Príhovor pápeža v Rumunsku pri stretnutí s pravoslávnym patriarchom a Stálou synodou

Vaša svätosť, ctení metropoliti a biskupi Svätej synody,

Cristos a înviat! [Kristus vstal z mŕtvych!] Pánovo zmŕtvychvstanie je srdcom apoštolského ohlasovania, ktoré odovzdávajú a uchovávajú naše cirkvi. V deň Veľkej noci sa apoštoli zaradovali, keď uvideli Vzkrieseného Pána (porov. Jn 20,20). V tejto veľkonočnej dobe sa i ja radujem, keď kontemplujem jeho odraz vo vašich tvárach, drahí bratia. Pred dvadsiatimi rokmi pred touto Svätou synodou pápež Ján Pavol II. povedal: „Prišiel som, aby som kontemploval Kristovu tvár vrytú vo vašej Cirkvi; prišiel som, aby som si uctil túto trpiacu tvár, záruku obnovenej nádeje“ (Sv. Ján Pavol II., Príhovor patriarchovi Teoktistovi a Svätej synode, 8. mája 1999: Insegnamenti XXII,1 [1999], 938.) I ja som sem dnes prišiel ako pútnik, brat pútnik, túžiaci vidieť Pánovu tvár v tvárach bratov. A keď vás vidím, zo srdca vám ďakujem za vaše prijatie.

Putá viery, ktoré nás spájajú, siahajú až k apoštolom, svedkom Vzkrieseného Pána, najmä k vzťahu, ktorý spájal Petra a Ondreja, ktorý podľa tradície priniesol vieru do týchto končín. Boli pokrvnými bratmi (porov. Mk 1,16), a boli nimi aj osobitným spôsobom, keď vyliali vlastnú krv za Pána. Oni nám pripomínajú, že jestvuje pokrvné bratstvo, ktoré nás predchádza a ktoré, ako tichý oživujúci prúd, počas storočí nikdy neprestalo zavlažovať a posilňovať naše putovanie.

Tu – ako aj na mnohých iných miestach našich čias – ste na vlastnej koži zažili Veľkú noc (Paschu) smrti a zmŕtvychvstania: mnohí synovia a dcéry tejto krajiny, z rôznych cirkví a kresťanských komunít, pretrpeli piatok prenasledovania, prešli si sobotou ticha, zažili nedeľu znovuzrodenia. Koľkí mučeníci a vyznávači viery! Mnohí, z rôznych vierovyznaní, ktorí sa v nedávnych časoch ocitli jeden vedľa druhého vo väzniciach, sa vzájomne podopierali. Ich príklad stojí dnes pred nami a pred novými generáciami, ktoré nepoznajú tie dramatické okolnosti. To, pre čo trpeli až po obetovanie života, je dedičstvom príliš vzácnym na to, aby sa naň zabudlo alebo aby sa zneucťovalo. Je to spoločné dedičstvo, ktoré od nás žiada, aby sme sa nedištancovali od brata, ktorý ho zdieľa. Spojení s Kristom v utrpení a bolesti, sme Kristom zjednotení vo vzkriesení, aby „sme aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

Vaša svätosť, drahý brat, pred dvadsiatimi rokmi stretnutie našich predchodcov bolo veľkonočným darom, udalosťou, ktorá prispela nielen k novému rozkvetu vzťahov medzi pravoslávnymi a katolíkmi v Rumunsku, ale aj k dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi celkovo. Tá cesta, ktorou biskup Ríma prvýkrát zavítal do krajiny s prevahou pravoslávia, vydláždila cestu k ďalším jej podobným. Chcel by som si pripomenúť drahú pamiatku patriarchu Teoktista. Ako si aj nespomenúť na spontánny výkrik: „Unitate, unitate!“, ktorý sa tu rozliehal Bukurešťou v tých dňoch? Bolo to ohlásenie nádeje, ktoré vzišlo z Božieho ľudu, proroctvo, ktorým sa začali nové časy: časy spoločného kráčania v znovu objavenom a oživenom bratstve, ktoré nás už zjednocuje. A toto už je unitate, jednota.

Spoločne kráčať v sile pamäti. Nie pamäť vytrpených a spôsobených krívd, súdov a predsudkov, exkomunikácií, ktoré nás uzatvárajú do bludného kruhu a vedú k neplodným postojom, ale pamäť koreňov: prvých storočí, kedy sa Evanjelium, ohlasované s priamosťou a duchom proroctva, stretlo s novými národmi a kultúrami a osvietilo ich; prvých storočí mučeníkov, cirkevných otcov a vyznávačov viery, svätosti žitej a dosvedčovanej každodenným životom mnohých jednoduchých ľudí, ktorí zdieľajú toho istého Krista. Prvé storočia parézie a proroctva. Vďaka Bohu, naše korene sú zdravé. Sú zdravé a pevné, a i keď bol rast poznačený pokriveniami a útrapami času, sme povolaní, aby sme si ako žalmista vďačne pripomínali všetko, čo Pán v nás vykonal, aby sme k nemu pozdvihli hymnus chvály jedni za druhých (porov. Ž 78,6.12-13). Pripomenutie si spoločne vykonaných krokov nám dodáva odvahu pokračovať smerom k budúcnosti s uvedomovaním si – zaiste – rozdielov, ale najmä so vzdávaním vďaky za rodinnú atmosféru, ktorú máme ešte objaviť, s pamäťou jednoty spoločenstva, ktorú treba oživovať a ktorá ako lampa dáva našim krokom svetlo pri putovaní.

Spoločne kráčať v počúvaní Pána. Príkladom nám je to, čo urobil Pán v deň Veľkej noci, kráčajúc s učeníkmi cestou do Emauz. Tí sa rozprávali o tom, čo sa udialo, o ich nepokoji, pochybnostiach a otázkach. Pán ich trpezlivo počúval a s otvoreným srdcom s nimi viedol dialóg, pomáhajúc im pochopiť a rozlíšiť udalosti (porov. Lk 24,15-24).

Aj my potrebujeme spoločne počúvať Pána, najmä v týchto posledných časoch, keď cesty sveta priviedli k rýchlym spoločenským a kultúrnym zmenám. Z technologického rozvoja a ekonomického blahobytu získali prospech mnohí, ale viac zostalo tých, čo boli z neho neúprosne vyradení, zatiaľ čo homologizujúca globalizácia prispela k vykoreneniu hodnôt národov, zoslabujúc etiku a spoločný život, ktorý je v súčasných rokoch poznačený šíriacim sa pocitom strachu, ktorý – neraz umelo podnecovaný – vedie k postojom uzavretosti a nenávisti. Potrebujeme si pomáhať, aby sme nepodľahli zvádzaniu „kultúry nenávisti“ a kultúry individualizmu, ktorá ­– síce už nie ideologická ako v časoch ateistického prenasledovania ­– je napokon ešte zvodnejšia a nie je menej materialistická. Často ako cestu rozvoja predstavuje to, čo sa zdá okamžité a rezolútne, ale v skutočnosti je to indiferentné a povrchné. Krehkosť vzťahov, ktorá dospieva k izolovanosti osôb, sa osobitne odráža v základnej bunke spoločnosti, v rodine, a vyžaduje si naše úsilie vyjsť zo seba von a ísť v ústrety našim bratom a sestrám v ich ťažobe, zvlášť tým najmladším, nie skľúčení a smutní ako emauzskí učeníci, ale s túžbou sprostredkovať Vzkrieseného Ježiša, srdce nádeje. Potrebujeme spolu s bratmi obnoviť počúvanie Pánových slov, aby nám srdce spoločne horelo a aby ohlasovanie neochabovalo (porov. v. 32.35). Potrebujeme si nechať rozohriať srdce silou Ducha Svätého.

Kráčanie privádza k cieľu, tak ako v Emauzoch, prostredníctvom naliehajúcej modlitby, aby Pán zostal s nami (porov. v. 28-29). On sa zjavuje v lámaní chleba (porov. v. 30-31), povoláva k bratskej láske, spoločne slúžiť; „dávať Boha“ prv než „o Bohu hovoriť“; nebyť pasívnymi v konaní dobra, ale pripravenými vstať a ísť, byť aktívni a spolupracujúci (porov. v. 33). V tomto ohľade sú nám príkladom mnohé rumunské pravoslávne spoločenstvá, ktoré skvelo spolupracujú s mnohými katolíckymi diecézami západnej Európy, kde sa nachádzajú. V mnohých prípadoch sa vyvinul vzájomný vzťah dôvery a priateľstva, založeného na bratstve, živený konkrétnymi prejavmi pohostinnosti, podpory a solidarity. Zásluhou tohto obojstranného navštevovania mnoho rumunských katolíkov a pravoslávnych prišlo na to, že si nie sú cudzí, ale sú si bratmi a priateľmi.

Spoločne kráčať smerom k novým Turícam. Cesta, ktorá nás čaká, ide od Veľkej noci k Turícam: od toho veľkonočného rána jednoty, ktoré tu vyšlo pred dvadsiatimi rokmi, sme nasmerovaní k novým Turícam. Pre učeníkov bola Veľká noc znamením začiatku nového vykročenia na cestu, na ktorej však neboli ušetrení od obáv a neistôt. Bolo to tak až do Turíc, keď apoštoli, zídení okolo svätej Božej Matky, v jednom Duchu a mnohými a rozmanitými jazykmi svedčili o Vzkriesenom Pánovi slovom a životom. Naše kráčanie opätovne vyšlo z istoty, že máme vedľa seba bratov, aby sme sa podelili s vierou založenou na vzkriesení toho istého Pána. Od Veľkej noci k Turícam: je to čas zísť sa pri modlitbe pod ochranou svätej Božej Matky, pri zvolávaní Ducha Svätého jedni pre druhých. Nech nás obnoví Duch Svätý, ktorý pohŕda uniformitou a miluje utváranie jednoty s krásnou a harmonickou rozmanitosťou. Nech jeho oheň spáli našu nedôveru; nech jeho vietor odveje naše zdráhania, ktoré nám bránia spoločne svedčiť o novom živote, ktorý sa nám ponúka. On, ktorý je dômyselným tvorcom bratstva, nech nám udelí milosť kráčať spoločne. On, ktorý tvorí nové veci, nech nás urobí odvážnymi zažívať nepoznané cesty vzájomného delenia sa a poslania. On, ktorý je silou mučeníkov, nech nám pomáha, aby ich obeta nezostala kvôli nám  neplodná.

Vaša svätosť a drahí bratia, kráčajme spoločne na chválu Najsvätejšej Trojice a na vzájomný úžitok, aby sme našim bratom pomáhali uvidieť Ježiša. Znovu vám vyjadrujem svoju vďačnosť a uisťujem vás o láske, priateľstve, bratstve a modlitbe z mojej strany a zo strany Katolíckej cirkvi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-