Z tlačovej konferencie pápeža Františka pri návrate z Madagaskaru

Americký novinár Jeason Drew Horowitz z New York Times sa pápeža Františka opýtal:

„Pri lete do Maputa ste uznali, že ste atakovaný istým sektorom americkej Cirkvi. Sú silné kritiky zo strany niektorých biskupov a kardinálov, sú tu veľmi kritické katolícke televízie a  americké internetové portály, a niektorí z Vašich najužších spojencov hovorili dokonca o komplote proti Vám, niektorí z Vašich spojencov v talianskej kúrii. Je tu niečo, čo títo kritici vo vašom pontifikáte nechápu? Je niečo, čo ste sa naučili z kritík v Spojených štátoch? A ďalšia vec, máte strach zo schizmy v americkej Cirkvi? A ak áno, je niečo, čo by ste mohli urobiť – nejaký dialóg – na pomoc tomu, aby sa tomu vyhlo?“

Odpoveď pápeža Františka:

„Ponajprv, kritiky vždy pomáhajú, vždy. Keď sa niekomu dostane kritika, hneď musí robiť sebakritiku a povedať: je to pravda, či nepravda? Do akej miery? Z kritík vždy čerpám osoh, vždy. Niekedy ťa rozčúlia, ale osoh tu je. Počas letu do Maputa prišiel... – bol si to ty, kto mi dal tú knihu? – niekto z vás mi dal tú knihu vo francúzštine: „Americká cirkev atakuje pápeža“, nie: „Pápež pod atakom Američanov“ [niekto hovorí: „Ako chcú Američania vymeniť pápeža“]... Takže toto je tá kniha. Dali ste mi výtlačok. Vedel som o tej knihe, ale nečítal som ju. Kritiky nie sú len u Američanov, sú tak trochu všade, aj v Kúrii. Aspoň tí, ktorí ich vyslovujú, majú tú výhodu povedať ich čestne. Mne sa to páči. Nepáči sa mi, keď sú kritiky pod stolom: usmejú sa na teba a ukazujú ti zuby, a potom ťa udrú od chrbta.

Toto nie je lojálne, nie je to ľudské. Kritika je prvkom na budovanie, 

a ak tvoja kritika nie je správna, buď pripravený prijať odpoveď a vytvoriť dialóg, debatu, a dospieť k správnemu bodu. Toto je dynamika opravdivej kritiky. Naopak kritika na spôsob „arzénových piluliek“, ktorú sme spomínali v súvislosti s tým článkom, ktorý som dal otcovi Ruedovi, je tak trochu ako hodiť kameň a schovať ruku. Toto neposlúži, nepomáha to. Pomôže to malým uzavretým skupinám, ktoré nechcú počuť odpoveď na kritiku. Kritika, ktorá nechce počuť odpoveď znamená hodiť kameň a schovať ruku. Opakom je lojálna kritika: „Myslím si toto, toto a toto“ - je otvorená pre odpoveď, a toto buduje, pomáha.

Čo sa týka záležitosti pápeža: „Táto vec u pápeža sa mi nepáči“, vyjadrím mu kritiku, očakávam odpoveď, idem za ním, hovorím, sformulujem článok a požiadam ho o odpoveď, toto je lojálne, toto je milovať Cirkev. Urobiť kritiku bez vôle počuť odpoveď a bez nadviazania dialógu je neláska k Cirkvi, je to riadenie sa fixnou ideou: vymeniť pápeža, alebo urobiť schizmu, neviem. Toto nech je jasné: lojálna kritika je vždy vítaná, aspoň u mňa.

Po druhé, problém schizmy: v Cirkvi bolo mnoho schiziem. Po Prvom vatikánskom koncile, po poslednom hlasovaní, tom o neomylnosti, sa nemalá skupina pobrala preč a založila „starokatolíkov“, práve aby si „ctili“ tradíciu Cirkvi. Potom oni sami nabrali odlišný vývoj a teraz majú vysviacky žien. Ale v tej chvíli boli rigídni, sledovali istú ortodoxnosť a nazdávali sa, že koncil sa zmýlil. Iná skupina odišla preč bez toho, aby volila, mlčky, bez slova, ale nechceli voliť... Druhý vatikánsky koncil vytvoril tieto veci, azda najznámejšie oddelenie sa je to Lefébvrovo. Vždy je v Cirkvi tá možnosť, že sa niekto rozhodne schizmaticky, vždy. Je to jedna z opcií, ktoré Pán stále ponecháva na slobodu človeka. Ja nemám strach zo schiziem, modlím sa, aby neboli, pretože je tu v hre duchovné zdravie mnohých ľudí. Nech je tu dialóg, nech je tu korigovanie v prípade nejakého omylu, ale cesta schizmy nie je kresťanská. Pomyslime na počiatky Cirkvi, ako sa začínalo s toľkými schizmami, jedna za druhou, stačí čítať dejiny Cirkvi: ariáni, gnostici, monofyziti...

Prichádza mi na myseľ aj jeden príbeh, ktorý som už niekedy spomínal: Bol to Boží ľud, kto zachraňoval od schiziem. Schizmatici majú vždy niečo spoločné: odtrhávajú sa od ľudu, od viery Božieho ľudu. A keď bol na Efezskom koncile spor o božom materstve Márie, ľud – toto je história – stál pri vchode katedrály, keď biskupi vstupovali na koncil. Stáli tam s palicami. Ukazovali ich biskupom a kričali: „Matka Božia! Matka Božia!“, akoby hovorili: ak to neurobíte, viete čo vás čaká...

Boží ľud vždy uvádza veci na pravú mieru a pomáha. Schizma je vždy elitárske oddelenie sa vyprovokované ideologicky odtrhnutou doktrínou. Je tu určitá ideológia, azda správna, ktorá ale vstupuje do doktríny a oddeľuje ju, takže sa z nej stane na určitý čas „doktrína v úvodzovkách“. Z tohto dôvodu sa modlím, aby neboli schizmy, ale nemám strach.“

(Novinár pripomína záverečnú časť otázky: „Ako napomôcť, aby...“)

„Čo urobiť na pomoc? To, čo teraz hovorím, nemať strach... Ja odpovedám na kritiky, všetko toto robím. Ak azda niekomu zíde na um niečo, čo mám urobiť, urobím to, aby som napomohol... Ale toto je jeden z výsledkov Druhého vatikánskeho koncilu, nie tohto pápeža alebo iného pápeža. Napríklad, sociálne veci, ktoré hovorím, sú stále tie isté, ako hovoril aj Ján Pavol II., rovnaké. Ja ho kopírujem. Ale hovoria: „Pápež je prílišný komunista...“ Ideológie vstupujú do doktríny, a keď doktrína skĺzne do ideológie, tam je príležitosť ku schizme. A existuje aj behavioristická ideológia, čiže prevaha „aseptickej“ morálky nad morálkou Božieho ľudu.

Duchovní pastieri musia viesť stádo medzi milosťou a hriechom, pretože toto je evanjeliová morálka. Naopak morálka poznačená pelagiánskou  ideológou, takpovediac, ťa privedie k rigídnosti, a dnes máme toľké školy rigídnosti vo vnútri Cirkvi, ktoré nie sú schizmami, ale sú pseudoschizmatickými cestami kresťanstva, ktoré skončia zle. Keď vidíte takých kresťanov, biskupov, kňazov, ktorí sú rigídni, za takým postojom sú nejaké problémy, nie je tam svätosť Evanjelia. Preto musíme byť mierni voči osobám, ktoré sú pokúšané k týmto útokom, prechádzajú nejakým problémom, musíme ich sprevádzať s miernosťou. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-