Dojímavé stretnutie pápeža s obeťami trojitej pohromy Japonska z roku 2011

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Pri stretnutí s obeťami troch japonských pohrôm z 11. marca 2011 si Svätý Otec vypočul najprv rozprávanie troch svedkov. Prvou bola Toshiko Kato, riaditeľka katolíckej materskej škôlky v meste Miyako, ktoré zasiahla katastrofa vlny cunami, keď bola práve v práci. Ako povedala, odvtedy si uvedomuje, že „ľudia nemôžu vyhrať nad prírodou, a že jej moc s múdrosťou potrebujeme“. Podelila sa aj o význame učiť deti v škôlke, že dar života je vzácny a treba ho chrániť. 

Druhé svedectvo vypovedal budhistický kňaz Tokuun Tanaka o tom, ako prežil haváriu jadrovej elektrárne Fukušima, pretože v ten deň bol v len 17 km vzdialenom starobylom budhistickom stredisku Dokeiji. Zo svojej skúsenosti potvrdil, ako je dôležité „počúvať hlas zeme“, a „úprimne a vážne reflektovať nad tým, čo treba konať a do hĺbky chápať význam rozhodnutí“.

Svedectvo 16-ročného Matsukiho: Chcel som zomrieť

Aj nasledujúce, tretie svedectvo bolo o prežití výbuchu vo Fukušime, ktoré zažil Matsuki Kamoshita ako osemročný a spolu s mamou a trojročným bračekom ich evakuovali do Tokia. Jeho otec sa však vrátil za prácou, neskôr však ochorel a nemohol viac pracovať. Odvtedy sa veľakrát sťahovali, jeho braček sa často ukrýval s plačom pod matrac a on, Matsuki, sa stal obeťou šikanovania v prostredí, kde boli evakuovaní.

Dnes 16-ročný chlapec sa priznal so slzami, že každý deň bol pre neho veľmi bolestný a chcel zomrieť. I keď už uplynulo osem rokov, nemôžu sa vrátiť. Lesy a pôda sú stále kontaminované a tak Matsuki žiada od dospelých zodpovedne vysvetliť bez skrývania dôsledky kontaminácie, možné budúce škody. Zdôraznil, aby dospelí nezomreli skôr ako deti a mladí, s falošnou alebo nevypovedanou pravdou.

Chlapec na záver poprosil pápeža Františka o modlitbu za ľudí v týchto situáciách núdze a za ich nádej v lepšiu budúcnosť. Svätý Otec na Matsukiho svedectvo odpovedal objatím.

Nikto nemôže znovu začať sám

Po svedectvách pápež František najprv vyzval ku chvíli ticha v spoločnej modlitbovej spomienke na ďalších 18 000 obetí a ich rodiny. Ďalej pokračoval slovami poďakovania za úsilia pre rekonštrukciu oblastí postihnutých katastrofami:

„Kiež by toto stretnutie poslúžilo na to, aby sme všetci spolu adresovali výzvu ľuďom dobrej vôle, aby obete týchto tragédií naďalej dostávali pomoc, ktorú tak veľmi potrebujú. Bez základných zdrojov ako jedlo, oblečenie a strecha nad hlavou, nie je možné viesť dôstojný život a mať potrebné minimum, aby sa mohli znovu zariadiť, čo zasa vyžaduje zakúsenie solidarity a podporu komunity.

Nikto „sa znovu nezariadi“ sám, nikto nemôže znovu začať sám. Je podstatné nájsť pomocnú ruku priateľa, bratskú ruku, ktorá je schopná pomôcť znovu pozdvihnúť nielen mesto, ale dodať nový pohľad a nádej.“

Ak trpí jeden člen našej rodiny, všetci trpíme s ním

Pápež František pochválil Japonsko, že 8 rokov po tomto trojnásobnom nešťastí sa dokázali zjednotiť ako národ v solidarite, trpezlivosti a vytrvalosti, pretože cesta na plnú obnovu je síce ešte dlhá, ale počíta v duši týchto ľudí s mobilizáciou vzájomnej podpory a pomoci. Uviedol, že nebezpečenstvo je v ľahostajnosti:

„Jedno zo ziel, ktoré nás najviac ovplyvňuje, spočíva v kultúre ľahostajnosti. Je treba zmobilizovať sa, aby sme si pomáhali a uvedomili si, že ak trpí jeden člen našej rodiny, trpíme spolu s ním všetci. Vzájomnú súdržnosť totiž nedosiahneme bez pestovania múdrosti spolupatričnosti, lebo jedine takto sa dá postaviť k riešeniu problémov v ich celku. 

Patríme k sebe navzájom.“

V súvise s jadrovým nešťastím vo Fukušime Svätý Otec pripomenul, že obavy z následkov nie sú len v oblasti zdravotníckej a vedecko-technickej,  ale ide aj o výzvu znovu vytvoriť tkanivo ľudskej spoločnosti, pre bezpečný a stabilný život. Pápež sa zdôveril, že na obavy z ďalšieho využívania jadrovej energie ho upozornili aj biskupi Japonska, ktorí vyjadrili aj postoj za zrušenie jadrových elektrární.

Aký typ sveta chceme zanechať tým, ktorí prídu po nás?

„Je teda dôležité, vo chvíľach ako je táto, pozastaviť sa a uvažovať nad tým, kto sme, a možno trochu kritickejším spôsobom nad tým, kým chceme byť. Aký typ sveta, aký druh dedičstva chceme zanechať tým, ktorí prídu po nás?

Múdrosť a skúsenosť starých ľudí spolu so zaangažovanosťou a entuziazmom mladých nám môžu pomôcť sformovať odlišnú víziu, víziu, ktorá bude hľadieť s veľkou úctou na dar života a bude mať solidaritu s našimi bratmi a sestrami v jednej multietnickej a multikultúrnej ľudskej rodine.“

Na záver príhovoru pápež František znovu poďakoval za prácu pre nový rozbeh života všetkých obetí trojitého nešťastia v Japonsku. Zopakoval, že myslieť na budúcnosť nášho spoločného domu je našou zodpovednosťou smerom k novým generáciám.

Aktualizované: 25.11.2019, 16:35