Otvárací príhovor pápeža Františka na synode o mladých

Drahé Blaženosti, Eminencie, Excelencie, drahí bratia a sestry, milovaní mladí!

Pri vstupe do tejto auly, kde sa má rozprávať o mladých, sa už cíti sila ich prítomnosti, ktorá vyžaruje pozitivitu a entuziazmus, (sú) schopní zaujať a potešiť nielen túto aulu, ale celú Cirkev a celý svet.

Preto nemôžem začať bez toho, aby som vám povedal „vďaka“! Vďaka vám tu prítomným, vďaka mnohým osobám, ktoré počas dvojročnej cesty prípravy – tu v  Cirkvi Ríma i vo všetkých cirkvách sveta – pracovali s nasadením a nadšením, aby nám umožnili dospieť k tejto chvíli. Srdečná vďaka kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, predsedajúcim delegátom, kardinálovi Sérgiovi da Rocha ako generálnemu relátorovi; podsekretárovi Mons. Fabiovi Fabenemu, oficiálom  Generálneho sekretariátu a asistentom; vďaka všetkým vám, synodálni otcovia, audítorom a audítorkám, odborníkom a poradcom; bratským delegátom; prekladateľom, spevákom, novinárom. Srdečná vďaka všetkým za vašu aktívnu a plodnú účasť.

Zvláštnu vďaku si zaslúžia dvaja špeciálni sekretári, páter Giacomo Costa, jezuita, a don Rossano Sala, salezián, ktorí veľkodušne pracovali s odhodlaním a obetavosťou. Pri príprave sa nasadili do práce aj s vlastnou kožou.

Rád by som úprimne poďakoval mladým, ktorí sú s nami spojení v tejto chvíli, a všetkým mladým, ktorí sa v toľkých častiach sveta nechali počuť. Ďakujem im za to, že boli ochotní staviť na to, že stojí za to cítiť sa súčasťou Cirkvi alebo vstúpiť s ňou do dialógu; že stojí za to mať Cirkev ako matku, ako učiteľku, ako domov, ako rodinu, schopnú napriek ľudským slabostiam a ťažkostiam žiariť a odovzdávať nadčasový odkaz Krista; že stojí za to zachytiť sa loďky Cirkvi, ktorá aj napriek neľútostným búrkam sveta neprestáva ponúkať všetkým útočisko a pohostinnosť; stojí za to zaujať postoj vzájomného načúvania; stojí za to plávať proti prúdu a zamerať sa na vznešené hodnoty: rodinu, vernosť, lásku, vieru, obetu, službu, večný život. Naša zodpovednosť tu na synode je nepoprieť ich, ale naopak, ukázať, že stavili správne: naozaj, stojí to za to, naozaj, nie je to stratený čas!

A ďakujem zvlášť vám, drahí mladí tu prítomní! Cesta prípravy na synodu nás naučila, že svet mladých je tak rôznorodý, že nemôže byť zastúpený úplne, no vy ste určite jeho dôležitým znamením. Vaša účasť nás napĺňa radosťou a nádejou.

Synoda, ktorú prežívame, je momentom delenia sa. Túžim teda, na začiatku priebehu synodálneho zhromaždenia, pozvať všetkých, aby hovorili s odvahou a parresiou, čiže spojac dohromady slobodu, pravdu a lásku. Iba dialóg nám môže pomôcť rásť. Čestná a transparentná kritika je konštruktívna a pomáha, kým zbytočné klebetenie, povrávanie, obvinenia alebo predsudky to nerobia.

Odvahe rozprávať musí zodpovedať pokora počúvať. Mladým na predsynodnom stretnutím som hovoril: „Ak rozpráva ten, kto sa mi nepáči, musím ho počúvať ešte viac, pretože každý má právo na to, aby bol vypočutý, tak ako má každý právo rozprávať“. Toto otvorené načúvanie si vyžaduje odvahu ujať sa slova a hovoriť v mene toľkých mladých sveta, ktorí tu nie sú prítomní. Toto je počúvanie, ktoré otvára priestor pre dialóg. Synoda sa musí stať uskutočňovaním dialógu predovšetkým medzi tými, ktorí sa na nej zúčastňujú. A prvým ovocím tohto dialógu je, že každý sa otvorí novosti, aby pozmenil vlastný názor vďaka tomu, čo počuje od iných. Toto je dôležité pre synodu. Mnohí z vás si už pripravili svoj príspevok pred tým, ako sem prišli – a ďakujem vám za túto prácu –, no pozývam vás, aby ste sa cítili slobodní premyslieť to, čo ste si pripravili ako prvotný náčrt otvorený na prípadné doplnky a úpravy, ktoré synodálna cesta môže vnuknúť každému. Cíťme sa slobodnými prijať a pochopiť druhých a tak meniť naše presvedčenia a postoje: je to znak veľkej ľudskej i duchovnej zrelosti.

Synoda je cirkevným uskutočnením rozlišovania. Priamosť v hovorení a otvorenosť v načúvaní sú zásadne dôležité, aby synoda bola procesom rozlišovania. Rozlišovanie nie je iba reklamným sloganom, nie je organizačnou technikou, a nie je ani módou tohto pontifikátu, ale je vnútorným postojom, ktorý je zakorenený v úkone viery. Rozlišovanie je metódou a súčasne cieľom, ktorý si pred seba kladieme: zakladá sa na presvedčení, že Boh koná v dejinách sveta, v udalostiach života, v osobách, ktoré stretávam, a ktoré sa mi prihovárajú. Preto sme povolaní zaujať postoj počúvania toho, čo nám vnuká Duch, spôsobom a v smeroch často nepredvídateľných. Rozlišovanie si vyžaduje priestor a čas. Preto stanovujem, aby sa počas prác, na pléne i v skupinách, po každých piatich príspevkoch zachovala chvíľa ticha – asi tri minúty – aby sa každému umožnilo venovať pozornosť odozvám, ktoré počuté skutočnosti vyvolávajú v srdci, aby sa šlo do hĺbky a zachytilo sa to, čo zasahuje najviac. Táto pozornosť vnútru je kľúčom k uskutočneniu cesty rozpoznávania, interpretovania a rozhodovania.

Sme znakom Cirkvi, ktorá počúva a je na ceste. Postoj načúvania sa nemôže obmedziť na slová, ktoré si vymeníme počas synodálnych prác. Cesta prípravy na túto chvíľu ukázala Cirkev „s podlžnosťou načúvať“ aj voči mladým, ktorí sa často zo strany Cirkvi cítia nepochopení vo svojej originalite a tým neprijatí kvôli tomu, čím naozaj sú, a občas dokonca odmietnutí. Táto synoda má možnosť, úlohu a povinnosť byť znamením Cirkvi, ktorá naozaj načúva, ktorá sa necháva osloviť záležitosťami tých, ktorých stretáva, ktorá nemá vždy predpripravenú a už hotovú odpoveď. Cirkev, ktorá nenačúva, sa ukazuje uzatvorenou voči novosti, uzatvorenou na Božie prekvapenia, a nebude môcť byť dôveryhodnou, zvlášť pre mladých, ktorí sa jej budú nevyhnutne skôr vzďaľovať než približovať.

Vyjdime z predsudkov a stereotypov. Prvým krokom v smere načúvania je oslobodiť naše mysle a naše srdcia od predsudkov a stereotypov: keď si myslíme, že už vieme, kto je ten druhý a čo chce, vtedy skutočne s námahou načúvame naozaj. Vzťahy medzi generáciami sú pôdou, na ktorej sa predsudky a stereotypy zakoreňujú s príslovečnou ľahkosťou, takže často si to ani neuvedomujeme. Mladí majú pokušenie považovať dospelých za prekonaných; dospelí majú pokušenie považovať mladých za neschopných, myslieť si, akí sú a predovšetkým akými by mali byť a ako sa správať. Všetko to môže tvoriť silnú prekážku dialógu a stretnutiu medzi generáciami. Väčšina z tu prítomných nepatrí ku generácii mladých, preto je zrejmé, že si musíme dať pozor predovšetkým na riziko hovoriť o mladých vychádzajúc z kategórií a mentálnych schém, ktoré sú už prekonané. Ak sa budeme vedieť vyhnúť tomuto nebezpečenstvu, potom prispejeme k umožneniu zmluvy medzi generáciami. Dospelí by mali prekonať pokušenie podceňovať schopnosti mladých a súdiť ich negatívne.

Čítal som raz, že prvá zmienka o tom siaha do roku 3000 pr. Kr. a našla sa na hlinenej nádobe starovekého Babylonu, kde je napísané, že mládež je nemorálna a že mladí nie sú v stave zachrániť kultúru národa. Je to oddávna tradícia nás starých! Mladí by naopak mali prekonať pokušenie nepočúvať dospelých a považovať seniorov za „starú, prekonanú a nudnú skutočnosť“, zabúdajúc pritom, že je hlúpe chcieť začínať vždy od nuly akoby život začínal iba s každým z nich. V skutočnosti, seniori, napriek svojej fyzickej krehkosti, zostávajú vždy pamäťou nášho ľudstva, koreňmi našej spoločnosti, „pulzom“ našej civilizácie. Opovrhovať nimi, odhadzovať ich, uzatvárať ich do izolovaných rezervácií alebo ignorovať ich je ukazovateľom úpadku mentality sveta, ktorá požiera naše domovy zvnútra. Zanedbávať poklad skúseností, ktoré každá generácia dedí a odovzdáva ďalšej, je skutkom sebazničenia.

Stojí za to teda, na jednej strane, rozhodne prekonať ranu klerikalizmu. Vskutku, načúvanie a vyjdenie zo stereotypov sú tiež silným protiliekom proti riziku  klerikalizmu, ktorému je zhromaždenie ako toto nevyhnutne vystavené, poza úmysly každého z nás. Toto sa rodí z elitárskej a vylučujúcej vízie povolania, ktorá vysvetľuje prijatú službu ako moc na vykonávanie, než ako veľkodušnú službu zdarma na ponúknutie; a to privádza k domnienke prináležania ku skupine, ktorá vlastní všetky odpovede a nepotrebuje viac počúvať a učiť sa nič, alebo sa len tvári, že počúva. Klerikalizmus je zvrátenosťou a koreňom mnohých ziel v Cirkvi: za ne potrebujeme pokorne prosiť odpustenie a predovšetkým vytvárať podmienky, aby sa neopakovali.

Stojí však za to, na druhej strane, uzdraviť vírus sebestačnosti a unáhlených uzáverov mnohých mladých. Jedno egyptské príslovie hovorí: „Ak nie je v tvojom dome starec, kúp si ho, lebo ti bude užitočný“. Odmietnuť a odhodiť všetko, čo bolo odovzdané počas storočí, privádza len k nebezpečnému strateniu sa, ktoré žiaľ ohrozuje naše ľudstvo; privádza k stavu rozčarovanosti, ktorá naplnila srdcia celých generácií. Nahromadenie ľudských skúseností počas dejín je najvzácnejším a najdôveryhodnejším pokladom, ktorý dedia generácie jedna od druhej. Bez toho, aby sme zabúdali na Božie zjavenie, ktoré osvetľuje a dáva zmysel dejinám i našej existencii.

Bratia a sestry, nech synoda prebudí naše srdcia! Prítomnosť, aj tá, ktorú prežíva Cirkev, sa javí zaťažená námahou, problémami a ťarchou. No viera nám hovorí, že je to i kairos, v ktorom k nám Pán prichádza v ústrety, aby nás miloval a povolával k plnosti života. Budúcnosť nie je hrozbou, ktorej sa treba báť, ale časom, ktorý nám Pán prisľubuje, aby sme mohli mať skúsenosť spoločenstva s Ním, s bratmi a s celým stvorením. Potrebujeme objaviť znovu dôvody našej nádeje a predovšetkým odovzdať ich mladým, ktorí po nádeji dychtia; ako sa vyjadril II. vatikánsky koncil: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život a nádej“ (Past. konšt. Gaudium et spes, 31).

Stretnutie medzi generáciami môže byť mimoriadne plodné s cieľom zrodenia nádeje. Učí nás to prorok Joel v tom, čo – pripomenul som to aj mladým na predsynodnom stretnutí – považujem za proroctvo našich čias: „Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia“ (3,1) a budú prorokovať.

Nie sú potrebné sofistikované teologické argumentácie na preukázanie našej povinnosti pomáhať súčasnému svetu kráčať k Božiemu kráľovstvu, bez falošných nádejí a bez videnia len ruín a bied. Totiž, sv. Ján XXIII., keď hovoril o osobách, ktoré hodnotia skutočnosti bez dostatočnej objektivity a rozumného uváženia, sa vyjadril takto: „V súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti títo nie sú schopní vidieť iné ako ruiny a biedy; kráčajú hovoriac, že naše časy, ak sa porovnajú s minulými vekmi, sú vo všetkom horšie; a idú až tak ďaleko, že sa správajú, akoby sa nič nenaučili z histórie, ktorá je učiteľkou života“ (Príhovor na slávnostnom otvorení II. vatikánskeho koncilu, 11. okt. 1962).

Nenechať sa teda pokúšať „proroctvami nešťastia“, nemíňať energie na „účtovanie zlyhaní a vyčítanie horkostí“, mať zrak upriamený na dobro, ktoré „často nerobí hluk, nie je témou blogov ani sa nedostáva na prvé stránky“, a neľakať sa „pred ranami Kristovho tela, vždy spôsobovanými hriechom a nezriedka synmi Cirkvi“ (porov. Príhovor nedávnom menovaným biskupom, účastníkom kurzu organizovaného Kongregáciou pre biskupov a pre východné Cirkvi, 13. sept. 2018).

Pousilujme sa teda „navštevovať budúcnosť“, a umožniť, aby z tejto synody nevzišiel len nejaký dokument – ktorý vo všeobecnosti čítajú len niekoľkí a kritizujú mnohí –, no najmä konkrétne pastoračné návrhy, ktoré by dokázali uskutočniť úlohu samotnej synody, čiže dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého, a vytvoriť pozitívne vnímanie, ktoré osvieti mysle, zahreje srdcia, navráti silu rukám, a vnukne mladým – všetkým mladým, nikoho nevynímajúc – víziu budúcnosti naplnenej radosťou Evanjelia.

(Preklad: Marek Vaňuš SVD)

-mv, jb-