Boh je blízko: Homília Svätého Otca na Nedeľu Božieho slova

Nedeľa Božieho slova, ktorú zaviedol pápež František v roku 2019 apoštolským listom Aperuit illis, sa slávi v Cirkvi len po druhý raz. Svätej omši v Bazilike sv. Petra o 10. hodine 

pri Oltári katedry mal pôvodne predsedať Svätý Otec František. Z dôvodu jeho zdravotných komplikácií s ischiatickými bolesťami nervu však napokon predsedal z jeho poverenia predseda Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella, ktorý aj prečítal pripravenú homíliu Svätého Otca.

Počas slávnosti bola na čestnom piedestáli vystavená kniha Evanjeliára. Účasť bola z dôvodu zdravotnej prevencie obmedzená na stovku osôb, s Mons. Fisichellom koncelebrovali niekoľkí spolupracovníci z Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu. Druhé biblické čítanie predniesla nevidiaca lektorka z liturgického textu v hmatovom písme. Niekoľkým zástupcom Božieho ľudu z rôznych životných stavov v závere Mons. Fisichella symbolicky odovzdal výtlačky Biblie.

Homília Svätého Otca

prednesená Mons. Fisichellom 24. januára 2021.

Bratia a sestry, je pre mňa osobitným potešením a cťou prečítať homíliu Svätého Otca, ktorú mal mať pri tejto príležitosti.  

V túto nedeľu Božieho slova počúvame Ježiša, ktorý ohlasuje Božie kráľovstvo. Pozrime čo hovorí a komu to hovorí.

Čo hovorí. Ježiš začína kázať takto: «Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo» (Mk 1,15). Boh je blízko, hľa toto je prvé posolstvo. Jeho kráľovstvo zostúpilo na zem. Boh nie je tam hore, ako sme často v pokušení si myslieť, v ďalekých nebesiach, oddelený od situácie človeka, ale je s nami. Čas vzdialenosti sa skončil, keď sa v Ježišovi stal človekom. Odvtedy je Boh veľmi blízko; od nášho človečenstva sa nikdy neoddelí a nikdy sa mu nezunuje.

Táto blízkosť je začiatok evanjelia, to je to, čo – ako zdôrazňuje text – Ježiš «hovoril» (v. 15): nepovedal to iba raz a dosť, hovoril to, čiže neustále opakoval. „Boh je blízko“ – to bolo leitmotívom jeho ohlasovania, jadrom jeho posolstva. Ak je toto začiatok i refrén Ježišovho kázania, nemôže to nebyť konštantou kresťanského života a ohlasovania. Prv než čokoľvek iné, je potrebné veriť a ohlasovať, že Boh sa priblížil k nám, že sme omilostení, zahrnutí milosrdenstvom. Pred každým naším slovom o Bohu je tu jeho Slovo pre nás, ktoré nám naďalej hovorí: „Neboj sa, som s tebou. Som ti nablízku a budem ti nablízku“.

Slovo Božie nám dovoľuje dotýkať sa rukou tejto blízkosti, 

pretože – ako hovorí Deutoronómium – nie je od nás ďaleko, ale je blízko v našom srdci (porov. Dt 30,14). Je protiliekom na strach, že by sme zoči-voči životu zostali sami. Pán v skutočnosti prostredníctvom jeho Slova utešuje (tal. „con-sola“), čiže  stojí pri tom, kto je sám (tal. „solo“). Keď k nám hovorí, pripomína nám, že sme v jeho srdci, vzácni v jeho očiach, chránení v dlaniach jeho rúk.

Božie slovo vlieva tento pokoj, ale nenecháva na pokoji. Je to slovo útechy, ale aj obrátenia. «Kajajte sa», hovorí totiž Ježiš hneď po zvestovaní Božej blízkosti. Pretože s jeho blízkosťou sa skončili časy dávania si odstupu od Boha i od ostatných, skončili sa časy, v ktorých každý myslí na seba a ide na vlastnú päsť. Toto nie je kresťanské, pretože ten, kto zakúsi Božiu blízkosť, nemôže sa dištancovať od blížneho, nemôže ho ľahostajne poslať preč.

V tomto zmysle ten, kto je v častom kontakte s Božím slovom, dostáva zdravé životné obraty: objavuje, že život nie je časom dávania si pozor na druhých a chránenia seba samých, ale je príležitosťou vyjsť v ústrety iným v mene Boha, ktorý je nablízku. Takto nás Slovo zasiate do pôdy nášho srdca vedie k zasievaniu nádeje prostredníctvom blízkosti. Presne tak, ako to Boh robí s nami.

Pozrime teraz na to, ku komu Ježiš hovorí. Predovšetkým sa obracia na galilejských rybárov. Boli to jednoduchí ľudia, ktorí žili z plodov svojich rúk, pracujúc v noci i vo dne. Neboli odborníkmi na Písma a istotne nevynikali vo vede či kultúre. Bývali v zmiešanom regióne s rôznymi národmi, etnikami a náboženstvami: bolo to miesto najvzdialenejšie od náboženskej čistoty Jeruzalema, najvzdialenejšie od srdca krajiny. Ale Ježiš začína odtiaľ; nie od centra, ale od periférie, a robí to preto, aby aj nám povedal, že nikto nie je na okraji Božieho srdca. Všetci môžu prijať jeho Slovo a stretnúť sa s ním osobne.

V tomto ohľade je v evanjeliu osobitý detail, keď sa upozorňuje, že Ježišovo ohlasovanie prichádza «po» tom Jánovom (Mk 1,14). To „po“ je rozhodujúce, pretože zaznamenáva odlišnosť: Ján prijímal ľudí na púšti, kam išli iba tí, ktorí mohli opustiť miesta, kde žili. Ježiš naopak hovorí o Bohu v srdci spoločnosti, všetkým, tam kde sú. A nehovorí v určených hodinách a časoch: hovorí «prechádzajúc popri mora» k rybárom «keď spúšťajú svoje siete» (v. 16). Obracia  sa na ľudí na najobyčajnejších miestach a v najbežnejších časoch. Tu je univerzálna sila Božieho slova, ktorá dosiahne ku všetkých a ku každej oblasti života.

Ale Slovo má tiež zvláštnu silu, čiže ovplyvňuje každého priamym a osobným spôsobom. Učeníci nikdy nezabudnú na slová, ktoré v ten deň počuli na brehu jazera, keď boli pri loďke, pri svojich príbuzných a spolupracovníkoch, na slová, ktoré navždy poznačia ich životy. Ježiš im hovorí: «Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí» (v. 17). Nepriťahuje ich vznešenými a nedostupnými rečami, ale hovorí o ich živote: rybárom hovorí, že budú rybármi ľudí.

Keby im povedal: „Poďte za mnou, urobím z vás apoštolov: budete poslaní do sveta a budete hlásať evanjelium mocou Ducha, budete zabití, ale stanete sa svätými“, môžeme si predstaviť, že Peter a Andrej by odpovedali: „Ďakujeme, ale dáme prednosť našim sieťam a našim loďkám“. Ježiš ich naopak pozýva vychádzajúc z ich života: „Ste rybári, stanete sa rybármi ľudí“. Preniknutí touto vetou objavia krok za krokom, že život pri lovení rýb je len niečím drobným, ale že zatiahnuť na hlbinu na Ježišovo slovo je tajomstvom radosti.

Takto to Pán robí s nami: hľadá nás tam, kde sme, miluje nás takých, akí sme a trpezlivo sprevádza naše kroky. Ako na tých rybárov, čaká aj na nás na brehoch života. Svojím Slovom nám chce zmeniť smer, aby sme prestali živoriť a vydali sa na hlbinu za ním.

Preto, drahí bratia a sestry, nevzdávajme sa Božieho slova. Je to list lásky napísaný pre nás od toho, kto nás pozná ako nikto iný: jeho čítaním znova počujeme jeho hlas, všímame si jeho tvár, prijímame jeho Ducha. To Slovo nás robí blízkymi Bohu: nenechávajme ho bokom. Nosme ho vždy so sebou, vo vrecku, v telefóne; dajme mu dôstojné miesto v našich domoch. Dajme si Evanjelium na také miesto, kde si spomenieme každý deň ho otvoriť, možno na začiatku a na konci dňa, aby tak medzi tým množstvom slov, ktoré vnikajú do našich uší, prišiel k srdcu nejaký verš Božieho slova.

Aby sme to dokázali, vyprosujme si u Pána silu vypnúť televíziu a otvoriť Bibliu; vypnúť mobil a otvoriť Evanjelium. V tomto liturgickom roku čítame to Markovo, najjednoduchšie a najkratšie. Prečo si ho neprečítať aj sami, jeden malý úryvok každý deň? Dá nám pocítiť Pánovu blízkosť a vleje nám odvahu na ceste životom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-