Zajtrajšia pápežova cesta do Rumunska bude mať aj ekumenický charakter

Pápež František začne svoju cestu na sviatok Navštívenia Panny Márie, ktorý sa na Slovensku slávi 2. júla. Počas cesty navštívi všetky tri hlavné regióny krajiny: Moldáviu, Transilvániu i Valašsko a prednesie celkovo osem príhovorov, vrátane troch homílií.

Svätý Otec navštívi hlavné mesto Bukurešť, ďalšími zastávkami budú mestá Jaš, Blaž a mariánska svätyňa Šumeleu Čiuk. Súčasťou programu je aj blahorečenie siedmich biskupov – mučeníkov komunistického režimu.

V Rumunsku sa zloženie veriacich líši z hľadiska rítu i jazyka. Kvôli tejto rozmanitosti ho sv. Ján Pavol II. pred dvadsiatimi rokmi nazval záhradou Panny Márie“. Prítomní sú tu veriaci rímskokatolíckeho i gréckokatolíckeho obradu, hovoriaci po rumunsky i po maďarsky, poľsky, chorvátsky či arménsky. V tejto krajine, kde pravoslávni tvoria väčšinu obyvateľstva, sa pápež František stretne aj s pravoslávnym patriarchom a Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi.

Kard. Parolin o ekumenickom charaktere cesty

Na ekumenický charakter pápežovej návštevy poukázal v rozhovore pre Vatican News vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin:

„Toto je jedna charakteristika, ktorá silne poznačuje túto cestu. Pamätajme na to, že práve pred dvadsiatimi rokmi, v máji 1999, Rumunsko navštívil sv. Ján Pavol II. Bola to cesta, ktorú môžeme definovať ako historickú, pretože otvorila dvere aj pre návštevu iných krajín s pravoslávnou väčšinou.

Všetci si pamätáme volanie, ktoré sa ozývalo námestím: „Jednota! Jednota!“ Toto bol istotne prvý krok, základný krok. Cesta súčasného pápeža ide tak trochu v tejto línii; má byť ďalším krokom vpred v tomto zmysle, pracujúc práve v prospech ekumenizmu.

Zdá sa mi, že z istého ekumenického pohľadu je treba zdôrazniť dve veci: prvou vecou je Rumunsko ako križovatka, kde sa stretávajú Východná a Západná Európa, most medzi rozličnými skutočnosťami, ako sa to prejavuje v jej bohatom umeleckom dedičstve, ktorým je skutočne obdarené; druhou vecou je aspekt spoločného svedectva.

Už tu existoval ekumenizmus – ten ktorý pápež nazýva ekumenizmom krvi, čiže veriaci, ktorí patrili či už ku Katolíckej cirkvi alebo k tej Pravoslávnej a ktorí trpeli počas ateistického režimu, ktorý porušoval náboženskú slobodu a práva veriacich. Takže už uskutočnili jednotu v utrpení, v mučeníctve.“

Rumunsko v prehľade

Rumunsko tvoria tri regióny: Transylvánia, Moldávia a Valašsko. Krajina má bohatú históriu – kultúra bola ovplyvnená stretom pôvodnej dáckej civilizácie s civilizáciou Rímskej ríše. V moderných dejinách národ bojoval za zvrchovanosť spod nadvlády Osmanskej ríše a neskôr Uhorska. Valašsko a Moldávia boli už od 14. storočia samostatnými kniežatstvami, zatiaľ čo Transylvánia tvorila dlhý čas súčasť Uhorska - Sedmohradsko.

V roku 1862 sa Moldávia a Valašsko zjednotili do jedného kniežatstva, ktoré však až do roku 1877 muselo platiť dane Osmanskej ríši. Po Prvej svetovej vojne sa Rumunské kráľovstvo rozšírilo o ďalšie územia. Po Druhej svetovej vojne sa krajina dostala do mocenskej sféry Sovietskeho zväzu. Komunistický režim vládol v Rumunsku až do roku 1989, keď sa krajina vrátila na cestu demokracie.

V takmer 20-miliónovom Rumunsku tvoria 89% obyvateľstva Rumuni. Medzi 18 národnostnými menšinami je aj 20-tisíc Slovákov (0,1%). Najvýraznejšími menšinami sú Maďari (7%), Rómovia (2%) a Nemci (1%).

Z hľadiska náboženskej príslušnosti je krajina prevažne pravoslávna. Až 87% sa hlási k Rumunskej pravoslávnej cirkvi, katolíci východného i západného obradu tvoria 7%, čo je približne 1,5 milióna obyvateľov.

Katolícka cirkev v Rumunsku

Katolícka cirkev v Rumunsku má šesť latinských diecéz a  šesť gréckokatolíckych eparchií. Okrem toho má Ordinariát pre katolíkov arménskeho obradu žijúcich v Rumunsku - so sídlom v Gherle. Pápež František v roku 2018 menoval apoštolského vizitátora pre rumunských gréckokatolíkov žijúcich v Západnej Európe.

Konferenciu biskupov Rumunska tvorí 18 biskupov. V krajine pôsobí 2057 kňazov, 1070 rehoľníčok a na kňazstvo sa pripravuje takmer 600 seminaristov.  

Evanjelium sa na územie Rumunska dostalo z Rímskej ríše, keď Dáciu, ako sa vtedy územie nazývalo, dobyl v roku 105 po Kristovi cisár Traján. Korene viery v Rumunsku podľa tradície siahajú až k apoštolovi Ondrejovi, ktorý evanjelizoval oblasť Ponto Eussino pri Čiernom mori. Z Rumunska pochádzajú aj viacerí dôležití cirkevní otcovia, ako sú Ján Kassián a Dionýz nazývaný Malý (Dionysius Exiguus). Niektorí miestni biskupi sa zúčastnili na prvých konciloch Cirkvi.

Prvá diecéza bola založená v roku 1009 za vlády prvého uhorského kráľa Štefana I., keďže toto územie od 10. storočia ovládali Maďari. Išlo o Transylvánsku diecézu, ktorá je v súčasnosti latinskou diecézou Alba Júlia (Alba Iulia). V 16. storočí  väčšia časť veriacich diecézy, v ktorej boli aj Maďari a Nemci, prešla k protestantom. Katolíkmi zostali najmä obyvatelia maďarskej národnosti. Neskôr bola oblasť Sedmohradského kniežatstva (Transylvánia) pod protektorátom katolíckych Habsburgovcov a diecéza bola zreorganizovaná so sídlom v Albe Júlii.

Rumunskí gréckokatolíci

Aj v dôsledku blízkosti Byzantskej ríše po Veľkej schizme v roku 1054 veľká časť obyvateľstva Valašska, Moldávie a Transylvánie priľnula k pravosláviu. V roku 1700 sa časť pravoslávneho kléru zjednotila s Rímom, čo potvrdila Synoda Alby Júlie. Patriarcha Atanázius Anghel formálne uznal primát Ríma i ďalšie dva body katolíckej náuky bez toho, aby sa zriekol liturgie a východných tradícií. Tak sa zrodila Rumunská gréckokatolícka cirkev.

Pápež Pius IX. v roku 1853 bulou Ecclesiam Christi ex omni lingua ustanovil Rumunskú gréckokatolícku metropoliu Fagaraš - Alba Júlia s troma sufragánnymi eparchiami. Dovtedy boli eparchie podriadené latinskému prímasovi Uhorska sídliacemu v Ostrihome.

Svätá stolica nadviazala diplomatické vzťahy s Rumunskom v roku 1920 a v roku 1927 bol podpísaný konkordát. Po Druhej svetovej vojne sa v krajine začalo obdobie prenasledovania zo strany komunistického režimu, ktoré sa týkalo predovšetkým gréckokatolíkov. V roku 1948 bola Rumunská gréckokatolícka cirkev nariadením Stalina postavená mimo zákon a všetci jej veriaci boli nútení prestúpiť do Pravoslávnej cirkvi. Biskupi odmietli a boli uväznení, rovnaký osud postihol aj 600 kňazov. Kostoly, fary, kláštory, školy i cintoríny boli vyvlastnené. Kňazi, ktorým sa podarilo uniknúť pred uväznením, pôsobili v tajnosti.

-zk-