Svätý Otec vyhlásil Rok sv. Jozefa pri 150. výročí jeho titulu patróna Cirkvi

O vyhlásenie svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi sa postaral bl. pápež Pius IX. dekrétom Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870. Mimoriadny Rok sv. Jozefa, ktorý ustanovil pápež František na oslávenie 150. výročia tejto udalosti, potrvá od dnešného dňa do 8. decembra 2021.

Spolu so zverejnením apoštolského listu Patris corde vyšiel i príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorým sa na obdobie slávenia „Roka svätého Jozefa“ udeľuje „dar mimoriadnych odpustkov“.

Z obsahu listu Patris corde o vyhlásení Roka sv. Jozefa

Ako píše pápež František, na pozadí apoštolského listu Patris corde je pandémia COVID-19, ktorá nám dala pochopiť dôležitosť obyčajných ľudí, tých, ktorí ďaleko od svetiel reflektorov každý deň uplatňujú trpezlivosť, vštepujú nádej a zasievajú spoluzodpovednosť. Práve tak ako sv. Jozef, „človek, ktorý prechádza bez povšimnutia, muž každodennej diskrétnej a skrytej prítomnosti“. Predsa však je „bezkonkurenčným predstaviteľom v dejinách spásy“.

Svätý Jozef v skutočnosti vyjadril konkrétne svoje otcovstvo tým, 

že „ urobil zo svojho života dobrovoľné obetovanie sa v láske vloženej do služby Mesiášovi“. A preto „bol kresťanským ľudom vždy milovaný“ (1).

V ňom „Ježiš videl nežnosť Boha“, tú, ktorá nám dáva akceptovať našu slabosť, prostredníctvom ktorej sa zväčša uskutočňujú Božie plány. Boh nás totiž „neodsudzuje, ale prijíma nás, objíma, podopiera nás a odpúšťa nám“ (2).

Jozefovo otcovstvo sa prejavuje aj v poslušnosti Bohu: svojím „áno“ chráni Máriu a Ježiša, ktorého učí „konať Božiu vôľu“, spolupracujúc na „veľkom tajomstve Vykúpenia“ (3).

Zároveň je Jozef „otcom v prijímaní“, pretože „prijíma Máriu bez preventívnych podmienok“, čo je dôležité gesto ešte i dnes – píše pápež František – „v tomto svete, v ktorom psychologické, slovné a fyzické násilie na žene je evidentné“. Ale Máriin ženích je práve ten, ktorý dôverujúc v Pána prijíma v jej živote udalosti, ktorým nerozumie, s „odvahou a silou“, ktoré pramenia zo „sily Ducha Svätého“.

Cez sv. Jozefa nám akoby Boh opakoval: „Nebojte sa!“, pretože „viera dáva význam každej udalosti, radostnej či smutnej“. Prijatie uskutočňované Jozefom „nás pozýva prijímať druhých bez vylučovania, takých, akí sú“, so „záľubou pre slabých“ (4).

Patris corde ďalej ukazuje „kreatívnu odvahu“ svätého Jozefa, ktorý „vie premeniť problém na príležitosť tým, že vždy dáva na prvé miesto dôveru v Božiu prozreteľnosť“. Čelí konkrétnym problémom svojej rodiny, presne tak ako iné rodiny sveta, obzvlášť rodiny migrantov. Ako ochranca Ježiša a Márie, Jozef „nemôže nebyť ochrancom Cirkvi“, jej materstva a Kristovho tela: každý núdzny je tým „Dieťaťom“, ktoré Jozef chráni. Dá sa od neho naučiť „milovať Cirkev a chudobných“ (5).

Poctivý tesár, Máriin manžel, nás učí aj tomu, akú „hodnotu, dôstojnosť a radosť“ znamená „jesť chlieb, ktorý je ovocím vlastnej práce“. Svätý Otec v tejto súvislosti poukazuje na prácu, ktorá sa stala „naliehavou sociálnou otázkou“ aj v krajinách s určitou úrovňou blahobytu. „Je potrebné chápať zmysel práce, ktorá dáva dôstojnosť“, „stáva sa účasťou na samotnom diele spásy“ a „príležitosťou na realizáciu“ pre seba samých a pre svoju rodinu, „prvotné jadro spoločnosti“.

Tu pramení povzbudenie, ktoré pápež dáva všetkým, aby „znovu objavili hodnotu, dôležitosť a potrebu práce“, a takto „dať zrod novej normálnosti, v ktorej nikto nebude vylúčený“. Hľadiac obzvlášť na prehlbovanie sa nezamestnanosti z dôvodu pandémie COVID-19, pápež vyzýva všetkých zasadiť sa za to, aby sa mohlo povedať: „Žiadny mladý človek, žiadna osoba, žiadna rodina bez práce!“ (6).

„Otcom sa človek nerodí, ale sa ním stáva, keď sa ujíma starostlivosti o dieťa“ a keď preberá zodpovednosť za jeho život, poznamenáva ďalej pápež František. Žiaľ, v súčasnej spoločnosti sa často „deti zdajú byť sirotami bez otcov“, ktorí by boli schopní „uviesť ich do životnej skúsenosti“, nebrali ich upäto či vlastnícky, ale učili ich byť „schopnými rozhodnutí, slobody, štartu do života“.

V tomto zmysle má Jozef prívlastok „najzdržanlivejší“, čo je „opakom ovládania“: on totiž „vedel milovať mimoriadne slobodným spôsobom“, „vedel nedávať sám seba do stredu“, aby položil do stredu svojho života Ježiša a Máriu. Jeho šťastie je „v sebadarovaní“. Nikdy nie znechutený a vždy dôverujúci Jozef zostáva v tichu, bez ťažkania si, ale v „konkrétnych prejavoch dôvery“.

Jeho postava je teda výsostne príkladná - zdôrazňuje pápež František - vo svete, ktorý „potrebuje otcov a odmieta pánov“, odmieta tých, ktorí si mýlia „autoritu s autoritárstvom, službu so servilnosťou, konfrontáciu s utláčaním, dobročinnosť s asistencializmom, silu s deštrukciou“.

V liste Patris corde je aj poznámka pod čiarou č. 10, ktorá odhaľuje jeden životný zvyk pápeža Františka: už štyri desiatky rokov sa každý deň po ranných chválach modlí k sv. Jozefovi modlitbu prevzatú z francúzskej modlitebnej knihy Kongregácie rehoľníčok Ježiša a Márie z 19. storočia. Ide o modlitbu, ktorá „vyjadruje nábožnosť a dôveru“ voči sv. Jozefovi, ale aj „určitú výzvu“, vysvetľuje pápež František a uvádza jej znenie:

„Slávny patriarcha sv. Jozef, ktorého moc dokáže urobiť možnými veci nemožné, príď mi na pomoc v týchto chvíľach úzkosti a ťažkostí. Vezmi pod svoju ochranu situácie tak ťažké a náročné, ktoré ti zverujem, aby mali šťastlivé vyriešenie. Môj milovaný Otec, všetku svoju dôveru vkladám do teba. Nech sa nepovie, že som ťa vzýval márne; a pretože ty všetko môžeš u Ježiša a Márie, ukáž mi, že tvoja dobrota je taká veľká ako tvoja moc. Amen.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, mh-

Doplnené: 9.12.2020, 20:54