Čo by sa stalo s Cirkvou bez vás? - podnety pápeža klauzúrnym sestrám Madagaskaru

Drahá Matka Magdaléna od Zvestovania, drahé sestry!

Ďakujem Vám za srdečné privítanie a za Vaše slová, drahá Matka, ktoré sú ozvenou všetkých kontemplatívnych rehoľníčok rôznych kláštorov tejto krajiny. Ďakujem každej z vás, drahé sestry, že ste na okamih opustili klauzúru, aby ste prejavili svoje spojenie so mnou a so životom a poslaním celej Cirkvi, zvlášť tej v Madagaskare.

Ďakujem za vašu prítomnosť, za vašu vernosť, za žiarivé svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktoré ponúkate spoločenstvu. Táto krajina je chudobná, je to pravda, ale je tiež taká bohatá! Bohatá na prírodné, ľudské a duchovné krásy. Aj vy, sestry, máte podiel na tejto kráse Madagaskaru, kráse jeho ľudí a Cirkvi, pretože je to práve Kristova krása, ktorá sa odráža na vašich tvárach a vo vašich životoch. Áno, vďaka vám je Cirkev na Madagaskare ešte krajšia v Pánových očiach a aj v očiach celého sveta.

Tri žalmy dnešnej liturgie vyjadrujú úzkosť žalmistu 

v čase skúšky a nebezpečenstva. Dovoľte mi pristaviť sa pri prvom z nich, čiže pri úseku Žalmu 119, najdlhšieho v Žaltári, tvoreného ôsmimi veršami pre každé písmeno hebrejskej abecedy. Jeho autorom je bezpochyby človek kontemplácie, taký, ktorý vie zasvätiť dlhé a krásne chvíle modlitbe. Slovom, ktoré sa v dnešnom úryvku (Ž 119,81-88) objavuje viackrát a udáva celkový tón, je slovo „omdlievať“ (slov. prekl. „duša mi omdlieva túžbou...“), používané predovšetkým v dvoch zmysloch.

Modliaci sa omdlieva túžbou po stretnutí s Bohom. Vy ste živým svedectvom tejto nevyčerpateľnej túžby, ktorá prebýva v srdciach všetkých ľudí. Medzi mnohými ponukami, ktoré tvrdia – bezúspešne – že uspokoja srdce, je kontemplatívny život pochodňou, ktorá privádza k jedinému večnému ohňu, „živému plameňu lásky, ktorý nežne zraňuje“ (sv. Ján od Kríža). Vy predstavujete «viditeľne ten cieľ, ku ktorému kráča celé cirkevné spoločenstvo, ktoré „napreduje po cestách času s pohľadom upriameným na budúce zjednotenie všetkého v Kristovi ako v hlave“, a takto vopred ohlasujete nebeskú slávu» (Apoštolská konštitúcia Vultum Dei quaerere, 2).

Sme neustále pokúšaní uspokojovať si túžbu po večnosti prchavými vecami. Sme vystavení rozbúreným moriam, ktoré nakoniec skončia utonutím života a ducha: «Ako námorník na šírom mori potrebuje maják, ktorý ukazuje smer na dosiahnutie prístavu, svet vás potrebuje. Buďte svetlometmi, pre susedov a najmä pre tých, ktorí sú ďaleko. Buďte pochodňami, ktoré sprevádzajú cestu mužov a žien v temnej noci. Buďte strážcami rána (porov. Iz 21,11-12), ktorí ohlasujú vychádzanie slnka (porov. Lk 1,78).

Vaším životom, ktorý prešiel premenou, a jednoduchými slovami, 

hĺbavo opakovanými v tichosti, ukazujte nám Toho, ktorý je Cesta, Pravda a Život (porov. Jn 14,6), jediným Pánom, ktorý ponúka naplnenie nášmu životu a darúva nám život v hojnosti (porov. Jn 10,10). Kričte na nás ako Ondrej na Šimona: „Našli sme Pána“ (porov. Jn 1,40); ohlasujte ako Mária z Magdaly ráno zmŕtvychvstania: „Videla som Pána“ (Jn 20,18)» (Vultum Dei qaerere, 6).

Ale žalm hovorí aj o inom aj o ďalšom omdlievaní: toho, čo sa týka úmyslu ničomníkov, tých, ktorí chcú zničiť spravodlivého; prenasledujú ho, nastavia mu pasce a chcú, aby padol. Kláštor je vždy miestom, kam prichádzajú trápenia sveta, bolesti vášho ľudu. Nech sú vaše kláštory, pri rešpektovaní vašej kontemplatívnej charizmy a vašich stanov, miestom prijímania a počúvania, najmä pre ľudí veľmi nešťastných.

Dnes sú s nami dve mamy, ktoré prišli o svoje deti a takto v súhrnne predstavujú všetky bolesti vašich bratov a sestier z tohto ostrova. Buďte pozornými na výkriky a biedy mužov a žien vo vašom okolí, ktoré prichádzajú k vám vyčerpaní trápeniami, vykorisťovaním a skľúčenosťou. Nebuďte tými, ktorí počúvajú len aby prekonali nudu, uspokojili zvedavosť alebo zbierali témy na rozhovory.

V tejto súvislosti zastávate základné poslanie. Klauzúra vás umiestňuje do Božieho srdca a následne tam, kde umiestnil on svoje srdce. Počúvajte srdce Pána, aby ste ho počuli aj vo vašich bratoch a sestrách. Ľudia okolo vás sú často veľmi chudobní, slabí, napadnutí a zranení tisícmi spôsobov; ale sú plní viery a inštinktívne poznávajú vo vás svedkov prítomnosti Boha, cenné odkazy ako sa s ním stretnúť a získať jeho pomoc.

Kvôli toľkým bolestiam, ktoré ich vnútorne pohlcujú, ktoré ich okrádajú o radosť a nádej, ktoré im dávajú pocítiť odlúčenosť, môžete byť vy cestou k tej skale, o ktorej hovoríme v ďalšom žalme: „Vypočuj, Bože, moju vrúcnu prosbu, všimni si moju modlitbu. Od konca zeme volám k tebe; keď sa mi srdce chveje úzkosťou, priveď ma na nedostupné bralo“ (Ž 61,2-3).

Viera je najväčším dobrom chudobných! Je veľmi dôležité, aby táto viera bola ohlasovaná, posilňovaná v nich, že im skutočne pomôže žiť a dúfať. A aby kontemplácia Božích tajomstiev, vyjadrená vo vašej liturgii a vo vašich časoch modlitby, vám umožňovala lepšie objaviť jeho aktívnu prítomnosť v každej ľudskej realite, vrátane tej najbolestnejšej, a vzdávať vďaky, pretože v kontemplácii vám Boh ponúka dar orodovníctva. Vašou modlitbou rovnako ako matky, beriete vaše deti na plecia a vezmete ich do zasľúbenej zeme.

«Modlitba bude Bohu príjemnejšia a väčšmi posväcujúca, ak sa v nej, prostredníctvom príhovoru, snažíme žiť dvojité prikázanie, ktoré nám dal Ježiš. Príhovor vyjadruje bratskú starostlivosť o druhých, keď sme doň schopní vložiť život druhých, ich najviac znepokojujúce úzkosti a ich najkrajšie sny. O tom, kto sa štedro darúva, aby sa prihováral, možno povedať biblickými slovami: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ“ (2 Mach 15,14)» (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 154).

Drahé kontemplatívne sestry, bez vás, čo by sa stalo s Cirkvou a s tými, ktorí žijú na ľudských perifériách Madagaskaru? Čo by sa stalo s tými, ktorí pracujú v prvej línii evanjelizácie, a najmä tu, vo veľmi neistých, zložitých a niekedy nebezpečných podmienkach? Všetci sa opierajú o vašu modlitbu a stále obnovovaný dar vášho života, dar veľmi vzácny v Božích očiach, vďaka ktorému sa podieľate na tajomstve vykúpenia tejto zeme a milovaných ľudí, ktorí tu žijú.

„Som ako mech v dyme“, hovorí žalm (119,83), robiac narážku sa na čas strávený prežívaním tohto dvojitého spôsobu „spaľovania“ sa: Bohom i ťažkosťami sveta. Niekedy, takmer bez toho, aby sme to chceli, sa od toho vzdialime a upadneme «do apatie, rutiny, demotivácie, ochromujúcej nechuti - acédie» (Apoštolská konštitúcia Vultum Dei quaerere, 11). Na tom nezáleží... nezáleží na rokoch, ktoré máte, alebo na ťažkosti s chôdzou či s prídením načas na modlitbové ofícium... Nie sme mechy vystavené dymu, ale polená, ktoré horia, aby sa stravovali v ohni, ktorým je Ježiš, Ten, ktorý nás nikdy nesklame ... a ktorý vyrovná každý dlh.

Ďakujem za tento spoločný okamih. Zverujem sa do vašich modlitieb. A zverujem vám všetky úmysly, ktoré nesiem počas tejto cesty v Madagaskare; modlime sa spoločne, aby Duch Evanjelia mohol prekvitať v srdciach celého vášho ľudu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-