Z Ríma znel odkaz pokoja a bratstva: „Nikto sa nezachráni sám“ - homília pápeža Františka

Prudký nárast druhej vlny pandémie prežíva aj Rím. Preto tentoraz použili ochranné rúška aj pápež František a všetci hostia. Kresťania sa modlili v Bazilike Santa Maria in Aracoeli na Kapitolskom vŕšku. Iné náboženstvá mali svoje modlitby na iných miestach v okolí. Na záver sa všetky skupiny stretli na námestí na Kapitole.

Pri ekumenickej modlitbe v chráme uchovávajúcom nad hlavným oltárom ikonu Panny Márie, ktorá je predlohou aj pre milostivý obraz Trnavskej Panny Márie, predstavitelia kresťanov prednášali úmysly za jednotlivé časti sveta, sužované vojnou, násilím a zločinnosťou. Spolu so Svätým Otcom, ktorý sa prihovoril v homílii, sa modlili pravoslávni, evanjelici, anglikáni a ďalšie protestantské cirkvi.

Pápež František v homílii vyjadril jadro celého podujatia vychádzajúc z tajomstva Kristovho kríža ako zdroja lásky. Prinášame ju v plnom znení.

Homília pápeža Františka pri ekumenickej modlitbe

20. októbra 2020 v Bazilike Santa Maria in Aracoeli v Ríme

Spoločne sa modliť je darom. Ďakujem a s láskou zdravím vás všetkých, osobitne Jeho Svätosť ekumenického patriarchu, môjho brata Bartolomeja a drahého biskupa Heinricha, predsedu Rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku. Žiaľ najdôstojnejší arcibiskup Canterbury Justin nemohol prísť kvôli pandémii.

Úryvok o  Pánovom utrpení, ktorý sme si vypočuli, sa odohráva tesne pred Ježišovou smrťou a hovorí o pokušení, ktoré dolieha naňho, vysileného na kríži. Zatiaľ čo zažíva vrcholný moment bolesti i lásky, mnohí bez zľutovania naňho dorážajú a opakujú ako refrén: «Zachráň sám seba!» (Mk 15,30). Je to kľúčové pokušenie, ktoré číha na každého, aj na nás kresťanov: pokušenie myslieť len na záchranu seba samých alebo vlastnej skupiny, mať v hlave jedine vlastné problémy a svoje záujmy, zatiaľ čo na všetkom ostatnom nezáleží. Je to pud veľmi ľudský, avšak zlý, a je to definitívna výzva pre ukrižovaného Boha.

Zachráň sám seba. Hovoria tak ako prví «tí, čo šli okolo» (v. 29). 

Boli to bežní ľudia, ktorí počuli Ježiša hovoriť a konať zázraky. Teraz mu hovoria: «Zachráň sám seba, zostúp z kríža!». Nemali súcit, ale túžbu po zázrakoch, chceli ho vidieť zostúpiť z kríža. Možno aj my by sme niekedy dali prednosť akémusi veľkolepému bohu pred tým súcitným, bohu mocnému v očiach sveta, ktorý sa presadzuje so silou a rozpráši tých, čo nám chcú zle. Toto však nie je Boh, je to naše ja.

Koľkokrát chceme boha podľa našej miery, namiesto toho, aby sme sa my stávali podľa miery Boha; chceme boha ako my, namiesto toho, aby sme sa my stávali takými ako on! Takto však pred klaňaním sa Bohu uprednostňujeme kult seba samých. Je to kult, ktorý rastie a živí sa ľahostajnosťou voči druhým. V skutočnosti tých okoloidúcich Ježiš zaujímal jedine pre to, aby uspokojil ich túžby. Zredukovaný na akýsi odpad na kríži však už viac nevzbudzuje záujem. Bol pred ich očami, avšak ďaleko od ich srdca. Ľahostajnosť ich držala vzdialených od skutočnej tváre Boha.

Zachráň sám seba. V druhej časti prichádzajú veľkňazi a zákonníci. Boli to tí, čo Ježiša odsúdili preto, že pre nich predstavoval nebezpečenstvo. Všetci sme však špecialisti v kladení na kríž druhých, len aby sme zachránili seba samých. Ježiš, naopak, sa necháva priklincovať, aby nás naučil nehádzať zlo na tých druhých.

Tí náboženskí vodcovia ho obviňujú práve kvôli iným: «Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť!» (v. 31). Poznali Ježiša, pamätali si uzdravenia a oslobodenia, ktoré vykonal, a robia zlomyseľné spojenie: podsúvajú, že zachrániť druhých, pomôcť druhým neprináša žiadne dobro; on, ktorý sa tak obetoval pre druhých, stráca seba samého!

Obvinenie je výsmešné a je zaodeté do náboženských termínov, používajúc dvakrát sloveso zachrániť. Avšak „evanjelium“ typu zachráň sám seba nie je Evanjeliom spásy. Je tým najfalošnejším apokryfným evanjeliom, ktoré kladie kríže na druhých. Pravé Evanjelium naopak berie na seba kríže druhých.

Zachráň sám seba. Nakoniec, aj tí, čo boli ukrižovaní s Ježišom, sa pripájajú k atmosfére vyzývavosti proti nemu. Aké ľahké je kritizovať, hovoriť proti, vidieť zlo v druhých a nie v sebe samých, až napokon zhadzujeme viny na tých najslabších a vyradených na okraj!

Ale prečo sa tí ukrižovaní púšťajú do Ježiša? Pretože ich neskladá z kríža. Hovoria mu: «Zachráň seba i nás!» (Lk 23,39). Hľadajú Ježiša kvôli vyriešeniu svojich problémov. Boh však neprichádza ani tak pre to, aby nás oslobodil od problémov, ktoré sa vždy znovuobjavujú, ale aby nás zachránil od skutočného problému, ktorým je nedostatok lásky. Toto je tá hlboká príčina našich osobných, spoločenských, medzinárodných, ekologických ziel. Myslieť čisto na seba je otcom všetkých ziel.

Jeden zo zločincov však pozoruje Ježiša a vidí v ňom tichú lásku. A získava raj tým, že urobí jedinú vec: prenesie pozornosť zo seba samého k Ježišovi, zo seba k tomu, ktorý bol po jeho boku (porov. v. 42).

Drahí bratia a sestry, na Kalvárii došlo k veľkému duelu medzi Bohom, ktorý nás prišiel zachrániť a človekom, ktorý chce zachrániť seba samého; medzi vierou v Boha a uctievaním seba; medzi človekom, ktorý obviňuje a Bohom, ktorý ospravedlňuje. A prišlo víťazstvo Boha, jeho milosrdenstvo zostúpilo na svet. Z kríža vyvrelo odpustenie, opäť sa zrodilo bratstvo: «Kríž nás robí bratmi» (Benedikt XVI., Slová na konci Via crucis, 21. marec 2008). Ježišove ramená, roztvorené na kríži, naznačujú ten obrat, pretože Boh neukazuje prstom proti niekomu, ale každého objíma. Pretože jedine láska zaháša nenávisť, jedine láska úplne víťazí nad nespravodlivosťou. Jedine láska robí miesto pre druhého. Jedine láska je cesta k plnej jednote medzi nami.

Hľaďme na ukrižovaného Boha. A vyprosujme si od ukrižovaného Boha milosť, aby sme boli jednotnejší, bratskejší. A keď sme pokúšaní nasledovať logiky sveta, pamätajme na Ježišove slová: «Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho» (Mk 8,35). To, čo je v ľudských očiach stratou, je pre nás záchranou. Učme sa od Pána, ktorý nás zachránil zriekajúc sa seba samého (porov. Flp 2,7), stávajúc sa druhým: z Boha človekom, z ducha telom, z kráľa sluhom. Pozýva aj nás, aby sme sa „stávali druhými“, aby sme šli v ústrety k druhým.

Čím viac budeme napojení na Pána Ježiša, tým viac budeme otvorení a „univerzálni“, pretože sa budeme cítiť zodpovední za druhých. A ten druhý bude cestou k záchrane nás samých: každý druhý, každý človek, akýkoľvek je jeho príbeh a jeho vyznanie. Počínajúc chudobnými, tými, ktorí sú Kristovi najviac podobní. Veľký konštantínopolský arcibiskup sv. Ján Zlatoústy napísal, že «ak by nebolo chudobných, naša spása by bola z väčšej časti nabúraná» (O Druhom liste Korinťanom, XVII, 2). Pán nech nám pomáha kráčať spoločne po ceste bratstva, aby sme boli hodnovernými svedkami živého Boha.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

Po skončení paralelných modlitieb jednotlivých náboženstiev sa všetky skupiny zišli okolo pol šiestej na záverečnej ceremónii na námestí na rímskom Kapitole. Tu okrem náboženských predstaviteľov vystúpili aj politici a zástupcovia hostiteľskej komunity Sant´Egidio. Hostí privítali taliansky prezident Sergio Mattarella a zakladateľ Komunity Sant´Egidio Andrea Riccardi. Cez video pozdravila stretnutie predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen.

Po príhovoroch osobností vrátane patriarchu Bartolomeja z Konštantínopolu, francúzskeho vrchného rabína Haima Korsiu, za moslimov generálneho sekretára Vysokého výboru pre ľudské bratstvo Mohameda Abdelsalama Abdellatifa, za budhistov Shotena Minegishiho a za sikhov Karmaljita Singha Dillona, predniesol záverečný príhovor pápež František.

Stretnutie v závere pokračovalo minútou ticha za obete pandémie a všetkých vojen a prečítaním mierového apelu. Po jeho podpísaní náboženskí predstavitelia spoločne rozsvietili Svietnik pokoja.

Plné znenie mierového apelu a záverečnho príhovoru Svätého Otca (vo svetových jazykoch)

Program stretnutia náboženstiev za pokoj v duchu Assisi aj tento rok zorganizovala Komunita Sant´Egidio.

-zk, jb-

Aktualizované: 20.10.2020, 23:25