„Prečo nenavštíviť Slovensko?“ - z tlačovej konferencie pápeža pri návrate z Bagdadu

Z odpovedí pápeža na celkovo osem otázok novinárov prinášame v plnom znení dve, v ktorých menovite spomenul Bratislavu. Pri tejto tlačovej konferencii, ktorá sa konala po dlhom 15-mesačnom odobí bez podobných príležitostí novinárov, dal Svätý Otec osobitnú príležitosť nahliadnuť do procesu, ako sa rodia a postupne vyvíjajú plány apoštolských ciest. Dôkladne vysvetlil, že sa nevyhýba ceste do rodnej Argentíny, ale okolnosti jej zatiaľ neboli naklonené.

Prepis celej tlačovej konferencie v taliančine

Pri úvodných otázkach hovoril pápež František o súvise cesty s odkazom encykliky Fratelli tutti a dokumentom o ľudskom bratstve z Abú Zabí. Podelil sa aj o stretnutí so šítskym ajatolláhom Al-Sistaním a jeho výnimočnej osobnosti. K téme budúcich apoštolských ciest sa dostal v tretej otázke, ktorú položila v mene novinárskej skupiny Eva Maria Fernández Huescar z agentúry COPE:

„Vaša apoštolská cesta mala ohromnú odozvu v celom svete, myslíte, že by mohla byť „Cestou pontifikátu“? Bolo tiež povedané, že zrejme bola tou najnebezpečnejšou. Mali ste strach v nejakej chvíli Vašej cesty? Završujete ôsmy rok svojho pontifikátu, stále si myslíte, že bude krátky? Napokon veľká otázka: vrátite sa ešte niekedy do Argentíny? A keďže som Španielka: má nádej aj Španielsko, že jedného dňa privíta pápeža?“

Pápež František:

„Začnem od poslednej otázky. Rozumiem jej, a viaže sa na knihu môjho priateľa novinára Nelsona Castra, lekára. Napísal knihu o chorobách prezidentov a ja som mu raz povedal: veď ak prídeš do Ríma, musíš napísať jednu i o chorobách pápežov, pretože bude zaujímavé spoznať ich choroby, aspoň niektorých z posledných čias. Urobil so mnou rozhovor, a vyšla kniha: vravia mi, že je dobrá, nevidel som ju. On sa ma spýtal: „Ak odstúpite z úradu, vrátite sa do Argentíny, alebo zostanete tu?“ Ja som povedal: nevrátim sa do Argentíny, ale zostanem tu, v mojej diecéze.

Nuž s touto hypotetickou otázkou sa spája aj odpoveď. Kedy pôjdem do Argentíny alebo prečo tam nepôjdem... ja odpovedám vždy tak trochu s iróniou: bol som 76 rokov v Argentíne, to je dostatočne dlho, či nie? Je tu jedna vec, o ktorej, neviem prečo, sa nehovorí: apoštolská cesta do Argentíny bola plánovaná v novembri 2017. Začalo sa na tom pracovať, v pláne bolo Čile, Argentína a Uruguaj. Bolo to zamýšľané na koniec novembra... Avšak potom sa v tom čase v Čile konala volebná kampaň, v tých decembrových dňoch bol zvolený nástupca Michelle Bacheletovej, no ja som mal ísť predtým, než sa zmení vláda. Nemohol som ísť.

Mysleli sme, že to urobíme takto: pôjdeme v januári do Čile 

a potom do Argentíny a Uruguaja... Ale nedalo sa, pretože január je v dvoch tých krajinách ako júl-august. Pri rozvažovaní padol návrh: prečo k tomu nepripojiť aj Peru, ktoré bolo preskočené pri apoštolskej ceste do Ekvádoru, Bolívie a Paraguaja. Zostalo bokom. A odtiaľ sa zrodila apoštolská cesta do Čile a Peru v januári 2018. Toto však chcem povedať preto, aby sa nevymýšľalo o akejsi „fóbii z vlasti“, patriafóbii. Keď bude príležitosť, cesta sa bude môcť zrealizovať, pretože je tu Argentína, Uruguaj a juh Brazílie.

A ešte ďalej k cestám. Ja na to, aby som urobil rozhodnutie o cestách načúvam. Počúvam rady poradcov a tiež občas, keď niekto príde, poviem mu: čo si o tom myslíš, mám ísť na to a to miesto? Dobre mi padne počúvať, toto mi pomáha urobiť neskôr rozhodnutia. Načúvam radcom a napokon sa modlím, intenzívne uvažujem, o niektorých cestách uvažujem veľa. Potom rozhodnutie príde zvnútra, takmer spontánne, ale ako dozreté ovocie. Je to dlhý proces. Niektoré rozhodnutia sú náročnejšie, iné jednoduchšie.

Rozhodnutie o tejto ceste [do Iraku] vychádzalo ponajprv od veľvyslankyne Iraku,  detskej lekárky, ktorá bola diplomatickou reprezentantkou. Vynikajúcej, statočnej, ktorá na mňa naliehala. Potom prišla veľvyslankyňa v Taliansku, je to žena, čo vie zabojovať. Potom prišiel nový veľvyslanec pri Vatikáne. Pred ním prišiel prezident. Všetko toto zostávalo v mojom vnútri.

Za tým rozhodnutím však je aj jedna vec, 

ktorú chcem spomenúť: jedna z vás mi darovala najnovšie španielske vydanie knihy „Posledné dievča“ od Nadie Mouradovej. Čítal som ju v taliančine, je to príbeh jazídov. A Nadia Mouradová rozpráva strašidelné veci. Radím vám prečítať si ju, v niektorých bodoch sa môže zdať ťaživá, ale takto vyšlo z hĺbky moje rozhodnutie. Táto kniha vo mne pracovala. Aj keď som počúval Nadiu, ktorá prišla, aby mi vyrozprávala tie hrozné veci...

Všetko toto dohromady mi umožnilo spraviť rozhodnutie, mysliac na všetky tie problematické aspekty, tak mnohé. Ale nakoniec prišlo rozhodnutie a urobil som ho.

Ďalej ohľadom ôsmeho roka pontifikátu. Musím urobiť takto?“

V tejto chvíli Svätý Otec s veľkým úsmevom prekrížil prsty na znak toho, že budúcnosť nezávisí len od jeho ľudského plánovania. Pokračoval týmito slovami:

„Neviem, či sa apoštolské cesty uskutočnia alebo nie, len sa vám priznám, že pri tejto ceste som sa unavil oveľa viac než pri iných. Tých 84 rokov nepríde samo, má to svoje dôsledky... nuž uvidíme. Teraz budem musieť ísť do Maďarska na záverečnú svätú omšu Medzinárodného eucharistického kongresu, nie na návštevu krajiny, ale iba na svätú omšu. Ale Budapešť je na dve hodiny autom od Bratislavy, prečo nenavštíviť Slovensko? Neviem. Takto sa veci uberajú...“

Svätý Otec ďalej odpovedal novinárom na otázku, či si pri rozhodovaní sa o podniknutí cesty plne uvedomoval zodpovednosť za riziko šírenia nákazy pri hromadných podujatiach.  Témou boli aj cirkevný život kresťanov na Blízkom východe. Pápež František potvrdil vôľu navštíviť Libanon, ale súčasná akútna kríza v krajine to zatiaľ neumožňuje. Voči Sýrii cíti mimoriadnu blízkosť, no o jej návšteve zatiaľ neuvažoval.

V tejto súvislosti hovoril Svätý Otec o veľkej výzve dnešných čias, ktorou je vysťahovalectvo a osudy utečencov. Spomenul aj malého chlapčeka Alana Kurdiho, ktorého fotografia ako obete stroskotania prevádzačského člnu pri Tureckom pobreží sa stala symbolom drámy migrantov. S otcom nebohého Alana sa pápež František osobne stretol pri návšteve Erbilu.

Svätý Otec hovoril aj o tom, ako veľmi mu chýba počas pandémie živý kontakt s pútnikmi pri generálnych audienciách, zároveň však zdôraznil, že plne rešpektuje zdravotné opatrenia, pri ktorých zodpovednosť prislúcha príslušným verejným autoritám.

V poslednej otázke vyslovil silnú výzvu na rešpektovanie žien a úctu k žene s poukázaním na drámy novodobého otroctva. Položila ju francúzska novinárka Catherine Laurence Marciano z Agentúry France-Presse:

„Chcela by som vedieť, čo ste pociťovali pri pohľade z helikoptéry na zničené mesto Mosul a potom pri modlitbe v ruinách kostola. Ak môžem, keďže je MDŽ, chcela som sa krátko spýtať aj na ženy. V Karakoši ste ženy podporili veľmi peknými slovami, čo si však myslíte o tom, že moslimská žena zamilovaná do kresťana sa nemôže za neho vydať bez toho, aby ju rodina vyradila, ba i horšie?“

Pápež František:

„O Mosule som povedal tak trochu „za pochodu“, čo som cítil. 

Zastavil som sa pred zničeným kostolom, nemal som slov. Na neuverenie... Nielen ten chrám, ale aj ďalšie kostoly, aj jedna mešita bola zničená. Vidno, že nebola v zhode s tými ľuďmi. Naša ľudská krutosť je na neuverenie. V tejto chvíli, nechcem povedať to slovo, že sa to začína znova: pozrime na Afriku. A s našou skúsenosťou z Mosulu, tieto zničené kostoly a toto všetko, vytvára sa nepriateľstvo, vojna a nanovo začína konať takzvaný Islamský štát. Toto je niečo ohyzdné, veľmi mrzké.

Otázka, čo mi prišla na myseľ v tom kostole, bola táto: Ale kto predáva zbrane týmto ničiteľom? Lebo zbrane si nevyrábajú sami doma. Áno, nejakú tú výbušninu si vyrobia... Kto však predáva zbrane? Kto je zodpovedný? Aspoň by som požiadal tých, čo predávajú zbrane o úprimnosť povedať: my predávame zbrane. Nehovoria to. Je to mrzké.

A teraz ženy. Ženy sú odvážnejšie než muži, to je pravda, vždy to tak bolo. Ale žena je však ešte aj dnes pokorovaná, poďme až k tomuto extrému: jedna z vás mi ukázala cenník žien (vytvorený ISISom, ktorý kupoval kresťanské ženy a jazídky, pozn. red.). Nemohol som tomu uveriť: ak je žena taká, tohto veku, stojí toľko... Ženy sa predávajú, ženy sa zotročujú. Aj v centre Ríma, práca boja proti obchodovaniu s ľuďmi je prácou dennodennou.

V Jubilejnom roku som navštívil jeden z mnohých domov Diela dona Benziho. Boli tam oslobodené dievčatá – jedna s odrezaným uchom, lebo v onen deň nepriniesla peniaze, ďalšia bola privezená z Bratislavy v kufri auta, otrokyňa, unesená. Toto sa odohráva medzi nami, veru, nami civilizovanými: obchodovanie s ľuďmi.

V týchto krajinách, predovšetkým v časti Afriky je zmrzačovanie žien ako rítus, ktorý sa musí vykonať. Ženy sú teda ešte stále ako otrokyne a my musíme bojovať, veru bojovať za dôstojnosť žien. Ony sú tými, kto pohýnajú dejiny vpred, a toto nie je zveličovanie, ženy nesú vpred dejiny, a nie je to len kompliment lebo dnes je MDŽ.

Skutočne, otroctvo je takéto, zavrhovanie ženy... Pomyslime, že na istom mieste bola diskusia o tom, či odvrhnutie manželky musí byť dané písomne alebo len ústne... Ani len to právo mať dokument o odvrhnutí! Nuž toto sa odohráva dnes, a aby sme nechodili ďaleko, pomyslime na centrum Ríma, na dievčatá, ktoré sú unesené a vykorisťované. Myslím, že som k tomu povedal všetko.“

Po odpovedi na túto záverečnú otázku zakončil Svätý Otec vyše 50-minútovú tlačovú konferenciu slovami:

„Želám vám dobrý záver letu a prosím vás o modlitbu za mňa, potrebujem to.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-

Aktualizované: 9.3.2021, 23:27