Homília pápeža Františka pri zakončení synody: Krik nádeje Cirkvi

Svätý Otec sprevádzaný synodálnymi otcami v zelených liturgických rúchach vstúpil do baziliky s dreveným pastorálom - biskupskou palicou zakončenou krížom s umelecky vyrezávanými prvkami domorodej kultúry. V homílii vychádzal z liturgických čítaní 30. nedele cezročného obdobia. Prinášame jeho príhovor v plnom znení.

Homília Svätého Otca pri zakončení synody

Božie slovo nám dnes ponúka pomoc ako sa modliť, a to na príklade troch postáv: v Ježišovom podobenstve sa modlia farizej a mýtnik, v prvom čítaní sa zas hovorí o modlitbe chudobného.

1. Modlitba farizeja začína takto: „Bože, ďakujem ti.“ Je to vynikajúci začiatok, najlepšou modlitbou je totiž modlitba vďaky a modlitba chvály. Hneď na to však počujeme dôvod, pre ktorý farizej ďakuje Bohu: „že nie som ako ostatní ľudia“ (Lk 18,11). A aj to vysvetľuje tým, že sa postí dvakrát, nie iba raz za rok, ako bolo vtedy povinnosťou; a že dáva desiatok zo všetkého, čo má, nielen z toho najdôležitejšieho, ako to bolo predpísané (porov. Dt 14,22n). Skrátka, farizej sa chvasce, že najlepšie dodržiava osobitné predpisy. Zabúda však na ten najväčší: milovať Boha a svojho blížneho (porov. Mt 22,36-40). Prekypujúc sebaistotou, vlastnou schopnosťou dodržiavať prikázania, vlastnými zásluhami a cnosťami, je zameraný iba sám na seba.

Drámou tohto človeka je to, že mu chýba láska. No aj tie najväčšie skutky, ak sú konané bez lásky, neslúžia na nič, ako hovorí sv. Pavol (porov. 1 Kor 13). A ak chýba láska, k čomu to vedie? K tomu, že nakoniec sa vôbec nemodlí, ale chváli sám seba. V skutočnosti od Pána nič nežiada, lebo ani necíti, že by niečo potreboval alebo dlhoval, ale cíti sa byť s kreditom. Je síce v Božom chráme, no praktizuje iné náboženstvo, náboženstvo vlastného ja. A mnohé skupiny „osvietených kresťanov katolíkov“ idú touto cestou.

Okrem toho, že zabúda na Boha, zabúda i na blížneho, ba znevažuje ho: nemá pre neho nijakú hodnotu, nie je ničím. Považuje sa za lepšieho od ostatných, ktorých doslovne nazýva „tí ostatní, zvyšní“ (grécky loipoi, Lk 18,11). Sú pre neho iba „zbytkom“, odpadom, od ktorého treba mať odstup. Koľkokrát sme svedkami takéhoto prístupu v živote a v dejinách! Koľko je tých, ktorí ako farizej voči mýtnikovi vztyčujú múry, čím zväčšujú odstup a robia z ostatných ešte väčšie nič. Alebo majúc ich za zaostalých a za niktošov, znevažujú ich tradície, vymazávajú ich dejiny, okupujú ich územie, uzurpujú si ich majetky.

Koľko je spupnej nadradenosti, ktorá sa premieňa na útlak a vykorisťovanie, ešte aj dnes – videli sme to na synode, keď sme hovorili o vykorisťovaní stvorenstva, ľudí, obyvateľov Amazónie, o obchodovaní s ľuďmi! Chyby minulosti očividne nestačili, aby sa skončilo s drancovaním ostatných a uštedrovaním rán našim bratom a našej sestre zemi: videli sme to na znetvorenej tvári Amazónie. Náboženstvo ega pokračuje, pokrytec so svojimi rituálmi a svojimi „modlitbami“ – toľkí sú „katolíkmi“, vyhlasujú sa za „katolíkov“, ale zabudli byť kresťanmi a ľuďmi – zabúda na pravý kult Boha, ktorý vždy vedie cez lásku k blížnemu.

Aj kresťania, ktorí sa modlia a chodia v nedeľu na svätú omšu podliehajú tomuto náboženstvu ega. Môžeme nazrieť do vlastného vnútra a všímať si, či aj pre nás nie je náhodou niekto podradným, určeným na vyradenie, hoci len slovami. Modlime sa a prosme o milosť, aby sme sa nepovažovali za nadradených, nenamýšľali si, že sme v poriadku, aby sme sa nestali cynickými a ironickými. Prosme Ježiša, aby nás uzdravil z ohovárania a zo sťažovania sa na druhých, zo znevažovania iného človeka: tieto veci sú Bohu protivné. A prozreteľnostne nás dnes pri svätej omši nesprevádzajú len domorodci Amazónie. Aj tí najchudobnejší z rozvinutých spoločností, chorí bratia a sestry z komunity Archa. Sú tu s nami, v prvom rade.

2. Prejdime k druhej modlitbe. Modlitba mýtnika nám naopak pomáha pochopiť, čo sa Bohu páči. Mýtnik nezačína svojimi zásluhami, ale nedostatkami; nezačína tým, na čo je bohatý, ale svojou chudobou: nie chudobou ekonomickou – mýtnici boli totiž bohatí a zarábali si aj nečistým spôsobom, na úkor svojich krajanov – ale cíti úbohosť života, lebo v hriechu sa nikdy nežije dobre.

Ten človek, ktorý zdiera druhých, uznáva svoju úbohosť pred Bohom a Pán vypočúva jeho modlitbu, modlitbu, ktorú síce tvorí iba sedem slov, ale so správnym postojom. Totižto, kým farizej pri svojej modlitbe stál vzpriamene vpredu (porov. v. 11), mýtnik stojí vzadu a „neodvažuje sa ani oči k nebu zdvihnúť“, lebo verí, že Nebo existuje a je veľké, zatiaľ čo on sa cíti malým. A „bije sa do pŕs“ (porov. v. 13), lebo tam sídli srdce. Jeho modlitba sa rodí priamo v srdci: je číry, predkladá Bohu svoje srdce, nie klamný zovňajšok.

Modliť sa znamená nechať Boha hľadieť do nášho vnútra – keď sa modlím, to Boh hľadí na mňa – bez fingovania, bez výhovoriek, bez sebaospravedlňovania. Lebo zahmlievanie a faloš sú od diabla – toto sú sebaospravedlňovania – , ale svetlo a pravda, priezračnosť môjho srdca, tie sú od Boha. Bolo to teda veľmi pekné, a som za to veľmi vďačný, drahí synodálni otcovia a bratia, že sme sa uplynulé týždne rozprávali zo srdca, úprimne a priamo, predložiac pred Boha a bratov ťažkosti i nádeje.

Dnes, keď sa pozeráme na mýtnika, nanovo objavujeme, odkiaľ nám treba začať: od toho, že sa všetci budeme považovať za tých, čo potrebujú spásu. To je prvý krok náboženstva Boha, ktorý je milosrdenstvo voči tomu, kto sa uznáva za úbohého. Naopak koreň každého duchovného omylu, ako učili už starovekí mnísi, je považovať sa za spravodlivých. Pokladať sa za spravodlivých znamená nechať Boha, toho, ktorý jediný je spravodlivý, mimo domu.

Tento východiskový postoj je taký dôležitý, že Ježiš nám to ukazuje paradoxným porovnaním, keď v podobenstve stavia vedľa seba tú najzbožnejšiu postavu tej doby, farizeja, a verejného hriešnika par excellence, mýtnika. A súd sa tu odrazu obracia: ten, ktorý je skvelý, ale si namýšľa, zlyháva; ten, ktorý je v katastrofálnom stave, ale pokorný, toho Boh povyšuje.

Ak sa úprimne pozrieme do nášho vnútra, uvidíme tam obidvoch, mýtnika i farizeja. Máme niečo z mýtnika, pretože sme hriešnikmi, ako aj z farizeja, keďže si namýšľame, sme schopní ospravedlňovať samých seba, sme majstrami v sebaospravedlňovaní! Na iných to často zaberie, ale nie na Boha. Pred Bohom líčidlá nefungujú.

Modlime sa a prosme o milosť cítiť, že potrebujeme milosrdenstvo, že sme vnútorne chudobní. Aj kvôli tomuto nám osoží stretávať sa s chudobnými, aby sme si pripomenuli, že my sami sme chudobní; pripomenuli si, že iba v takejto atmosfére duchovnej chudoby pôsobí Božia spása.

3. A takto prichádzame k modlitbe chudobného z prvého čítania. Táto, hovorí Sirachovec, „preniká oblaky“ (porov. 35,21). Kým modlitba človeka, ktorý sa pokladá za spravodlivého zostáva na zemi, privalená tiažou egoizmu, modlitba chudobného vystupuje vzpriamene k Bohu. Zmysel viery Božieho ľudu videl v chudobných „vrátnikov Neba“ – to je ten sensus fidei, ktorý chýbal v tom, čo vyhlasoval [farizej]. Sú to oni, ktorí nám otvoria dokorán alebo privrú brány večného života; oni, ktorí sa nepovažovali za pánov v tomto živote, nestavali sa pred ostatných a ich bohatstvom bol jedine Boh. Oni sú živé ikony kresťanského proroctva.

Na tejto synode sme mali tú milosť počúvať hlasy chudobných a zamýšľať sa nad tiesňou v ich životoch, ohrozovaných dravými modelmi rozvoja. A predsa, práve v tejto situácii nám mnohí z nich dali svedectvo, že je možné pozerať sa na skutočnosť iným spôsobom, prijímajúc ju s otvorenými rukami ako dar, obývať stvorený svet nie ako prostriedok na ťaženie, ale ako domov, o ktorý sa treba starať vkladajúc dôveru v Boha. On je Otec a, ako opäť hovorí Sirachovec, „vypočuje modlitbu ukrivdeného“ (v. 16).

A koľkokrát, aj v Cirkvi, sa hlasom chudobných nedostáva sluchu, a možno sú aj zosmiešňované alebo umlčiavané, lebo sú nepohodlné. Modlime sa, aby sme si vyprosili milosť vedieť počúvať krik chudobných: je to krik nádeje Cirkvi. Krik chudobných je krik nádeje Cirkvi. Ak si ich krik osvojíme, i naša modlitba, buďme si istí, prenikne oblaky.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-