Katechéza o modlitbe (20): Modlitba vďaky - istota, že sme milovaní

Pápež František sa prihovoril opäť len prostredníctvom televíznych kamier z Auly bibliotéky. Po katechéze, ktorá bola 20. pokračovaním cyklu o modlitbe, vyslovil aj svoje žičenia k prežívaniu vianočných sviatkov i k blížiacemu sa Novému roku.

V katechéze Svätý Otec pripomenul, že modlitba vďakyvzdania sa začína vedomím, že nás predchádza Božia milosť:

„Boli sme milovaní skôr, než sme sa naučili milovať; túžilo sa po nás skôr, než v našom srdci vyklíčila túžba. Ak pozeráme na život takto, potom sa vďaka stáva vodiacim motívom našich dní. A predsa mnohokrát zabúdame povedať «ďakujem».“

Na evanjeliovom príbehu (Lk 17) o uzdravení desiatich malomocných pápež František ukázal, že práve ten Samaritán, ktorý sa prišiel Ježišovi poďakovať, nie je iba oslobodený od zla, ale má aj istotu, že je milovaný.

Vyslovením vďaky potvrdzujeme našu istotu, že sme milovaní, vysvetlil Svätý Otec. Pripomenul, že najdôležitejšou sviatosťou vďakyvzdania je Eucharistia, ktorou ako kresťania dobrorečíme Bohu za prijatý dar života i za ďalšie dary.

V závere pápež František vyjadril svoju blízkosť Chorvátsku postihnutému sériou zemetrasení 29. a 30. decembra v centrálnej oblasti neďaleko Záhrebu: 

„Vyjadrujem svoju blízkosť raneným a všetkým, ktorých zemetrasenie zasiahlo a modlím sa osobitne za tých, ktorí prišli o život a za ich príbuzných. Kiež sa predstaviteľom krajiny za pomoci medzinárodného spoločenstva už skoro podarí priniesť úľavu drahému obyvateľstvu Chorvátska v jeho utrpení.“

Úvodným biblickým citátom pri generálnej audiencii boli slová sv. Pavla z Prvého listu Solúnčanom:

„Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte.“ (1 Sol 5,16-19)

Modlitba poďakovania

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Chcel by som sa dnes pozastaviť nad modlitbou vďakyvzdania. A vezmem si podnet z príbehu vyrozprávaného evanjelistom Lukášom. Keď Ježiš kráčal po ceste, išlo mu oproti desať malomocných, ktorí prosili: «Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!» (Lk 17,13). Vieme, že pre chorých na malomocenstvo sa ich utrpenie spájalo i so sociálnym vylúčením a náboženským vylúčením. Boli marginalizovaní.

Ježiš sa nevyhýba stretnutiu s nimi. Niekedy prekračuje obmedzenia stanovené zákonmi a dotýka sa chorého – čo sa nesmelo –, objíma ho, uzdravuje ho.

V tomto prípade nejde o dotyk. Z odstupu ich Ježiš vyzýva, aby sa išli ukázať kňazom (v. 14), ktorí boli poverení podľa zákona potvrdiť, či došlo k uzdraveniu. Ježiš nehovorí nič iné. Vypočul si ich prosbu, vyslyšal ich volanie o zmilovanie, a hneď ich posiela za kňazmi.

Tí desiati mu dôverujú, nezostávajú tam vyčkávať chvíľu, keď už budú zdraví, nie: dôverujú a zaraz idú, a cestou sa všetci desiati uzdravujú. Kňazi mohli teda konštatovať, že sú uzdravení a znovu ich začleniť do normálneho života. Ale tu prichádza ten najdôležitejší bod: z tej skupiny iba jeden, prv než príde za kňazmi, sa vracia, aby Ježišovi poďakoval a chválil Boha za prijatú milosť. Len jeden, ďalší deviati pokračujú v ceste. A Ježiš si všíma, že ten muž je Samaritán, istý druh „heretika“ pre vtedajších Židov. Ježiš hovorí: «Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!» (17,18). Je to dojímavé rozprávanie!

Tento príbeh takpovediac rozdeľuje svet na dve časti: tí, čo neďakujú a tí, čo ďakujú; tí, čo berú všetko, akoby im patrilo, a tí, čo prijímajú všetko ako dar, ako milosť. Katechizmus píše: «každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky» (KKC 2638). Modlitba vďakyvzdania začína vždy odtiaľ: od uznania, že nás predchádza milosť. Myslelo sa na nás skôr, než sme sa naučili myslieť my; boli sme milovaní skôr, než sme sa naučili milovať; túžilo sa po nás skôr, než v našom srdci vyklíčila túžba. Ak pozeráme na život takto, potom sa „vďaka“ stáva vodiacim motívom našich dní. A predsa mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem“.

Pre nás kresťanov je vzdávanie vďaky pomenovaním najpodstatnejšej sviatosti, a je to Eucharistia. Toto grécke slovo totiž znamená práve vďakyvzdanie. Kresťania, ako i všetci veriaci, dobrorečia Bohu za dar života. Žiť znamená predovšetkým, že sme dostali život. Všetci sa rodíme preto, lebo niekto túžil, aby sme mali život. A to je len prvý z celého radu podlžností, do ktorých vstupujeme naším žitím. Dlhy vďačnosti. Počas nášho života, nejedna osoba na nás hľadela nezištne, čistým pohľadom. Často ide o učiteľov, katechétov, či ľudí, ktorí plnili svoju úlohu nad rámec svojich povinností. A zrodili v nás vďačnosť. Aj priateľstvo je dar, za ktorý máme byť vždy vďační.

Toto „ďakujem“, ktoré musíme vravieť neustále, táto vďaka, ktorú kresťan zdieľa so všetkými, naberá na šírke v stretnutí s Ježišom. Evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš na svojich cestách vyvolával často radosť a chválu Bohu u tých, ktorí ho stretávali. Rozprávania o Ježišovom narodení sú plné ľudí modlitby, ktorých srdce sa široko otváralo príchodu Spasiteľa. I my sme povolaní zúčastniť sa na tomto nesmiernom plesaní.

Napovedá to aj príbeh o uzdravených desiatich malomocných. Samozrejme, že boli všetci šťastní z prinavráteného zdravia, keďže takto mohli vyjsť z tej nekonečnej nútenej karantény, ktorá ich vyraďovala zo spoločenstva. Avšak medzi nimi je jeden, čo k tejto radosti pridá ešte ďalšiu: okrem uzdravenia sa raduje zo stretnutia s Ježišom. Nie je iba oslobodený od zla, ale teraz má aj istotu, že je milovaný.

A toto je tým jadrom: keď ďakuješ, vyjadruješ istotu, že si milovaný.

A toto je veľký krok: mať istotu, že som milovaný. Je to objav lásky ako sily, ktorá drží svet pohromade. Dante by povedal: Láska, «ktorá hýbe slnkom a inými hviezdami» (Raj, XXXIII, 145). Už nie sme viac túlavými pocestnými, ktorí blúdia sem a tam, nie: máme domov, prebývame v Kristovi, a z tohto „príbytku“ kontemplujeme všetok ostatný svet, a ten sa nám javí nekonečne krajším. Sme synmi lásky, sme bratmi lásky. Sme muži a ženy milosti.

Takže, bratia a sestry, snažme sa byť vždy v radosti zo stretnutia s Ježišom. Pestujme veselosť. Naopak diabol, keď nás oklame – akýmkoľvek pokušením –, necháva nás vždy smutných a osamotených. Ak sme v Kristovi, žiaden hriech a žiadna hrozba nám nikdy nebude môcť zabrániť kráčať s radosťou, spolu s toľkými spoločníkmi na ceste.

Predovšetkým nevynechávajme ďakovanie: ak sme nositelia vďačnosti, aj svet sa stáva lepším, hoci aj len o máličko, ale to stačí na to, aby sme mu odovzdali trochu nádeje. Svet potrebuje nádej a s vďačnosťou, s týmto prístupom vedieť povedať „ďakujem“, odovzdáme trochu nádeje.

Všetko je prepojené, všetko je previazané a každý môže prispieť svojím dielom tam, kde sa nachádza. Cesta šťastia je tá, ktorú sv. Pavol opísal na konci jedného zo svojich listov: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte» (1 Sol 5,17-19). Neuhášať Ducha, to je krásny životný program! Neuhášať Ducha, ktorého máme v sebe, to nás vedie k vďačnosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-