Videoposolstvo pápeža Františka 75. valnému zhromaždeniu OSN

Pán predseda, pokoj Vám!

Srdečne zdravím Vás, pán predseda i všetky delegácie, ktoré sa zúčastňujú na tomto významnom 75. valnom zhromaždení OSN. Osobitne rozširujem môj pozdrav na generálneho sekretára, pána Antónia Guterresa, na zúčastnené hlavy štátov a vlád i na všetkých, ktorí sledujú všeobecnú rozpravu.

Sedemdesiate piate výročie OSN je príležitosťou zdôrazniť túžbu Svätej stolice, aby bola táto organizácia skutočným znamením a nástrojom jednoty medzi štátmi a služby celej ľudskej rodine.

Aktuálne je náš svet zasiahnutý pandémiou COVIDu-19, ktorá viedla k strate mnohých životov. Táto kríza mení podobu nášho života, kladie otázniky nad naše ekonomické, zdravotné a sociálne systémy a ukazuje našu krehkosť ako stvorení.

Pandémia nás v skutku volá „brať tento čas skúšky ako moment voľby [...]: čas zvoliť si medzi tým, čo naozaj zaváži, a tým, čo sa pomíňa, aby sme odlíšili to, čo je nevyhnutné od toho, čo takým nie je“ (Úvaha pri osobitnej modlitbe počas pandémie, 27. marca 2020). Môže predstavovať skutočnú príležitosť na konverziu, transformáciu, na prehodnotenie nášho štýlu života a našich ekonomických a sociálnych systémov, ktoré zväčšujú vzdialenosti medzi chudobnými a bohatými, v dôsledku nespravodlivého rozdelenia zdrojov. Môže však byť aj možnosťou pre „obranný ústup“ s individualistickými a elitárskymi charakteristikami.

Nachádzame sa teda pred voľbou jednej z dvoch možných ciest: 

jedna vedie k posilneniu multilateralizmu, vyjadrenia obnovenej svetovej spoluzodpovednosti, solidarity založenej na spravodlivosti a na napĺňaní pokoja a jednoty ľudskej rodiny, Božieho plánu pre svet; tá druhá uprednostňuje postoj sebestačnosti, nacionalizmu, protekcionizmu, individualizmu a izolácie, ponechávajúc mimo tých najchudobnejších, najzraniteľnejších, obyvateľov existenčných periférií. A bezpochyby bude i na škodu celého spoločenstva, keďže ide o sebapoškodzovanie všetkých. A toto nesmie prevážiť.

Pandémia zvýraznila naliehavú potrebu podpory verejného zdravia a uplatňovania práva každej osoby na základnú lekársku starostlivosť (porov. Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 25.1). Preto obnovujem apel na zodpovedných politikov a na súkromný sektor, aby prijali adekvátne opatrenia pre garantovanie prístupu k vakcínam proti COVIDu-19 a k základným technológiám potrebným na pomoc chorým. A ak je treba niekoho uprednostniť, nech je to ten najchudobnejší, najzraniteľnejší, ten, kto bežne zostáva diskriminovaný, pretože nemá ani moc, ani ekonomické zdroje.

Súčasná kríza nám tiež ukázala, že solidarita nemôže byť prázdnym slovom či prísľubom. Okrem toho, ukazuje nám dôležitosť toho, aby sme sa vyhýbali pokušeniu prekračovať naše prirodzené limity. „Ľudská sloboda je schopná ohraničiť techniku, usmerniť ju a postaviť do služby iného typu pokroku, zdravšieho, ľudskejšieho, sociálnejšieho a integrálnejšieho“ (Enc. Laudato si´, 112). Mali by sme tiež brať do úvahy všetky tieto aspekty v debatách o komplexnosti témy umelej inteligencie.

Majúc toto na zreteli, myslím aj na dopady na prácu, sektor destabilizovaný kvôli trhu práce, ktorý je čoraz viac zasahovaný neistotou a všeobecnou „robotizáciou“. Je osobitne nevyhnutné nájsť nové formy práce, ktoré by boli skutočne schopné uspokojiť ľudský potenciál a ktoré by zároveň potvrdili našu dôstojnosť. Na garantovanie dôstojnej práce je treba zmeniť dominantnú ekonomickú paradigmu, ktorá sa snaží len o zvýšenie podnikových ziskov. Ponúknutie práce pre viac ľudí by malo byť jedným z hlavných cieľov každého podnikateľa, jedným z kritérií úspechu výrobnej činnosti. Technologický pokrok je užitočný a potrebný, pokiaľ slúži na zabezpečenie pre ľudí dôstojnejšej, bezpečnejšej, menej zaťažujúcej a menej vyčerpávajúcej práce.

Toto všetko si vyžaduje zmenu kurzu, a k tomu už máme zdroje, máme kultúrne a technologické prostriedky a máme sociálne povedomie. Každopádne, táto zmena potrebuje silnejší etický vklad, schopný prekonať „tak rozšírenú a podvedome zakorenenú kultúru skartovania“ (Príhovor Valnému zhromaždeniu OSN, 25. sept. 2015).

Pri koreni tejto kultúry skartovania je jeden veľký nedostatok úcty k ľudskej dôstojnosti, ideologické propagovanie okliešťujúcich vízií človeka, negovanie univerzálnosti jeho základných práv a túžba po absolútnej moci a kontrole, ktorá vládne dnešnej modernej spoločnosti. Nazvime to po mene: aj toto je atentátom proti ľudskosti.

Je skutočne bolestné vidieť, koľko základných práv sa aj naďalej beztrestne porušuje. Zoznam týchto porušovaní je veľmi dlhý a pripomína nám hrozivý obraz pošliapavaného, zraňovaného ľudstva, oberaného o dôstojnosť, slobodu a možnosť rozvoja. V tomto obraze aj náboženskí veriaci naďalej znášajú každý druh prenasledovania, vrátane genocídy kvôli ich presvedčeniu. Medzi náboženskými veriacimi sme obeťami aj my kresťania: koľkí trpia na celom svete, niekedy nútení utekať zo zeme vlastných predkov, odrezaní od ich bohatej histórie a od ich kultúry.

Musíme však tiež priznať, že humanitárne krízy sa zmenili na status quo, kde práva na život, na slobodu a na osobnú bezpečnosť nie sú garantované. V skutočnosti, konflikty na celom svete ukazujú, že používanie výbušných zbraní, predovšetkým v obývaných oblastiach, má dramatický dlhodobý humanitárny dopad. V tomto zmysle sa konvenčné zbrane stávajú čoraz menej „konvenčnými“ a čoraz viac „zbraňami hromadného ničenia“, rúcajúcimi mestá, školy, nemocnice, náboženské miesta a infraštruktúry a základné služby pre obyvateľstvo.

Naviac, mnohí sú nútení opustiť svoje domovy. Častokrát utečenci, migranti a vnútorne vysídlení v pôvodných, prechodných či cieľových krajinách, trpia opustení, bez príležitostí zlepšiť svoju životnú či rodinnú situáciu. Ešte závažnejšou skutočnosťou je, že v tisíckach sú zadržiavaní na mori a násilne posielaní späť do zadržiavacích táborov, kde znášajú mučenie a zneužívania. Mnohí sú obeťami obchodovania s ľuďmi, sexuálneho otroctva alebo nútených prác, vykorisťovaní v ponižujúcich úlohách, bez spravodlivej mzdy. To všetko je neprípustné, no dnes je to skutočnosťou, ktorú mnohí úmyselne ignorujú!

Mnoho dôležitých medzinárodných snáh ako odpovedať na tieto krízy začína s veľkým prísľubom, medzi nimi aj dva Globálne pakty o utečencoch a o migrácii, no mnohé nemajú potrebnú politickú podporu na to, aby mali úspech. Iné zlyhávajú preto, že jednotlivé štáty sa vyhýbajú svojim povinnostiam a záväzkom. I napriek tomu, súčasná kríza je príležitosťou: je príležitosťou pre OSN, je príležitosťou pre zrod bratskejšej a súcitnejšej spoločnosti.

To zahŕňa prehodnotiť úlohu ekonomických a finančných inštitúcií, ako tie z Bretton-Woods, ktoré musia odpovedať na rýchly nárast nerovnosti medzi super bohatými a permanentne chudobnými. Ekonomický model, ktorý by podnecoval subsidiaritu, podporoval ekonomický rozvoj na lokálnej úrovni  a investoval by do vzdelávania a do infraštruktúr v prospech miestnych spoločenstiev, zabezpečí základ pre samotný ekonomický úspech a zároveň i pre obnovu spoločenstva a národa vo všeobecnosti. A tu obnovujem môj apel, nech sa „vzhľadom na okolnosti [...] všetky štáty vynasnažia, aby mohli čeliť najvážnejšej núdzi prítomnej chvíle tým, že sa zníži, či dokonca odpustí dlh, ktorý zaťažuje rozpočty najmä tých najchudobnejších“ (Posolstvo Urbi et orbi, 12. apríla 2020).

Medzinárodné spoločenstvo sa musí usilovať o skoncovanie s ekonomickými nespravodlivosťami. „Keď multilaterálne úverové inštitúcie poskytujú poradenstvo rôznym krajinám, je potrebné mať na pamäti vysoký pojem fiškálnej spravodlivosti, verejné rozpočty zodpovedné za ich zadĺženosť a predovšetkým efektívnu podporu, ktorá urobí protagonistami tie najchudobnejšie osoby v sociálnej štruktúre“ (Príhovor účastníkom seminára Nové formy solidarity, 5. feb. 2020). „Máme zodpovednosť ponúknuť pomoc pre rozvoj chudobných národov a redukciu dlhu pre veľmi zadĺžené národy“ (Tamtiež).

„Nová etika predpokladá uvedomovať si nevyhnutnosť spoločnej práce na uzavretí daňových rajov, zabraňovať únikom a praniu peňazí, o ktoré je okrádaná spoločnosť, a tiež hovoriť krajinám o dôležitosti brániť spravodlivosť a spoločné dobro ponad záujmy najmocnejších podnikov a nadnárodných spoločností“ (Tamtiež). Je tu vhodný čas na obnovenie medzinárodnej finančnej architektúry (Tamtiež)“.

Vážený pán predseda,

spomínam si na príležitosť, ktorú som mal pred piatimi rokmi, osloviť OSN na  Valnom zhromaždení pri jeho 70. výročí. Moja návšteva sa uskutočnila v období skutočne dynamického multilateralizmu, v sľubnom a veľmi nádejnom čase, bezprostredne pred prijatím Agendy 2030. Niekoľko mesiacov potom bola podpísaná aj Parížska dohoda o klimatických zmenách.

Každopádne musíme úprimne priznať, že aj keď boli dosiahnuté určité pokroky, slabá schopnosť medzinárodného spoločenstva dodržať sľuby spred piatich rokov ma vedie opätovne zdôrazniť, že „sa musíme vyhýbať akémukoľvek pokušeniu upadnúť do deklaračného verbalizmu na efekt utišovania svedomia. Musíme sa postarať, aby naše inštitúcie boli skutočne účinné v boji proti všetkým týmto pohromám“ (Príhovor Valnému zhromaždeniu OSN, 25. septembra 2015).

Myslím aj na nebezpečnú situáciu v Amazónii a na jej domorodé národy. Toto nám pripomína, že kríza životného prostredia je nerozlučne spätá so sociálnou krízou, a že starostlivosť o životné prostredie si vyžaduje integrálny prístup pre boj s chudobou a vylučovaním osôb (porov. Laudato sí´, č. 139).

Istotne je to pozitívny krok, že vzrástla celková ekologická vnímavosť a vôľa konať. „Nesmieme klásť na budúce generácie bremeno problémov spôsobených tými predchádzajúcimi. [...] Musíme si vážne položiť otázku, či existuje - medzi nami - politická vôľa [...] na zmiernenie negatívnych účinkov zmeny podnebia, a taktiež na pomoc najchudobnejším a najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva, ktoré sú tým najviac zasiahnuté“ (Posolstvo účastníkom 25. konferencie štátov Rámcovej dohody OSN o zmene podnebia, 1. decembra 2019).

Svätá stolica bude pokračovať v plnení svojej úlohy. Ako konkrétny znak starostlivosti o náš spoločný dom som nedávno schválil Dodatok z Kigali k Montrealskému protokolu (porov. Posolstvo k 31. stretnutiu členov Montrealskému protokolu, 7. nov. 2019).

Pán predseda,

Nemôžeme ignorovať ničivé dôsledky krízy COVIDu-19 na deťoch, vrátane maloletých migrantov a utečencov bez doprovodu. Tiež násilie páchané na deťoch, vrátane hroznej pliagy zneužívania a pornografie maloletých sa dramaticky zvýšilo.

Okrem toho sa milióny detí nemôžu vrátiť do školy. V mnohých častiach sveta táto situácia ohrozuje nárast detskej práce, vykorisťovania, zneužívania a podvýživy. Žiaľ krajiny a medzinárodné inštitúcie tiež propagujú potraty ako jednu z takzvaných „základných služieb“ v rámci humanitárnej odpovede na pandémiu. Je smutné vidieť, ako sa stalo pre niektorých jednoduchým a pohodlným popierať existenciu života ako riešenie na problémy, ktoré sa môžu a musia vyriešiť tak pre matku, ako aj pre nenarodené dieťa.

Naliehavo preto prosím občianske autority, aby venovali osobitnú pozornosť deťom, ktorým sú upierané ich základné práva a dôstojnosť, obzvlášť ich právo na život a vzdelanie. Nemôžem nespomenúť apel odvážnej mladej ženy Malaly Yousafzaiovej, ktorá nám pred piatimi rokmi na Valnom zhromaždení pripomenula, že „jedno dieťa, jeden učiteľ, jedna kniha a jedno pero môžu zmeniť svet“.

Prvými učiteľmi dieťaťa sú jeho matka a otec, rodina, ktorú Všeobecná deklarácia ľudských práv označuje ako «prirodzenú a základnú jednotku spoločnosti» (Čl. 16.3). Príliš často je rodina obeťou ideologických kolonializmov, ktoré ju robia zraniteľnou a vedú u mnohých jej členov, najmä tých najbezbrannejších – detí  a starých ľudí – k pocitu vykorenenia a osirotenosti. Rozpad rodiny sa odráža v sociálnej fragmentácii, ktorá je prekážkou úsilia čeliť spoločným nepriateľom. Je čas prehodnotiť a nanovo sa zasadiť za naše ciele.

A jedným z týchto cieľov je rozvoj žien. Na tento rok pripadá 25. výročie Konferencie o ženách v Pekingu. Na všetkých úrovniach spoločnosti zohrávajú ženy dôležitú úlohu so svojím jedinečným prínosom, berúc s veľkou odvahou opraty do rúk pre spoločné dobro. Každopádne mnoho žien zaostáva vzadu: obete zotročovania, obchodovania s ľuďmi, násilia a vykorisťovania a ponižujúceho zaobchádzania. Im a tým, ktoré žijú odlúčené od svojich rodín, vyjadrujem svoju bratskú blízkosť a zároveň žiadam väčšie odhodlanie a angažovanosť v boji proti týmto zvráteným praktikám, ktoré znevažujú nielen ženy, ale celé ľudstvo, ktoré svojím mlčaním a nedostatkom konkrétnych činov sa stáva spolupáchateľom.

Pán predseda,

musíme sa spýtať sami seba, či sa principiálnym ohrozeniam pokoja a bezpečnosti, ako sú okrem iných chudoba, epidémie a terorizmus, môže účinne čeliť, ak preteky v zbrojení, vrátane jadrových zbraní, naďalej plytvajú cennými zdrojmi, ktoré by mohli byť využité lepšie v prospech integrálneho rozvoja národov a na ochranu prírodného prostredia.

Je potrebné prelomiť súčasnú atmosféru nedôvery. Sme svedkami erózie multilateralizmu, ktorá je ešte závažnejšia vo svetle rastu nových foriem vojenských technológií, (porov. Príhovor o jadrových zbraniach v Parku mieru na mieste výbuchu atómovej bomby v Nagasaki, 24. nov. 2019), ako sú smrtiace systémy autonómnych zbraní (LAWS), ktoré menia nevratným spôsobom  povahu vojny, ešte viac ju oddeľujúc od ľudského konania.

Musíme zboriť zvrátené logiky, ktoré pripisujú osobnú a sociálnu bezpečnosť vlastneniu zbraní. Takéto logiky slúžia iba na zvýšenie ziskov zbrojného priemyslu a živia atmosféru nedôvery a strachu medzi ľuďmi a národmi.

A predovšetkým „jadrové zastrašovanie“ vyvoláva ducha strachu založeného na hrozbe vzájomného zničenia, čo vedie k otráveniu vzťahov medzi národmi a zamedzeniu dialógu (porov. Tamtiež). Preto je veľmi dôležité podporovať hlavné medzinárodné právne nástroje jadrového odzbrojenia, nešírenia a zákazu. Svätá stolica dúfa, že budúca konferencia o revízii Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) vyústi do konkrétnych činov zodpovedajúcich nášmu spoločnému zámeru „dosiahnuť čím skôr, ako je to len možné, ukončenie pretekov v jadrovom zbrojení a prijatie účinných opatrení nasmerovaných k jadrovému odzbrojeniu“ (Zmluva o nešírení jadrových zbraní, Preambula).

Okrem toho, náš svet v konflikte potrebuje, aby sa OSN stalo stále efektívnejším pracoviskom mieru, čo si vyžaduje, aby členovia Bezpečnostnej rady, najmä tí stáli, konali s väčšou jednotou a rozhodnosťou. V tejto súvislosti je nedávne prijatie globálneho prímeria počas súčasnej krízy veľmi ušľachtilým opatrením, ktoré si pre svoje stále uplatňovanie vyžaduje dobrú vôľu všetkých. A tiež opakujem dôležitosť zníženia medzinárodných sankcií, ktoré sťažujú štátom primeranú podporu ich obyvateľstvu.

Pán predseda,

z krízy nevyjdeme von rovnakí: buď z nej vyjdeme lepší, alebo horší. Preto v tomto kritickom priesečníku je našou povinnosťou premyslieť si budúcnosť nášho spoločného domu a nášho spoločného plánu. Je to komplexná úloha, ktorá si vyžaduje úprimnosť a  koherentnosť v dialógu, s cieľom zlepšiť multilateralizmus a spoluprácu medzi štátmi. Táto kríza ešte viac zdôrazňuje limity našej sebestačnosti a spoločnú zraniteľnosť. Vedie nás ujasniť si, akí sa z nej chceme dostať: lepší alebo horší. Preto opakujem, z krízy nevyjdeme von rovnakí: buď vyjdeme lepší, alebo horší.

Pandémia nám ukázala, že nemôžeme žiť jeden bez druhého, alebo ešte horšie, jeden proti druhému. OSN bolo vytvorené, aby spájalo krajiny, zbližovalo ich ako most medzi národmi. Využime to na premenu výzvy, ktorej čelíme, na príležitosť znovu spoločne budovať tú budúcnosť, po ktorej túžime.

A nech nám všetkým Boh žehná!

Vďaka, pán predseda.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Originál v španielčine

Aktualizované: 26.9.2020, 11:38