sa o chudobných. Pavol VI., i v únave a uprostred nepochopení, vášnivo svedčil o kráse a radosti totálneho nasledovania Ježiša. I dnes nás znova povzbudzuje, spolu s Koncilom, ktorého bol múdrym kormidelníkom, žiť naše spoločné povolanie: univerzálne povolanie k svätosti. Nie k polovičatosti, ale k svätosti.

Je pekné, že spolu s ním a spolu s ostatnými dnešnými svätcami a sväticami je i Mons. Romero, ktorý zanechal istoty sveta, dokonca aj svoju osobnú bezpečnosť, aby podľa Evanjelia daroval svoj život, blízky chudobným a svojmu ľudu, so srdcom priťahovaným k Ježišovi a k bratom. To isté môžeme povedať i o Francescovi Spinellim, o Vincenzovi Romanovi, o Márii Catharine Kasperovej, o Nazarii Ignazii od sv. Terézie Ježišovej a aj o našom abrucko-neapolskom chlapcovi Nunziovi Sulpriziovi. Svätý mladík, odvážny, pokorný, ktorý sa vedel stretávať s Ježišom v utrpení, v tichu, a v obetovaní seba samého.  Všetci títo svätí v rozličných kontextoch pretlmočili svojím životom dnešné Božie slovo, bez vlažnosti, bez kalkulácií, so zápalom riskovať a niečoho sa zriecť. Bratia a sestry, nech nám Pán pomáha napodobňovať ich príklady.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-