Kríza kňazskej identity? – rady pápeža kňazom, zasväteným a katechétom Mozambiku

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Duchovné spevy, rytmy a tance kultúrne bohatého Mozambiku boli darčekom pre pápeža zo strany služobníkov Cirkvi v Mozambiku, medzi ktorými je výrazné domorodé zastúpenie, ale aj prítomnosť zahraničnými misionárov a misionárok, najmä v staršej generácii. Po privítaní zo strany reprezentantov biskupského zboru, ako aj kňaza, rehoľnej sestry a katechétu, Svätý Otec všetkých pozval k duchovnému „návratu do Nazareta“ a obnoveniu svojho „áno“ daného Bohu.

V príhovore pápež reagoval na výzvy, ktorými sa miestna Cirkev v súčasnosti zaoberá. Patrí medzi ne aj otázka ako oživiť kňazskú identitu, ktorá sa v súčasnosti neraz ocitá v kríze. Pápež František vysvetlil, že kňazská identita spočíva v zmene perspektívy, ktorú koná sám Boh. Namiesto pozície veľkosti, sily a sebestačnosti kladie pozíciu poníženosti, služby a spolucítenia. Udalosť Božieho vtelenia v okrajovom Nazarete jasne vyjadruje túto zmenu perspektívy.

Hlavný dôraz položil Svätý Otec na evanjelizačnú úlohu Cirkvi zodpovedajúcu potrebám dneška. Cirkev nesmie zostať skamenelinou minulosti, ale musí autenticky ohlasovať Dobrú zvesť v meniacej sa realite. „Cirkev v Mozambiku je pozvaná byť Cirkvou navštívenia,“ kde sa zbližujú vzdialenosti a vzájomný odstup. Ilustroval to biblickým obrazom prekonania geografickej i významovej vzdialenosti medzi Jeruzalemom a Nazaretom.

Vybrané časti príhovoru Svätého Otca pri stretnutí s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a katechétmi 5. septembra 2019 v katedrále v Mapute.

„Potešilo ma, keď som počul z úst katechétu: „Sme cirkev zaradená uprostred hrdinského ľudu.“ Vďaka! Je to ľud, ktorý má veľké skúsenosti s utrpením, ale udržuje nažive nádej. S touto zdravou hrdosťou na váš ľud, ktorá pozýva k obnove vo viery a v nádeji, chceme obnoviť dnes naše „áno“. Aká šťastná je Svätá Matka Cirkev, keď z vašich pier počuje lásku k Pánovi a k misii, ktorú vám zveril! Aká šťastná je, keď vidí vašu túžbu vždy sa vracať k „prvotnej láske“ (Zjv 2,4)! Prosím Ducha Svätého, aby vám dal vždy jasnozrivosť nazývať realitu jej pravým menom, odvahu žiadať o odpustenie a schopnosť naučiť sa počúvať, čo nám On chce povedať.

Drahí bratia a sestry, či sa nám to páči alebo nie, sme povolaní čeliť realite takej, aká je. Časy sa menia a musíme uznať, že často nevieme, ako sa začleniť do nových čias, do nových scenárov; môžeme snívať o „egyptskej cibuli“ (porov. Num 11,5), zabúdajúc na to, že zasľúbená zem sa nachádza pred nami, nie vzadu, a v tejto nostalgii za zašlými časmi skamenieme, mumifikujeme sa. Takto to nejde. Namiesto toho, aby sme vyznávali Dobrú zvesť, to, čo ohlasujeme je niečo sivé, čo nikoho nepriťahuje ani mu nezapáli srdce. Toto je pokušenie.

Sme v tejto katedrále, zasvätenej Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie, aby sme sa ako rodia podelili o tom, čo sa s nami deje; ako rodina zrodená z toho „áno“, ktoré Mária povedala anjelovi. Ona sa ani na chvíľu neobzerala nazad.“

Ďalej Svätý Otec poukázal na text evanjelia o dvoch udalostiach zvestovania. Evanjelista Lukáš predstavuje ako paralelu udalosti týkajúce sa sv. Jána Krstiteľa a tie, ktoré sa týkajú Ježiša Krista:

„Vyniká skutočnosť, že pri oboch zvestovaniach – Jána Krstiteľa i Ježiša – vystupuje anjel. V jednom prípade sa však zjavenie deje v Judsku, v najdôležitejšom meste – v Jeruzaleme – a nie na akomkoľvek mieste, ale v chráme, a v rámci neho vo Svätyni svätých; anjel oslovuje muža, ktorý je navyše kňazom. Zatiaľ čo zvestovanie Vtelenia sa deje v Galilei, najodľahlejšom a najkonfliktnejšom regióne, v malej dedine – v Nazarete –, v domácnosti, a nie v synagóge alebo na posvätnom mieste, je adresované laickej osobe a navyše žene. Nie nejakému kňazovi, nie nejakému mužovi. Kontrast je veľký. Čo sa zmenilo? Všetko. Všetko sa zmenilo. A v tejto zmene nachádzame našu najhlbšiu identitu.

Pýtali ste sa ma, čo robiť v súvislosti s krízou kňazskej identity, ako s ňou bojovať. Mimochodom, čo sa chystám povedať o kňazoch, je niečo, čo sme povolaní pestovať a zveľaďovať všetci: biskupi, katechéti, zasvätené osoby, seminaristi. Budem hovoriť pre všetkých.

Zoči-voči kríze kňazskej identity musíme zrejme opustiť dôležité a výslnné miesta; musíme sa vrátiť na miesta, z ktorých sme boli povolaní, kde bolo zrejmé, že iniciatíva a moc boli Božie. Nikto z nás nebol povolaný kvôli významnému miestu, ani jeden.  Niekedy si neúmyselne a bez morálnej viny zvykneme identifikovať našu každodennú činnosť kňazov, rehoľníkov, zasvätených, laikov, katechétov, s určitými obradmi, stretnutiami a rozhovormi, kde miesto, ktoré zaujímame pri stretnutí, pri stole alebo v triede, je hierarchické; podobáme sa viac na Zachariáša ako na Máriu.

«Verím, že nepreženieme, ak povieme, že kňaz je človek veľmi maličký: nesmierna veľkosť daru, ktorý sme dostali pre službu, nás vysúva k tým najmenším z ľudí. Kňaz je najchudobnejším z ľudí – áno, kňaz je najúbohejším z ľudí, ak ho Ježiš neobohatí svojou chudobou, je najneužitočnejším služobníkom, ak ho Ježiš nenazve priateľom, je najpochabejším z ľudí, ak ho Ježiš trpezlivo nevyškolí, ako to urobil s Petrom, je najbezbrannejším z kresťanov, ak ho Dobrý Pastier neupevní uprostred stáda. – Slabosť kňaza, zasväteného, katechétu... – Nikto nie je menší ako kňaz ponechaný len na svoje vlastné sily; preto našou modlitbou obrany proti každej nástrahe Zlého je modlitba našej Matky: som kňazom, pretože On dobrotivo zhliadol na moju maličkosť (porov. Lk 1,48)» (Homília pri Omši svätenia olejov, 17. apr. 2014).

Bratia a sestry, návrat do Nazareta môže byť spôsob, ako čeliť kríze identity. Ježiš nás volá, po svojom zmŕtvychvstaní, k návratu do Galiley, aby sme sa s ním stretli. Vrátiť sa do Nazareta, k prvotnému povolaniu, vrátiť sa do Galiley, aby sme vyriešili krízu identity, aby sme sa obnovili ako pastieri-učeníci-misionári. Vy sami ste hovorili o určitom preháňaní v starostlivosti o vytváranie zdrojov pre osobnú zabezpečenie prostredníctvom „kľukatých ciest“, ktoré často vedú k uprednostňovaniu časov a úloh zaplatených štátom a vyvolávajú zdráhavosť venovať život každodennej pastorácii. Obraz tohto jednoduchého dievčaťa v jej dome, v protiklade k celej stavbe chrámu a k Jeruzalemu, môže byť zrkadlom, v ktorom uvidíme naše komplikácie a naše obavy, ktoré stemňujú a naštrbujú veľkodušnosť nášho «áno».“

Ako ďalej pokračoval Svätý Otec, postoj Panny Márie pri zvestovaní v Nazarete stojí v jasnom kontraste s pochybnosťami u starozákonného kňaza Zachariáša, keď mu v jeruzalemskom chráme anjel zvestuje, že sa stane otcom Jána Kristiteľa: 

„Mária nepochybuje, nemyslí na seba: odovzdáva sa, zveruje sa. Je vyšťavujúce prežívať vzťah s Bohom tak, ako to robí Zachariáš, ako učiteľ Zákona: neustále vypĺňanie predpisov, vždy vo vedomí, že plat je primeraný vydanému úsiliu, že je to mojou zásluhou, ak ma Boh požehná, že Cirkev je povinná uznať moje kvality a moje námahy... Je to vyčerpávajúce.

Je vyšťavujúce žiť svoj vzťah s Bohom ako to robí Zachariáš. Nemôžeme bežať za tým, čo sa premieta do osobných výhod; naša únava musí byť naopak spojená predovšetkým s našou schopnosťou súcitu. Dokážem spolucítiť? Sú to povinnosti, pri ktorých je naše srdce „pohnuté“ a dojaté. Drahí bratia a sestry, Cirkev si vyžaduje schopnosť spolucítenia.“

Pápež uviedol príklady hlbokej zaangažovanosti služobníkov Cirkvi pri navštevovaní chorých, pri sprevádzaní mládeže, snúbencov a rodín, spomenul aj drámu sirôt v dôsledku aidsu, o ktoré sa stará ich stará matka, či situáciu mladého človeka bez zamestnania:

„A takto sa náš kňazský život rozdáva v službe, v blízkosti veriacemu Božiemu ľudu, a to vždy vyčerpáva. ... Blízkosť vyčerpáva. Je pekné stretnúť kňaza, sestru, katechétu, unavených touto blízkosťou. Obnovenie sa v povolaní si často vyžaduje preveriť, či naša únava a naše obavy nesúvisia s istou „duchovnou svetskosťou“ diktovanou «čarom tisícov konzumných ponúk, ktoré nevieme zo seba striasť, aby sme kráčali slobodní, po chodníkoch, ktoré nás privádzajú k láske k našim bratom, k Pánovmu stádu, k ovečkám, ktoré čakajú na hlas svojich pastierov» (Homília pri Omši svätenia olejov, 24. mar. 2016).

Obnoviť sa v našom povolaní znamená zvoliť si, povedať áno a unaviť sa tým, čo je plodné v očiach Božích, čo sprítomňuje, stelesňuje jeho Syna Ježiša. Dal by Pán Boh, aby sme v tejto zdravej únave nachádzali zdroj našej identity a šťastia. Blízkosť unavuje, a táto únava je svätosť.

Kiež môžu naši mladí ľudia v nás objaviť ochotu obetovať sa v zmysle „vezmite a jedzte“, a nech v nich práve toto vyvolá otázky ohľadom nasledovania Ježiša, aby takto, oslnení radosťou z každodenného sebadarovania nie vynúteného, ale zrelého a vyvoleného v tichu a v modlitbe, zatúžili povedať svoje «áno».“

Hra kontrastov v rozprávaniach Lukášovho evanjelia o vtelení v Nazarete a zvestovaní Zachariášovi v Chráme vrcholí v udalosti stretnutia Márie s Alžbetou, pokračoval Svätý Otec. Význam Máriinej návštevy u Alžbety dal do súvisu s poslaním Cirkvi evanjelizovať, a to v kontakte s realitou dnešného Mozambiku poznačenej vnútornými rozdeleniami:

„Odstup medzi Nazaretom a Jeruzalemom sa skracuje a mizne vďaka onomu Máriinmu «áno». Pretože odstupy, regionalizmy a partikularizmy, neustále stavanie múrov, podkopáva dynamiku vtelenia, ktoré zrúcalo múr, ktorý nás rozdeľoval (porov. Ef 2,14). Vy – aspoň tí starší – ktorí ste boli svedkami rozdelení a záští končiacich  vojnami, musíte byť vždy ochotní „navštevovať sa“, aby sa zmenšili odstupy. Mozambická cirkev je pozvaná, aby sa stala Cirkvou Navštívenia; nemôže sa podieľať na probléme kompetencií, pohŕdania a oddeľovania sa jedných voči druhým, ale dverami k riešeniu, priestorom, v ktorom je možná úcta, vzájomná výmena a dialóg.

Položená otázka ako sa správať v súvislosti s manželstvom pri odlišnosti vierovyznania stavia pred nás výzvu ohľadom tejto pretrvávajúcej tendencie trieštenia, viac rozdeľovania než zjednocovania. A to isté platí pre vzťah medzi národnosťami, medzi etnikami, medzi tými na severe a na juhu, medzi spoločenstvami, kňazmi a biskupmi.

Je to výzva, pretože kým sa nevyvinie istá „kultúra stretnutia v harmonickej rozmanitosti“, vyžaduje si to „neustály proces, do ktorého sa musí zapojiť každá nová generácia. Je to pomalá a namáhavá práca, ktorá si vyžaduje vôľu začleniť sa a učiť sa ako na to“. Je to nevyhnutný predpoklad pre „budovanie tejto stavby národa žijúceho v pokoji, spravodlivosti a bratstve“, pre „rozvoj sociálneho spolužitia a budovanie ľudu, v ktorom sa rozdiely harmonizujú v rámci jedného spoločného plánu“ (Evangelii gaudium, 220-221).

Ako Mária išla do domu Alžbety, tak aj my v Cirkvi sa musíme naučiť ceste, ktorej sa máme držať uprostred nových problémov, snažiac sa nezostať ochromení takou logikou, ktorá stavia proti sebe, rozdeľuje a odsudzuje. Dajte sa na cestu a hľadajte odpoveď na tieto výzvy vyprosovaním si bezpečnej pomoci Ducha Svätého. On je Učiteľ schopný ukázať nové cesty, ktorými sa treba uberať.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)