Slová pápeža Františka verejným predstaviteľom Mozambiku

Vážený pán prezident, členovia vlády, parlamentu a diplomatického zboru, ctení verejní predstavitelia, zástupcovia občianskej spoločnosti, dámy a páni!

Ďakujem vám, pán prezident, za vaše slová privítania, ako aj za milé pozvanie na návštevu krajiny. Som rád, že som znovu v Afrike, a začínam túto apoštolskú cestu vo vašej krajine, tak požehnanej prírodnou krásou, aj veľkým kultúrnym bohatstvom, ktorá dodáva k známej radosti zo života vášho národa aj nádej na lepšiu budúcnosť.

Srdečne pozdravujem členov vlády a parlamentu, diplomatického zboru a predstaviteľov občianskej spoločnosti, ktorí sú tu prítomní. Vašim prostredníctvom túžim stretnúť a pozdraviť s láskou celý ľud Mozambiku, ktorý od rieky Rovuma až po Maputo nám otvára dvere, aby tak napomohol obnovenej  budúcnosti mieru a zmierenia.

Chcem svoje prvé slová blízkosti a solidarity adresovať tým, ktorých prednedávnom zasiahli cyklóny Idai a Kenneth, ktorých ničivé dôsledky stále ťažia mnohé rodiny, predovšetkým na miestach, kde obnova ešte nebola možná, a vyžaduje si osobitnú pozornosť. Žiaľ, nemôžem k vám osobne prísť, ale chcem, aby ste vedeli, že mám účasť na vašej úzkosti, na vašej bolesti a tiež na snahe katolíckeho spoločenstva čeliť tejto ťažkej situácii. Uprostred katastrof a zúfalstva, prosím Božiu prozreteľnosť, aby nikomu nechýbala pomoc všetkých občianskych a spoločenských činiteľov, ktorí - keď do centra postavia osobu - dokážu napomôcť nevyhnutnej obnove.

Chcem tiež vyjadriť ocenenie, tak moje, ako aj zo strany medzinárodného spoločenstva, za to úsilie, ktoré už desiatky rokov vyvíjate, aby sa mier znovu stal normou a zmierenie najlepším spôsobom ako čeliť ťažkostiam a výzvam, s ktorými sa ako národ stretávate. V tomto duchu a s týmto úmyslom ste asi pred mesiacom podpísali v Serra da Gorongosa dohodu o definitívnom ukončení vojenského nepriateľstva medzi mozambickými bratmi. Je to dôležitý míľnik, ktorý vítame a dúfame, že bude rozhodujúcim míľnikom vztýčeným odvážnymi osobami na ceste mieru, ktorá sa odvíja od Generálnej dohody uzavretej v roku 1992 v Ríme.

Koľko vecí sa udialo od podpisu tej historickej zmluvy, ktorá spečatila mier a priniesla svoje prvé výhonky! Práve tieto výhonky udržiavajú nádej a dávajú dúfať, že nebude dopustené, aby sa spôsobom písania dejín stal bratovražedný zápas, ale schopnosť vzájomne sa uznať za bratov, synov tej istej zeme, správcov spoločného osudu. Odvaha mieru! Odvaha vysokej kvality: nie odvaha hrubej sily a násilia, ale odvaha, ktorá sa prejavuje v neúnavnom hľadaní spoločného dobra (por. Pavol VI., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja, 1973).

Poznáte utrpenie, žiaľ a skľúčenosť, ale nechceli ste, aby sa kritériom ovládajúcim ľudské vzťahy stala pomsta alebo represálie, ani aby nenávisť a násilie mali posledné slovo. Ako pripomínal môj predchodca svätý Ján Pavol II. počas svojej návštevy vo vašej krajine v roku 1988, s vojnou „mnohí ľudia, muži, ženy a deti trpia, pretože nemajú dom, v ktorom by mohli bývať, nemajú dostačujúcu výživu, školy, kde by mohli získať vzdelanie, nemocnice, kde by sa mohli liečiť, kostoly, kde by sa mohli stretávať na modlitbu, a polia, kde by mohli pracovať. Mnohé tisíce ľudí sú nútení sťahovať sa, hľadajúc bezpečie a prostriedky na prežitie; ďalšie tisíce utekajú do okolitých krajín. [...] «Nie násiliu a áno pokoju!»“ (Príhovor pri návšteve u prezidenta, 16. sept. 1988, č. 3)

Počas všetkých týchto rokov ste zakúsili, že hľadanie trvalého mieru - čo je úloha, ktorá sa týka všetkých - si vyžaduje tvrdú prácu, vytrvalú a bez prestávky, pretože mier je „ako krehký kvet, ktorý sa snaží vyrásť medzi skalami násilia“ (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja, 2019), a teda si vyžaduje, aby sa utvrdzoval s rozhodnosťou, no bez fanatizmu, s odvahou, ale bez okázalosti, s húževnatosťou, ale inteligentným spôsobom: nie násiliu, ktoré ničí a áno pokoju a zmiereniu.

Ako vieme, mier, to nie je len neprítomnosť vojny, ale je to neúnavné úsilie - predovšetkým tých, ktorí zastávajú úrady vyššej zodpovednosti - priznávať, garantovať a konkrétne rekonštruovať dôstojnosť, neraz zabudnutú alebo ignorovanú, našich bratov a sestier, aby sa mohli cítiť protagonistami osudu vlastného národa. Nesmieme stratiť zo zreteľa, že „bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu úrodnú zem a časom znova explodujú. Keď spoločnosť, či už miestna, národná, alebo celosvetová, nechá jednu svoju časť na periférii, pokoj donekonečna nezachránia nejaké politické programy ani poriadkové zložky či tajné služby (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 59).

Mier umožnil rozvoj Mozambiku v rozličných oblastiach. Sľubné sú pokroky dosiahnuté vo vyučovaní a v oblasti zdravia. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali v práci zameranej na upevnenie štruktúr a inštitúcií, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby sa nik necítil opustený, predovšetkým naši mladí, ktorí predstavujú veľkú časť populácie. Oni sú nielen nádejou tejto zeme, sú prítomnosťou, ktorá interpeluje, hľadá a potrebuje nájsť dôstojné cesty, ktoré im umožnia rozvinúť všetky talenty; sú potenciálom pre zasiatie a vypestovanie tak vytúženého spoločenského priateľstva. 

Kultúra mieru si vyžaduje „neustály proces, do ktorého sa musí zapojiť každá nová generácia“ (tamže, 220). Postup teda musí podporovať kultúru stretnutia a byť ňou úplne presiaknutý: uznať druhého, nadviazať vzťahy, postaviť mosty. V tomto zmysle je podstatné udržiavať nažive pamäť, ako cestu otvárajúcu budúcnosť, chodník vedúci k hľadaniu spoločných cieľov, zdieľaných hodnôt, ideí, ktoré napomáhajú prekonanie čiastkových, skupinových alebo straníckych záujmov, aby sa bohatstvá vašej krajiny dali k dispozícii všetkým, najmä tým najchudobnejším. Máte pred sebou odvážnu a historickú úlohu: neprestaňte sa usilovať, kým sú deti a mládež bez vyučovania, rodiny bez domova, robotníci bez práce, roľníci bez zeme... Toto sú základy budúcnosti, ktorá je nádejou, pretože je to budúcnosť dôstojná! Toto sú zbrane mieru.

Mier nás pozýva starať sa aj o náš spoločný dom. Z tohto pohľadu je Mozambik požehnaný národ, a vy ste osobitným spôsobom povolaní, aby ste sa starali o toto požehnanie. Obrana zeme a tiež obrana života, ktoré si vyžadujú osobitnú pozornosť, keď možno konštatovať tendenciu k drancovaniu a koristníctvu, vedenú chamtivou hrabivosťou, ktorá, zvyčajne, nie je podnecovaná osobami žijúcimi v tejto krajine, ani motivovaná spoločným dobrom vášho ľudu. Kultúra mieru znamená produktívny, udržateľný a inkluzívny rozvoj, v ktorom každý Mozambijčan môže cítiť, že táto krajina je jeho, a v ktorom môže nadviazať vzťahy bratstva a rovnosti so svojim blížnym a so všetkým,

čo ho obklopuje. 

Pán prezident, vážení predstavitelia! Vy všetci ste konštruktéri toho najkrajšieho diela, aké možno uskutočniť: budúcnosti mieru a zmierenia, ktoré sú zárukou práva vašich detí na budúcnosť. Prosím Boha, aby v čase, ktorý medzi vami strávim, mohol som aj ja - v spoločenstve s mojimi bratmi biskupmi a Katolíckou cirkvou kráčajúcou po tejto zemi - prispieť k tomu, aby mier, zmierenie a nádej medzi vami definitívne zavládli.

(Preklad: Martin Kramara / Slovenská redakcia VR)

-jb-