Cesta od prachu k životu - homília Svätého Otca na Popolcovú stredu

„Aj tento rok nám Pán uštedruje príhodný čas, aby sme sa pripravili a s obnoveným srdcom slávili veľké Mystérium smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša, ťažisko kresťanského života.“

Týmto odkazom sa Svätý Otec prihovoril cez sociálnu sieť 26. februára dopoludnia, po tom, ako sa na Námestí sv. Petra stretol s pútnikmi na generálnej audiencii. Večer o 16.30 hod. slávil vstup do Veľkého pôstu na rímskom Aventíne. V procesii z Kostola sv. Anzelma do Bazilike sv. Sabíny ho sprevádzali komunity benediktínov a dominikánov i členovia Rímskej kúrie. Znak popola aj tento rok udelil pápežovi kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Homília Svätého Otca

Začíname Pôstne obdobie prijatím popola: «Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš» (porov. Gn 3,19). Prach na čele nás prinavracia k zemi, pripomína nám, že pochádzame zo zeme a že do zeme sa vrátime. Sme teda slabí, krehkí, smrteľní. V priebehu storočí a tisícročí sme tu len prechodne, zoči voči nekonečnosti galaxií a priestoru sme malilinkí.

Sme prachom vo vesmíre. Sme však prachom, ktorý Boh miluje. 

Pán si zamiloval pozbierať náš prach do rúk a vdýchnuť doň svoj dych života (porov. Gn 2,7). Takto sme vzácnym prachom, ktorému je súdené žiť navždy. Sme zemou, na ktorú Boh vylial svoje nebo, prachom, ktorý obsahuje jeho sny. Sme nádejou Boha, jeho pokladom, jeho slávou.

Popol nám tak pripomína cestu nášho života: od prachu k životu. Sme prach, zem, hlina, no ak sa necháme tvárniť rukami Boha, stávame sa niečím úžasným. A predsa neraz, predovšetkým v ťažkostiach a v osamelosti, vidíme jedine náš prach! Avšak Pán nás povzbudzuje: to málo, čím sme, má nekonečnú hodnotu v jeho očiach. Len odvahu, narodili sme sa, aby sme boli milovaní, narodili sme sa, aby sme boli deťmi Boha.

Drahí bratia a sestry, uvedomme si to na začiatku Pôstneho obdobia. Pretože Pôst nie je časom na to, aby sme ľudí zavalili zbytočnými moralizmami, ale aby sme uznali, že náš úbohý popol je Bohom milovaný. Je to čas milosti, aby sme prijali láskyplný pohľad Boha na nás a takto ním videní zmenili život.

Sme na svete preto, aby sme kráčali od popola k životu. Takže nedrvme na prach nádej, nespopolňujme sen, ktorý má Boh s nami. Neupadajme do rezignácie. A ty hovoríš: „Ako môžem mať dôveru? Svet sa neuberá dobre, šíri sa v ňom strach, je v ňom veľa zloby a spoločnosť sa odkresťančuje, a tak ďalej...“ – A neveríš, že Boh môže premeniť náš prach na slávu?

Popol, ktorý prijímame na hlavu, lomcuje myšlienkami, ktoré máme v hlave. Pripomína nám, že my, Božie deti, nemôžeme žiť pre to, aby sme nasledovali prach, ktorý zmizne. Z hlavy do srdca môže zostúpiť jedna otázka: „Kvôli čomu žijem?“ Ak žijem pre veci sveta, ktoré sa pomíňajú, vraciam sa do prachu, zapieram to, čo vo mne Boh vykonal.

Ak žijem jedine pre to, aby som domov priniesol trochu peňazí a zabavil sa, aby som hľadal trochu prestíže, urobil nejakú tú kariéru, žijem z prachu. Ak hodnotím život ako zlý len pre to, že mi nepreukazujú dostatočný rešpekt, alebo že sa mi od druhých nedostáva to, o čom som presvedčený, že si to zaslúžim, ešte stále zostávam hľadieť na prach.

Nie sme na svete pre toto. Máme oveľa väčšiu hodnotu, žijeme pre niečo väčšie: pre uskutočnenie Božieho sna, pre lásku. Popol sa udeľuje na naše hlavy preto, aby sa v srdciach zapálil plameň lásky. Pretože sme občanmi neba a láska k Bohu a blížnemu je cestovným pasom do neba, je to náš cestovný doklad. Pozemské dobrá, ktoré vlastníme, nám nepomôžu, sú prachom, ktorý sa pomíňa. Avšak láska, ktorú darujeme – v rodine, v práci, v Cirkvi, vo svete – tá nás zachráni, zostane navždy.

Popol, ktorý prijímame, nám pripomína i druhý proces, ten opačný, ktorý ide od života k prachu. Zahľadíme sa navôkol a vidíme prach smrti. Životy zredukované na popol. Rumoviská, ničenie, vojnu. Životy neprijatých maličkých neviniatok, životy odmietnutých chudobných, životy vyraďovaných starých ľudí. Pokračujeme vo vzájomnom ničení, obraciame jedni druhých na prach.

A koľko prachu je v našich vzťahoch! Pohliadnime do nášho domu, do rodín: koľko hádok, koľko neschopnosti zneškodniť konflikty, koľko námahy požiadať o prepáčenie, odpustiť, začať odznova, zatiaľ čo s veľkou ľahkosťou si nárokujeme na naše priestory a naše práva! Existuje mnoho prachu, ktorý znečisťuje lásku a zohyzďuje život. Aj v Cirkvi, Božom dome, sme dovolili, aby sa usadilo množstvo prachu, prachu svetskosti.

A pohliadnime do vnútra nášho srdca: koľkokrát uhášame Boží oheň popolom pokrytectva! Pokrytectvo je špinavosť, ktorú dnes Ježiš v Evanjeliu žiada odstrániť. Veď Pán nehovorí len, aby sme konali skutky lásky k blížnemu, aby sme sa modlili a postili, ale aby sme toto všetko robili bez pretvárky, bez dvojtvárnosti, bez pokrytectva (porov. Mt 6,2.5.16).

Koľkokrát naopak robíme niečo len kvôli uznaniu, kvôli znovunadobudnutiu prestíže, kvôli nášmu egu! Koľkokrát sa vyhlasujeme za kresťanov, a v srdci bez problémov uveríme žiadostivostiam, ktoré nás robia otrokmi! Koľkokrát kážeme jednu vec, a konáme inú! Koľkokrát sa navonok ukazujeme dobrými, a vnútri pestujeme zášte! Koľkú dvojakosť máme v srdci... Je to prach, ktorý špiní, popol, ktorý uháša oheň lásky.

Potrebujeme očistiť prach, ktorý sa usádza na srdci. Ako to urobiť? Pomôže nám naliehavá výzva svätého Pavla v druhom liturgickom čítaní: „Dajte sa zmieriť s Bohom!“ Pavol nežiada, ale úpenlivo prosí: „V Kristovom mene prosíme: Dajte sa zmieriť s Bohom!“ (2 Kor 5,20).

My by sme povedali: „Zmierte sa s Bohom!“ Ale naopak, on používa trpný tvar: dajte sa zmieriť. Pretože svätosť nie je našou činnosťou. Svätosť je milosť! Pretože sami nie sme schopní odstrániť prach, ktorý nám pošpiňuje srdce. Pretože jedine Ježiš, ktorý pozná a miluje naše srdce, ho môže uzdraviť. Pôstne obdobie je časom uzdravenia.

Čo teda robiť? Na ceste smerom k Veľkej noci sa môžeme vydať na dve cesty: tá prvá je od prachu k životu, z našej krehkej ľudskosti k človečenstvu Ježiša, ktorý nás uzdravuje. Môžeme sa postaviť pred Ježiša na kríži, zotrvať tak, hľadieť naň a opakovať: „Ježišu, ty ma miluješ, premeň ma... Ježišu, ty ma miluješ, premeň ma...“. A po tom, ako prijmeme jeho lásku, po tom, ako sme zoči-voči tejto láske plakali, je tu druhá etapa, aby sme znovu nepoklesli od života k prachu.

Ideme si po prijatie Božieho odpustenia v spovedi, pretože tam oheň Božej lásky spaľuje popol nášho hriechu. Objatie nebeského Otca pri spovedi nás vnútorne obnovuje, očisťuje nám srdce. Nechajme sa zmieriť, aby sme žili ako milované deti, ako hriešnici, ktorým bolo odpustené, ako chorí, ktorí boli uzdravení, ako pocestní, ktorí sú sprevádzaní.

Nechajme sa milovať, aby sme milovali. Nechajme sa pozdvihnúť, aby sme kráčali k cieľu, k Veľkej noci. S radosťou odhalíme, že Boh nás kriesi z nášho popola.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-