Pápežove výzvy mladým ekonómom sveta virtuálne spojeným v Assisi

Drahí mladí, príjemný podvečer!

Ďakujem vám, že ste tu, za všetku odvedenú prácu, za nasadenie počas týchto mesiacov, i napriek zmenám programu. Nedali ste sa odradiť, naopak, videl som úroveň reflexie, kvalitu, serióznosť a zodpovednosť, s akou ste pracovali: nezanedbali ste nič z toho, čo vám dodáva radosť, čo vás znepokojuje, rozhorčuje i podnecuje k zmene.

Pôvodná myšlienka bola stretnúť sa v Assisi, aby sme sa inšpirovali v stopách sv. Františka. Cez tvár Ukrižovaného u sv. Damiána i cez ďalšie tváre – ako bola tvár malomocného – Pán mu ide v ústrety, povolal ho a zveril mu poslanie; zbavil ho idolov, ktoré ho izolovali, bezradností, ktoré ho paralyzovali a uzatvárali ho do obvyklej slabosti onoho „vždy sa to takto robilo“ – a toto je slabosť –  alebo tiež nasladlého a nespokojného smútku tých, ktorí žijú iba pre seba, a daroval mu schopnosť dať zaznieť spevu chvály, vyjadreniu radosti, slobody a sebadarovania. Preto toto virtuálne stretnutie v Assisi pre mňa nie je cieľovým bodom, ale počiatočným podnetom pre proces, ktorý sme pozvaní prežívať ako povolanie, ako kultúru a ako spojenectvo. Ako povolanie, kultúru a spojenectvo.

Povolanie z Assisi

„Choď, František, oprav môj dom, ktorý, ako vidíš, je rozpadnutý.“ Toto boli slová, ktoré pohli mladým Františkom a stávajú sa mimoriadnou výzvou pre každého z nás. Keď sa cítite povolaní, zapojení a v úlohe protagonistov tej „normálnosti“, ktorú treba vytvárať, viete povedať „áno“, a toto je nádejné. (...)

Viete, že je naliehavo potrebné iné podanie (naratív) ekonómie (...), je potrebné vziať zodpovedne na vedomie skutočnosť, že «súčasný svetový systém je neudržateľný z rozličných hľadísk» (Laudato sí’, 61) a zraňuje našu sestru zem, veľmi ťažko zneužívanú a ošklbávanú, a to spolu s najchudobnejšími a vyraďovanými. Ide to pospolu: ošklbeš zem, a objaví sa tu množstvo vyradených úbožiakov. Oni sú prvými poškodenými... a tiež sú prvými, na ktorých sa zabúda. (...)

... ste povolaní zanechať konkrétnu stopu vo vašich mestách a na univerzitách, v práci a odboroch, v podnikoch a hnutiach, vo verejných i súkromných úradoch, s múdrosťou, odhodlaním a presvedčením, aby ste sa dostali k jadru a srdcu tam, kde sa vypracovávajú a rozhodujú témy a paradigmy (Porov. Evangelii gaudium, 74). To všetko ma viedlo k tomu, aby som vás pozval k realizácii tohto spojenectva. Vážnosť súčasnej situácie, ktorú pandémia COVID-u ešte viac vyostrila, si vyžaduje svedomitosť všetkých sociálnych aktérov, nás všetkých, medzi ktorými vy máte prvoradú úlohu: dôsledky našich činov a rozhodnutí pocítite na vlastnej koži, preto nemôžete zostať mimo tých miest, kde sa vytvára, nehovorím že vaša budúcnosť, ale vaša súčasnosť. Nemôžete odísť preč odtiaľ, kde sa tvorí súčasnosť a budúcnosť. Buď ste do toho zapojení, alebo vás história obíde pomimo.

Nová kultúra

Potrebujeme zmenu, chceme zmenu, snažíme sa o zmenu (porov. Príhovor na Svet. stretnutí ľudových hnutí, Santa Cruz de la Sierra, Bolívia, 9. júla 2015). Problém vyvstáva, keď si všímame, že na mnohé ťažkosti, ktoré nás sužujú, nemáme adekvátne a inkluzívne odpovede; ale naopak nepríjemne pociťujeme roztrieštenosť v analýzach a diagnózach, čo má za výsledok zablokovanie akéhokoľvek možného riešenia. V podstate nám chýba potrebná kultúra, ktorá by umožňovala a stimulovala otvorenosť rozličných náhľadov, vlastých určitému typu myslenia, určitému typu politiky, určitému typu vzdelávacích programov, a chýba nám tiež taká duchovnosť (spiritualita), ktorá by sa nenechala uzavrieť v nejakej jedinej dominantnej logike (porov. Laudato si´, 111).

Ak je naliehavosťou nájsť odpovede, treba nevyhnutne podnecovať k rastu a podporovať vodcovské skupiny (skupiny líderšipu), schopné vytvárať kultúru, rozbiehať procesy – nezabudnite na toto slovo: rozbiehať procesy – naznačovať trasy, rozširovať obzory, vytvárať spolupatričnosť. Každé úsilie o spravovanie, ozdravovanie a zlepšovanie nášho spoločného domu, ak chce byť významným, si vyžaduje meniť „spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť“ (Centesimus annus, 58). Bez práce na tomto nedosiahnete nič.

Potrebujeme komunitné a inštitucionálne vodcovské skupiny, ktoré by sa mohli zaoberať problémami bez toho, že by zostali ich väzňami či väzňami svojich vlastných neuspokojení, a takto odolávali podvoleniu sa – často nevedomému – určitým (ideologickým) logikám, ktoré nakoniec ospravedlňujú a paralyzujú každú činnosť voči nespravodlivostiam. Spomeňme napríklad, ako dobre poznamenal Benedikt XVI., že hlad „nepramení natoľko z materiálneho nedostatku ako skôr z nedostatku sociálnych zdrojov, z ktorých ten najdôležitejší má inštitucionálnu povahu“ (Caritas in veritate, 27). Ak budete schopní tento problém vyriešiť, budete mať otvorenú cestu do budúcnosti. (...)

Sociálna a hospodárska kríza, ktorú mnohí znášajú na vlastnej koži, a ktorá zadlžuje súčasnosť i budúcnosť zanedbaním a vylúčením mnohých detí a dospievajúcich i celých rodín, neznesie, že by sme dali prednosť sektorovým záujmom na úkor spoločného dobra. Musíme sa tak trochu vrátiť k mystike (znovuobjaveniu zmyslu) spoločného dobra. (...)

Aké náročné je napredovať k skutočným riešeniam, keď sa diskredituje, očierňuje a vytŕha z kontextu ten, kto nezmýšľa ako my! Táto diskreditácia, očierňovanie alebo dekontextualizácia rečníka, ktorý nezmýšľa ako my, je spôsob zbabelého bránenia sa pred rozhodnutiami, ktoré by sme mali urobiť na riešenie mnohých problémov. Nikdy nezabúdajme, že „celok je viac ako jeho časti a je tiež viac ako ich jednoduchý súčet“ (Evangelii gaudium, 235), a že „samotný súčet individuálnych záujmov nikdy nie je schopný vytvoriť lepší svet pre celé ľudstvo“ (Fratelli tutti,105). (...)

... nie sme odsúdení na ekonomické modely, ktoré sústreďujú svoj bezprostredný záujem na profit ako mernú jednotku a na podobné snahy verejných politík, ktoré ignorujú samotné ľudské, sociálne a environmentálne zaťaženie. Ako keby sme mohli rátať s absolútnou, neobmedzenou alebo neutrálnou dostupnosťou zdrojov. Nie, nie sme nútení naďalej mlčky pripúšťať a tolerovať naším správaním to, «že niektorí sa cítia byť viac ľuďmi oproti tým ostatným, ako keby sa narodili s väčšími právami» alebo privilégiámi na garantované užívanie určitých hmotných statkov alebo základných služieb.

Nestačí ani spoliehať sa na hľadanie utlmujúcich prostriedkov v treťom sektore alebo vo filantropických modeloch. Aj keby ich práca bola kľúčová, nie vždy sú schopné štrukturálne čeliť súčasným nerovnováham, ktoré zasahujú tých najviac vylúčených a nechtiac tak udržiavajú nespravodlivosti, ktoré chcú zamedziť. Nejde tu totiž len alebo výlučne o zabezpečenie najzákladnejších potrieb našich bratov. Je treba štrukturálne prijať, že chudobní majú dostatočnú dôstojnosť sedieť na našich stretnutiach, zúčastňovať sa na našich diskusiách a prinášať chlieb do svojich domácností. A toto je oveľa viac ako asistencializmus: hovoríme o obrátení a transformácii našich priorít a o mieste pre iných v našich politikách a spoločenskom poriadku.

V plne rozbehnutom 21. storočí «už nejde len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu alebo zaradiť sa medzi bezmocných; vylúčenie znamená zostať vonku» (Evangelii gaudium, 53).  Dajte na to pozor: vylúčením je do koreňa zasiahnutá samotná príslušnosť k spoločnosti, v ktorej dotyčný žije, pretože už nie je ani v jej spodných vrstvách, na okraji či bez moci, ale je mimo nej. Je to kultúra vyraďovania, ktorá nielen vyraďuje, ale aj núti žiť v našom vlastnom vyradení, stávajúc sa neviditeľnými za múrom ľahostajnosti a komfortu.

Pamätám si, ako som prvýkrát videl uzavretú štvrť: nevedel som, že existujú. Bolo to v roku 1970. Mal som povinnosť navštevovať noviciáty Spoločnosti Ježišovej, prišiel som do istej krajiny a keď som sa vybral do mesta, povedali mi: „Nie, do tejto časti sa nedá ísť, pretože je to je uzavretá štvrť“. Vo vnútri boli múry a za nimi domy, ulice, ale uzavreté: bola to teda štvrť, ktorá si žila v ľahostajnosti. Mňa ten pohľad veľmi zasiahol. Toto sa však neskôr rozrástlo, stále viac a viac a už toho bolo plno všade. Ale ja sa ťa opýtam: je tvoje srdce ako uzavretá štvrť?

Spojenectvo z Assisi

Nemôžeme si dovoliť neustále odkladať niektoré otázky. Táto obrovská a neodsúvateľná úloha si vyžaduje veľkorysú angažovanosť v kultúrnej oblasti, v akademickej formácii a vo vedeckom výskume, bez toho, aby sme sa stratili v intelektuálnych módach alebo ideologických pózach, ktoré sú ostrovmi, ktoré by nás izolovali od života a od konkrétneho utrpenia ľudí (porov. Veritas gaudium, 3). Je čas, drahí mladí ekonómovia, podnikatelia, pracovníci a vedúci podnikov, je čas, aby sme si trúfli riskovať v podporení a podnietení modelov rozvoja, pokroku a udržateľnosti, v ktorých by ľudia, a obzvlášť vylúčení (a medzi nimi aj sestra zem), prestali byť – v tom najlepšom prípade – prítomní čisto nominálne, technicky alebo funkčne, ale stali by sa protagonistami svojho života, ako aj celej sociálnej štruktúry. (...)  

Nemyslime za nich, myslime s nimi. Spomeňte si na dedičstvo osvietenstva, osvietených elít. Všetko pre ľud, ale nič s ľudom. A takto to nejde. Nemyslime za nich: myslime spolu s nimi. A od nich sa naučíme pokročiť v ekonomických modeloch, ktoré budú prospešné pre všetkých, pretože pre štrukturálnu stránku a rozhodovanie bude určujúcim integrálny ľudský rozvoj, tak dobre prepracovaný sociálnou náukou Cirkvi. Politika a ekonomika sa nesmú «podriaďovať technokratickému diktátu a paradigme výkonnosti. Vzhľadom na spoločné dobro dnes nevyhnutne potrebujeme, aby cestou dialógu politika a ekonomika rozhodne slúžili životu, zvlášť ľudskému životu» (Laudato sí´, 189). (...)

«Každý program určený na zvýšenie produktivity nemá napokon iný zmysel, ako slúžiť človeku. Jeho úlohou je, aby vyrovnával rozdiely, potláčal diskriminácie, vymanil človeka z jeho závislostí [...] Nestačí rozmnožiť bohatstvá, aby boli tým samým aj spravodlivo rozdelené. Nestačí rozvíjať techniku, aby sa dalo na zemi aj ľudskejšie žiť» (Pavol VI., Populorum progressio, 34). (...)

Perspektíva integrálneho ľudského rozvoja je dobrou správou, ktorú treba prorokovať a uskutočniť – ​​a to nie sú sny: toto je cesta – je to dobrá správa, ktorú treba prorokovať a uskutočniť, pretože nám predkladá nanovo sa zomknúť ako ľudstvo na základe toho najlepšieho v nás samých: je to ten Boží sen, že sa naučíme ujímať sa brata, toho brata, ktorý je zraniteľnejší (porov. Gn 4,9). «Miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. Platí to pre jednotlivcov i pre spoločnosť» (Benedikt XVI., Spe salvi, 38).  Táto miera ľudskosti sa musí vteliť aj do našich rozhodnutí a ekonomických modelov.

Ako dobre nám spraví nechať zarezonovať slová sv. Pavla VI., keď v túžbe po tom, aby evanjeliové posolstvo preniklo a viedlo všetky ľudské skutočnosti, napísal: «Rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka. […] My nesúhlasíme s tým, aby sa oddeľoval hospodársky prvok od ľudského, rozvoj od civilizácie, do ktorej sa vpisuje. Nám ide o človeka, o každého človeka, o každú ľudskú pospolitosť, áno, o celé ľudstvo» (Pavol VI., Populorum progressio, 14). (...)

... treba vzbudiť a sprevádzať model medzinárodnej solidarity, ktorý by uznával a rešpektoval vzájomnú závislosť medzi národmi a podporoval kontrolné mechanizmy schopné vyhnúť sa akémukoľvek druhu poroby, ako aj bdieť nad podporou najviac znevýhodnených a rozvojových krajín; každý národ je povolaný stať sa strojcom svojho vlastného osudu i osudu celého sveta (porov. Populorum progressio, 65).

***

Drahí mladí, «dnes sme tvárou v tvár veľkej príležitosti vyjadriť to, že sme si bratmi, byť ďalšími dobrými Samaritáni, ktorí berú na seba bolesť úpadkov, namiesto vyvolávania nenávisti a resentimentov» (Fratelli tutti, 77). Nepredvídateľná budúcnosť je už v príprave; každý z vás, počnúc miestom, kde pracujete a robíte rozhodnutia, môže veľa urobiť; nevoľte si skratky, ktoré zvádzajú a bránia tomu, aby ste sa vmiesili a boli kvasom tam, kde sa nachádzate (porov. Lk 13,20-21). Žiadne skratky. Kvas, zašpiniť si ruky.

Keď pominie zdravotná kríza, ktorú prežívame, najhoršou reakciou by bolo, keby sme ešte viac upadli do horúčkovitého konzumizmu a nových foriem egoistickej sebaochrany. Nezabudnite, že z krízy nikdy nevyjdeme rovnakí: vyjdeme buď lepšie, alebo horšie. Dajme rásť tomu, čo je dobré, chopme sa príležitosti a dajme sa všetci do služby spoločného dobra. Dal by Boh, že nakoniec už nebudú viac „tí druhí“, ale že sa naučíme vyzrieť do takého štýlu života, kde si budeme vedieť povedať „my“ (porov. Fratelli tutti, 35). Ale jedno veľké „my“. Nie nejaké maličké „my“ a potom „tí ostatní“: nie, takto to nejde.

História nás učí, že ani systémy, ani krízy nedokážu kompletne anulovať talent, vynaliezavosť a tvorivosť, ktoré Boh neprestáva vzbudzovať v srdciach. S odhodlaním a vernosťou vašim národom, vašej prítomnosti a vašej budúcnosti, môžete sa zjednotiť s ostatnými, aby ste utkali nový spôsob vytvárania histórie. Nebojte sa zaangažovať a dotknúť sa duše miest Ježišovým pohľadom; nebojte sa odvážne stáť v konfliktoch a na križovatkách dejín, aby ste ich pomazali vôňou blahoslavenstiev. Nebojte sa, pretože nikto sa nezachráni sám. Sám sa nikto nezachráni.

Na vás, mladých ľudí pochádzajúcich zo 115 krajín, sa obraciam s pozvaním uznať, že potrebujeme jedni druhých, aby sme dali život tejto ekonomickej kultúre, schopnej «nechať klíčiť sny, vzbudzovať proroctvá a vízie, dať rozkvitať nádeji, podnecovať dôveru, obväzovať rany, nadväzovať vzťahy, kriesiť úsvit nádeje, učiť sa jeden od druhého a vytvárať pozitívnu predstavivosť, ktorá osvieti mysle, zahreje srdcia, obnoví silu rúk a vnukne mladým ľuďom – všetkým mladým, nikoho nevylučujúc – víziu budúcnosti naplnenú radosťou evanjelia» (Príhovor na začiatku Synody venovanej mladým, 3. okt. 2018).

Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Celý príhovor v talianskom origináli a anglickom preklade

-mh, jb-

Doplnené: 24.11.2020, 19:53