Mariánsku svätyňu na Mauríciu nazval pápež Horou Blahoslavenstiev

Zuzana Klimanová - Vatikán

Monument vynímajúci sa nad hlavným mestom je tvorený vystupujúcimi zelenými terasovitými plochami s kvetmi. Nad plochou s oltárom sa vyníma trojmetrová biela 

socha Panny Márie z mramoru, ktorá v rukách drží zemeguľu. Pomník z roku 1940 bol postavený ako prejav vďaky Panne Márii za uchovanie krajiny počas Prvej svetovej vojny.

Za účasti 100-tisíc veriacich predsedal Svätý Otec eucharistii pri príležitosti slávnosti blahoslaveného Jacques-Désiré Lavala. Národný patrón Cirkvi na Mauríciu prišiel na ostrov ako misionár z Francúzska v 19. storočí.

Medzi veriacimi boli aj obyvatelia okolitých ostrovov: Komory, Seychely, Réunion, Čagoské ostrovy, Agaléga či Rodrigues, ktorých pápež osobitne pozdravil. Použitím pastierskeho kríža sv. Jána Pavla II. pripomenul pápež František jeho návštevu na tomto mieste pred 30 rokmi.

V homílii Svätý Otec vychádzal z evanjeliového úryvku o Blahoslavenstvách, v ktorých je podľa jeho slov vyjadrená tvár nášho Majstra. Tak, ako bl. Jacques-Désiré Laval, aj my „sme povolaní, aby Pánova tvár „presvitala“ do každodennosti našich životov“.

Pápež veriacich vyzval, aby nestratili misijný elán v konfrontácii s výzvami doby. Pozornosť obrátil na mládež, ktorá aj napriek ekonomickému rastu krajiny trpí nezamestnanosťou a ľahko prepadá moderným formám otroctva:

„Oni, naši mladí, sú prvou misiou! Musíme ich pozvať, aby našli svoje šťastie v Ježišovi, nie sterilným alebo vzdialeným spôsobom, ale tak, že sa naučíme dať im miesto, spoznáme ich jazyk, budeme načúvať ich príbehom, žiť po ich boku a dáme im pocítiť, že sú požehnaní Bohom. Nenechajme si ukradnúť mladú tvár Cirkvi a spoločnosti! Nedovoľme obchodníkom so smrťou, aby nám ukradli primície, prvotiny tejto zeme!“

Veriacich pápež vyzval k radostnému prežívaniu viery i napriek ťažkostiam a vyjadril želanie, aby sa tunajší mariánsky monument stal „Horou blahoslavenstiev“:

„Len radostní kresťania dokážu vzbudiť túžbu kráčať po tej ceste: Slovo „šťastný“ alebo „blahoslavený“ sa stáva synonymom slova „svätý“, pretože vyjadruje, že osoba, ktorá je verná Bohu a žije jeho slovo, dosahuje – v darovaní seba – pravé šťastie.“ (...)

 „Keď počujeme výhražnú prognózu, že „je nás stále menej“, musíme sa v prvom rade obávať ani nie tak o zmenšenie tej alebo tamtej formy zasvätenia v Cirkvi, ale predovšetkým o nedostatok mužov a žien, ktorí chcú žiť radosť na cestách svätosti, mužov a žien, ktorí vo svojich srdciach horia pre to najkrajšie, oslobodzujúce ohlasovanie.“

V poďakovaní na záver svätej omše arcibiskup diecézy Port Louis kardinál Maurice Piat oznámil, že na počesť Svätého Otca a jeho učenia o integrálnej ekológii diecéza pozve miestnych obyvateľov, aby spoločne vysadili 100 tisíc rastlín.

Homília Svätého Otca v plnom znení

Tu, pred týmto oltárom zasväteným Márii, Kráľovnej pokoja, na tomto vrchu, z ktorého vidno mesto a ďalej za ním more, sme zhromaždení, aby sme boli súčasťou toho množstva tvárí, ktoré prišli z Maurícia, a z iných ostrovov tejto oblasti Indického oceánu, aby počúvali Ježiša, ktorý ohlasuje blahoslavenstvá. To isté Slovo života, ktoré, tak ako pred 2000 rokmi, má tú istú silu, ten istý plameň, ktorý zapaľuje aj tie najchladnejšie srdcia. Spoločne môžeme povedať Pánovi: veríme v teba a, so svetlom viery a tlkotom srdca, vieme, že je pravdivé proroctvo Izaiáša: ohlasuješ pokoj a spásu, prinášaš radostnú zvesť... nech vládne náš Boh.

Blahoslavenstvá «sú ako preukaz totožnosti kresťana. Teda, ak si niekto z nás kladie otázku „Čo treba robiť, aby sa človek stal dobrým kresťanom?“, odpoveď je jednoduchá: treba robiť, každý svojím spôsobom to, čo hovorí Ježiš v reči o blahoslavenstvách. V nich sa črtá tvár Majstra, a my sme povolaní na to, aby táto tvár „presvitala“ do každodennosti našich životov» (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 63), tak ako robil „apoštol maurícijskej jednoty“, blahoslavený Jacques-Désiré Laval, ktorého majú tieto kraje vo veľkej úcte.

Láska ku Kristovi a k chudobným poznačila jeho život takým spôsobom, že ho ochránila od ilúzie  robiť „vzdialenú a sterilnú“ evanjelizáciu. Vedel, že evanjelizovať znamená byť všetkým pre všetkých (por. 1 Kor 9,19-22): naučil sa jazyk otrokov, ktorí boli práve prepustení a jednoduchým spôsobom im ohlasoval Dobrú zvesť o spáse. Dokázal zhromaždiť veriacich a formovať ich k tomu, aby sa venovali misii a vytvárali malé kresťanské spoločenstvá v okolitých štvrtiach, mestách a dedinách, malé spoločenstvá, z ktorých mnohé sa stali základom pre súčasné farnosti. Bol horlivý v povzbudzovaní tých najchudobnejších, skartovaných, takým spôsobom, že oni sami sa zorganizovali, aby našli odpovede na vlastné trápenia.

Prostredníctvom svojho misijného dynamizmu a svojej lásky páter Laval dokázal dať cirkvi na Mauríciu novú mladosť, nový dych, ktorý sme dnes pozvaní prevziať v aktuálnom kontexte.

A tento misijný elán treba zachovať, pretože sa môže stať, že ako Kristova Cirkev padneme do pokušenia stratiť evanjelizačný entuziazmus a utečieme k svetským istotám, ktoré postupne nielen misiu poznačia, ale urobia ju ťažkou, ba neschopnou priťahovať ľudí (por. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 26).

Misijný elán má mladú tvár, schopnú vždy znova omladnúť. Sú to práve mladí, ktorí s ich vitalitou a nadšením môžu tejto tvári dať krásu a typickú sviežosť mladosti, keď kresťanské spoločenstvo podnecujú k tomu, aby sa obnovovalo a pozývajú nás vyjsť v ústrety novým horizontom (por. Apoštolská exhortácia Christus vivit, 37).

To však nie je vždy ľahké, pretože si to vyžaduje, aby sme sa naučili priznať a zabezpečiť im miesto v lone nášho spoločenstva a celej našej spoločnosti.

Je bolestné konštatovať, že napriek ekonomickému rastu, ktorý vaša krajina zažíva v posledných desaťročiach, najviac trpia práve mladí, práve oni najviac pociťujú dopady nezamestnanosti, ktorá v nich nielen vyvoláva neistotu vzhľadom na budúcnosť, ale im aj berie možnosť cítiť sa protagonistami ich spoločného príbehu. Neistá budúcnosť, ktorá ich neraz vedie na scestie a núti ich písať príbeh vlastného života len akoby na okraji, kvôli čomu sa stávajú zraniteľnými a zostávajú takmer bez záchytných, orientačných bodov vzhľadom na nové formy otroctva tohto 21. storočia.

Oni, naši mladí, sú prvou misiou! Musíme ich pozvať, aby našli svoje šťastie v Ježišovi, nie sterilným alebo vzdialeným spôsobom, ale tak, že sa naučíme dať im miesto, spoznáme ich jazyk, budeme načúvať ich príbehom, žiť po ich boku a dáme im pocítiť, že sú požehnaní Bohom. Nenechajme si ukradnúť mladú tvár Cirkvi a spoločnosti! Nedovoľme obchodníkom so smrťou, aby nám ukradli primície, prvotiny tejto zeme!

Našich mladých a tých, ktorí sa tak ako oni, cítia byť bez hlasu, pretože sú ponorení do ekonomickej nestability, by páter Laval pozval, aby zopakovali ohlasovanie proroka Izaiáša: „Plesajte, jasajte spolu, sutiny Jeruzalema, veď Pán potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem!“ (52,9). Aj keď sa to, čo nás obklopuje, môže zdať neriešiteľné, nádej v Ježiša nás žiada, aby sme znova nadobudli istotu o Božom víťazstve, nielen kdesi ďaleko v dejinách, ale aj v deji ukrytom v malých príbehoch, ktorých sme my súčasťou, a ktoré nás robia protagonistami víťazstva toho, ktorý nám daroval kráľovstvo.

Na to, aby sme žili evanjelium, nemôžeme čakať, kým všetko okolo nás bude priaznivé, pretože ambície moci a svetské záujmy neraz hrajú proti nám. Svätý Ján Pavol II. povedal, že «je odcudzená spoločnosť, ktorá vo svojich formách spoločenského usporiadania, výroby a spotreby sťažuje realizáciu tohto [sebadarovania] a budovania medziľudskej solidarity» (Encyklika Centessimus annus, 41c). V spoločnosti sa tak stáva ťažkým žiť blahoslavenstvá; dokonca sa to môže stať čímsi nepopulárnym, podozrivým, vysmievaným (por. Gaudete et exsultate, 91). To je pravda, ale aj tak sa nesmieme nechať poraziť skľúčenosťou.

Na úpätí tohto vrchu, o ktorom si želám, aby dnes bol horou Blahoslavenstiev, aj my musíme znovu prijať toto pozvanie byť radostní. Len radostní kresťania dokážu vzbudiť túžbu kráčať po tej ceste: «Slovo „šťastný“ alebo „blahoslavený“ sa stáva synonymom slova „svätý“, pretože vyjadruje, že osoba, ktorá je verná Bohu a žije jeho slovo, dosahuje – v darovaní seba – pravé šťastie» (Gaudete et exsultate, 64).

Keď počujeme výhražnú prognózu, že „je nás stále menej“, musíme sa v prvom rade obávať ani nie tak o zmenšenie tej alebo tamtej formy zasvätenia v Cirkvi, ale predovšetkým o nedostatok mužov a žien, ktorí chcú žiť radosť na cestách svätosti, mužov a žien, ktorí vo svojich srdciach horia pre to najkrajšie, oslobodzujúce ohlasovanie. «Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života» (Evangelii gaudium, 49).

Keď mladý človek vidí projekt kresťanského života uskutočnený s radosťou, tak ho to naplní entuziazmom, povzbudí ho to, a zacíti túžbu, ktorú môže vyjadriť týmto spôsobom: „Chcem vystúpiť na horu Blahoslavenstiev, chcem sa stretnúť s Ježišovým pohľadom, aby mi on povedal, ktorá je tá moja cesta ku šťastiu“.

Modlime sa, drahí bratia a sestry, za naše spoločenstvá, aby – keď vydávajú svedectvo o radosti a kresťanskom živote – mohli uvidieť ako rozkvitnú povolania k  svätosti v rozličných formách života, ktoré nám Duch ponúka. Modlime sa aj za túto diecézu, a aj za ostatné, ktoré dnes vyvinuli úsilie a prišli až sem. Páter Laval, blahoslavený, ktorého relikvie si tu uctievame, taktiež zažil okamihy sklamania a ťažkostí s kresťanským spoločenstvom, ale napokon Pán zvíťazil v jeho srdci. Mal dôveru v Pánovu silu. Dovoľme, aby sa dotkla sŕdc mnohých mužov a žien tejto zeme, dovoľme, aby sa dotkla aj našich sŕdc, aby jej novosť obnovila aj náš život a život nášho spoločenstva (por. Evangelii gaudium, 11). A nezabudnime, že ten, ktorý povoláva s mocou, ten, ktorý buduje Cirkev, je Duch Svätý, s jeho silou. On je protagonistom misie, on je protagonistom Cirkvi.

Obraz Márie, Matky, nás chráni a nás sprevádza, pripomína nám, že bola nazvaná „blahoslavenou“. Ju, ktorá zažila bolesť, čo ako meč preniká srdce, ju, ktorá prekročila najhorší prah bolesti, keď videla zomierať svojho syna, prosme o dar otvorenosti pre Ducha Svätého, pre trvalú radosť, ktorá sa nenechá poraziť a ani neustúpi, ktorá nám vždy dáva zakúsiť a potvrdiť, že „veľké veci robí Pán, a sväté je jeho meno“.

(Preklad: Martin Kramara / Slovenská redakcia VR)