Pápež František v Hirošime: Vlastniť jadrové zbrane je nemorálne

«Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“» (Ž 122,8).

Bože milosrdenstva a Pán dejín, k tebe dvíhame svoj zrak z tohto miesta, križovatky smrti a života, porážky a znovuzrodenia, utrpenia a piety.

Po mnohých mužoch a ženách, ich snoch a nádejach, uprostred blýskania sa a ohňa, tu nezostalo viac než tieň a ticho. Stačil iba okamih a všetko pohltila čierna diera deštrukcie a smrti. Z toho priepastného ticha ešte aj dnes možno počuť silné výkriky tých, ktorí už nie sú medzi nami. Pochádzali z rôznych miest, mali rôzne mená, niektorí z nich hovorili odlišnými jazykmi. Všetkých ich zjednotil spoločný osud, v tej hroznej hodine, ktorá navždy poznačila nielen dejiny tejto krajiny, ale aj tvár ľudstva.

Pripomínam si tu všetky obete a skláňam sa pred silou a dôstojnosťou tých, ktorí po tom ako v tých prvých chvíľach zostali nažive, dlhé roky niesli na vlastnom tele ostro doliehajúce utrpenie a vo svojich mysliach zárodky smrti, ktoré ich ustavične oberali o životnú energiu.

Cítil som povinnosť prísť na toto miesto ako pútnik pokoja, aby som zotrval v modlitbe pamätajúc na nevinné obete toľkého násilia, nesúc v srdci aj prosby a túžby mužov a žien našej doby, zvlášť mladých ľudí, ktorí túžia po mieri, pracujú preň a obetujú sa zaň. Prišiel som sem na toto miesto plné pamäte i nádeje na budúcnosť, prinášajúc so sebou výkrik chudobných, ktorí sú stále tými najbezbrannejšími obeťami nenávisti a konfliktov.

Túžim v pokore sa stať hlasom tých, ktorí sú bez hlasu a ktorí s nepokojom a úzkosťou sledujú rastúce napätia, ktoré sa tiahnu našou dobou, neakceptovateľné nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré ohrozujú ľudské spolunažívanie, závažnú neschopnosť postarať sa o náš spoločný domov, ustavičné a kŕčovité uchyľovanie sa k zbraniam, ako keby tie mohli zaručiť pokojnú budúcnosť.

S presvedčením chcem zdôrazniť, že použitie atómovej energie na účely vojny je dnes viac než kedykoľvek zločinom, nielen proti človeku a jeho dôstojnosti, ale aj proti nádeji na budúcnosť nášho spoločného domova. Použitie jadrovej energie na účel vojny je nemorálne, tak ako je rovnako nemorálne vlastnenie jadrových zbraní, ako som to už povedal pred dvoma rokmi. Budeme za to súdení. Nové generácie odsúdia naše zlyhanie, ak sme hovorili o mieri, no neuskutočnili ho našimi činmi medzi národmi sveta. Ako môžeme hovoriť o mieri, ak stále vyrábame nové a strašnejšie vojnové zbrane? Ako môžeme hovoriť o mieri, ak pritom ospravedlňujeme nezákonné činy rečami plnými diskriminácie a nenávisti?

Som presvedčený, že mier nie je viac než prázdne slovo, ak sa nezakladá na pravde, ak sa nebuduje podľa spravodlivosti, ak nie je preniknutý láskou a ak sa neuskutočňuje v slobode (porov. Ján XXIII., Encyklika Pacem in terris, 18).

Budovanie mieru v pravde a spravodlivosti znamená uvedomovanie si toho, že „ľudia sa medzi sebou veľmi často a v značnej miere líšia čo do vzdelania, cností, nadania a majetkov“ (Tamtiež, 49 [33]); avšak to nikdy nemôže ospravedlniť úmysel nanútiť iným vlastné záujmy. Naopak, toto všetko môže byť dôvodom pre väčšiu zodpovednosť a rešpekt. Rovnako politické spoločenstvá, ktoré sa môžu oprávnene medzi sebou líšiť v stupni kultúry alebo ekonomického rozvoja, sú pozvané k úsiliu pracovať „pre spoločný rast“, pre dobro všetkých (porov. tamtiež, 49-50 [33-34]).

Ak totiž chceme skutočne budovať spravodlivú a bezpečnú spoločnosť, musíme zbrane pustiť z rúk: „nemožno milovať s útočnými zbraňami v hrsti“ (Sv. Pavol VI., Príhovor v OSN, 4. októbra 1965, 5). Ak sa poddáme logike zbraní a vzďaľujeme sa od dialógu, tragicky zabúdame na to, že zbrane, ďaleko pred tým ako spôsobia obete a ničenie, sú schopné spôsobovať nočné mory, „vyžadujú si enormné výdavky, brzdia projekty solidárnosti a potrebnej práce, prekrúcajú psychológiu národov“ (Tamtiež, 5).

Ako môžeme navrhovať mier, ak neustále používame hrozbu atómovej vojny ako legitímny prostriedok riešenia konfliktov? Kiež je nám táto priepasť utrpenia pripomienkou hraníc, ktoré nemožno nikdy prekročiť. Pravý mier je len ten bez zbraní. Naviac, „mier nie je iba bezvojnový stav […]; ale treba ho budovať nepretržite“ (II. vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 78). Je ovocím spravodlivosti, rozvoja, solidarity, pozornosti voči nášmu spoločnému domovu a napomáhaním spoločnému dobru, učiac sa z lekcií dejín.

Pamätať, spoločne kráčať, chrániť. To sú tri morálne požiadavky, ktoré práve tu v Hirošime nadobúdajú ešte väčší a univerzálnejší význam a sú schopné nastoliť skutočnú cestu mieru. Preto nemôžeme dovoliť, aby súčasné i budúce generácie zabudli na to, čo sa udialo, aby stratili spomienky, ktoré sú garanciou a stimulom budovania spravodlivejšej a viac bratskej budúcnosti; je to pripomienka, ktorá sa šíri, aby burcovala svedomie všetkých mužov a žien, najmä tých, ktorí dnes plnia osobitnú úlohu v rozhodovaní o osude národov; živá pamäť, ktorá pomôže každej generácii povedať: už nikdy viac!

Práve kvôli tomuto sme povolaní kráčať zjednotení, s chápavým a odpúšťajúcim pohľadom, otvorení nádeji a prinášajúc lúč svetla doprostred toho množstva mrakov, ktoré dnes zastierajú nebo. Otvorme sa nádeji, staňme sa nástrojmi zmierenia a pokoja. Bude to vždy možné, ak budeme schopní ochraňovať sa navzájom a považovať sa za bratov, ktorých spája spoločný osud. Náš svet, ktorý je vnútorne prepojený nielen globalizáciu, ale od úplného začiatku spoločnou existenciou na jednej planéte, sa dnes viac ako v ktorejkoľvek inej dobe domáha toho, aby sa dali bokom exkluzívne záujmy len určitých skupín či sektorov a dospelo sa k veľkosti tých, ktorí spoluzodpovedne bojujú za zaručenie spoločnej budúcnosti.

V jednotnej prosbe voči Bohu a smerom k všetkým mužom a ženám dobrej vôle, v mene všetkých obetí bombardovaní, atómových experimentov a všetkých konfliktov, z hĺbky srdca pozdvihnime svoje volanie: Už nikdy viac vojnu, nikdy viac rinčanie zbraní, nikdy viac toľké utrpenie! Nech zavíta mier do našich dní, do tohto nášho sveta. Bože, ty si nám to prisľúbil: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom. Spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme a spravodlivosť zhliadne z neba“ (Ž 84,11-12).

Príď, Pane, lebo sa zvečerieva, a tam, kde vládla skaza, nech dnes prekypuje nádej, že je možné písať a uskutočňovať nové, odlišné dejiny. Príď, Pane, Knieža pokoja, urob nás nástrojmi a odbleskom tvojho pokoja!

«Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“» (Ž 122,8)

(Preklad: Slovenská redakcia VR / Martina Korytiaková)

-jb-