Príhovor pápeža verejným predstaviteľom Iraku a diplomatom

Vážený pán prezident, vážení členovia vlády a diplomatického zboru,

popredné autority, predstavitelia občianskej spoločnosti,

vážené dámy a páni!

Som vďačný za príležitosť uskutočniť túto dlho očakávanú a vytúženú návštevu v Irackej republike; že som mohol prísť do tejto krajiny, kolísky civilizácie, ktorá je úzko spätá, skrze patriarchu Abraháma a mnohých prorokov, s dejinami spásy a veľkými náboženským tradíciami židovstva, kresťanstva a islamu. Vyjadrujem svoju vďačnosť pánovi prezidentovi Salihovi za pozvanie a za zdvorilé slová privítania, ktoré mi adresoval aj v mene autorít a svojho milovaného ľudu. Rovnako tiež zdravím členov diplomatického zboru a predstaviteľov občianskej spoločnosti.

Vrúcne pozdravujem aj biskupov a presbyterov, zasvätených mužov a ženy, a všetkých veriacich Katolíckej cirkvi. Prichádzam ako pútnik, aby som ich povzbudil v ich vydávaní svedectva viery, nádeje a lásky uprostred irackej spoločnosti. Zdravím aj členov iných kresťanských cirkví a cirkevných spoločenstiev, prívržencov islamu a predstaviteľov ďalších náboženských tradícií. Nech Boh dá, aby sme kráčali spoločne, ako bratia a sestry, v „pevnom presvedčení, že pravé náboženské náuky pozývajú k tomu, aby sme zostali ukotvení v hodnote pokoja […] vzájomného poznania, ľudského bratstva a vzájomného spolužitia“ (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. feb. 2019).

Moja návšteva sa uskutočňuje v čase, 

keď sa celý svet snaží dostať z krízy pandémie Covidu-19, ktorá nielen že zasiahla zdravie mnohých osôb, ale vyprovokovala i úpadok sociálnych a ekonomických podmienok už aj tak poznačených krehkosťou a nestabilitou. Táto kríza vyžaduje spoločné úsilie zo strany všetkých, aby sa podnikli mnohé nevyhnutné kroky, medzi nimi aj spravodlivá distribúcia vakcín pre všetkých. To ale nestačí: táto kríza je najmä apelom „prehodnotiť naše spôsoby života […], zmysel našej existencie“ (Encyklika Fratelli tutti, 33). Ide o to, aby sme vyšli z tohto času skúšky lepší než sme boli predtým; aby sme budovali budúcnosť viac na tom, čo nás spája než na tom, čo nás rozdeľuje.

V uplynulých desaťročiach Irak trpel pohromami vojen, bičom terorizmu a sektárskymi konfliktami často založenými na fundamentalizme, ktorý nedokáže akceptovať mierové spolunažívanie rôznych etnických a náboženských skupín, rozdielnych názorov a kultúr. To všetko malo za následok smrť, ničenie, ruiny i dnes viditeľné, a to nielen na úrovni materiálnej: škody sú ešte hlbšie, ak myslíme na zranené srdcia mnohých osôb a komunít, ktorým potrvá roky a roky, aby sa uzdravili. A tu, uprostred tých, ktorí trpeli, nemôžem nespomenúť Jazídov, nevinné obete nezmyselného a neľudského barbarstva, prenasledovaných a zabíjaných z dôvodu ich náboženského vyznania, a ktorých samotná identita a prežitie sa ocitla v ohrození. Takže jedine ak sa nám podarí sa navzájom vnímať, s našimi rozdielnosťami, ako členovia tej istej ľudskej rodiny, môžeme rozbehnúť efektívny proces rekonštrukcie a zanechať budúcim generáciám svet, ktorý bude lepší, spravodlivejší a ľudskejší. V tomto ohľade je náboženská, kultúrna a etnická rôznorodosť, ktorá charakterizuje irackú spoločnosť už tisícročia, vzácnym zdrojom, z ktorého možno čerpať, nie prekážkou, ktorú treba odstrániť. Dnes je Irak pozvaný ukázať všetkým, najmä však na Blízkom východe, že rozdiely – namiesto toho aby boli dôvodom pre konflikty – majú harmonicky spolupracovať v občianskom živote.

Bratské spolunažívanie potrebuje trpezlivý a úprimný dialóg, chránený spravodlivosťou a rešpektovaním práv. Nie je to ľahká úloha: vyžaduje si námahu a zaangažovanie zo strany všetkých, aby sa prekonala rivalita a rozpory, a zhovárali sme sa navzájom vychádzajúc z tej najhlbšej identity, ktorú máme, identity synov jedného Boha a Stvoriteľa (porov. II. ekumenický vatikánsky koncil, Deklarácia Nostra aetate, 5). Na základe tohto princípu Svätá stolica, tak v Iraku ako aj inde, neúnavne apeluje na kompetentné autority, aby udelili všetkým náboženským komunitám uznanie, rešpekt, práva a ochranu. Oceňujem úsilie, ktoré sa už v tomto smere vyvinulo a pripájam svoj hlas k mužom a ženám dobrej vôle, aby v tom pokračovali pre blaho krajiny.

Spoločnosť, ktorá nesie znak bratskej jednoty je spoločnosťou, ktorej členovia medzi sebou žijú v solidarite. „Solidárnosť nám pomáha vidieť druhého […] ako nášho blížneho, ako spoločníka na ceste“ (Posolstvo k 54. svetovému dňu pokoja, 1. januára 2021). Je to cnosť, ktorá nás privádza uskutočňovať konkrétne činy starostlivosti a služby, s osobitným zreteľom na tých najzraniteľnejších a najnúdznejších. Myslím na tých, ktorí z dôvodu násilia, prenasledovania a terorizmu, stratili členov rodiny a milované osoby, domov a základné prostriedky na život. Ale myslím aj na všetkých ľudí, ktorí denno-denne zápasia a hľadajúc bezpečie a prostriedky na to, ako ísť ďalej, zatiaľ čo narastá nezamestnanosť a chudoba. „Vedieť vnímať zodpovednosť za krehkosť ostatných“ (Encyklika Fratelli tutti, 115) by malo inšpirovať každé úsilie o vytváranie konkrétnych príležitostí tak na úrovni ekonomickej, ako aj v oblasti vzdelávania, a tiež aj starostlivosť o stvorenstvo, náš spoločný domov. Keď určitá kríza pominie, nestačí len rekonštruovať, ale treba to robiť aj dobre: tým spôsobom, aby všetci mohli mať dôstojný život. Z krízy sa nevychádza rovnakí ako pred ňou: vychádza sa buď ako lepší alebo horší.

Ako zodpovední v politike a diplomacii, ste povolaní podporovať tohto ducha bratskej solidárnosti. Je nevyhnutné bojovať proti pliage korupcie, zneužívaniam moci a nezákonnosti, ale to nestačí. Je treba zároveň budovať spravodlivosť, dávať rásť poctivosti a transparentnosti a posilňovať inštitúcie, ktoré sú na to určené. Takým spôsobom môže vzrastať stabilita a rozvíjať sa zdravá politika, schopná ponúknuť všetkým, najmä mladým ­– tak početným v tejto krajine –, nádej na lepšiu budúcnosť.

Vážený pán prezident, ctené autority, drahí priatelia! Prichádzam ako kajúcnik, ktorý prosí o odpustenie Nebo i bratov a sestry za toľké deštrukcie a krutosti a prichádzam ako pútnik pokoja, v mene Krista, Kniežaťa pokoja. Koľko sme sa len v týchto rokoch modlili za mier pre Irak! Svätý Ján Pavol II. nešetril iniciatívami a zvlášť ponúkol modlitby a utrpenie na tento úmysel. A Boh počúva, Boh vždy počúva! Teraz je na nás, aby sme my počúvali Jeho, kráčali jeho cestami. Nech utíchnu zbrane! Nech sa obmedzí ich rozširovanie, tu i kdekoľvek inde! Nech prestanú jednostranné záujmy, tie záujmy z vonku, ktoré nezaujíma miestne obyvateľstvo. Nech sa dostane hlasu budovateľom, tvorcom pokoja! Maličkým, chudobným, jednoduchým ľuďom, ktorí chcú žiť, pracovať, modliť sa v mieri. Stačilo násilia, stačilo extrémizmu, skupinkovania, netolerancie! Nech sa vytvorí priestor pre všetkých obyvateľov, ktorí chcú budovať túto krajinu spoločne, v dialógu s otvorenosťou a úprimnosťou, konštruktívne; pre toho, kto sa usiluje o zmierenie a o spoločné dobro, kto je ochotný dať bokom svoje vlastné záujmy. V týchto rokoch sa Irak usilovať položiť základy demokratickej spoločnosti. Je nevyhnutné v tomto zmysle zaistiť participáciu všetkých politických, sociálnych a náboženských skupín a garantovať základné práva všetkým občanom. Nech nikto nie je považovaný za občana druhej kategórie. Povzbudzujem tie kroky, ktoré sa na tejto ceste doteraz urobili a dúfam, že posilnia pokojnú atmosféru a svornosť.

Aj medzinárodné spoločenstvo zohráva rozhodujúcu úlohu v podporovaní mieru v tejto krajine i na celom Blízkom východe. Ako sme to videli počas dlhého konfliktu v susednej Sýrii – od začiatku ktorého v týchto dňoch už ubehne celých desať rokov! – výzvy sa stále viac dotýkajú celej rodiny ľudstva. Vyžadujú si spoluprácu na globálnej úrovni, aby sa čelilo aj ekonomickým nerovnostiam a regionálnym napätiam, ktoré ohrozujú stabilitu týchto krajín. Ďakujem štátom a medzinárodným organizáciám, ktoré sa v Iraku zasadzujú za jeho rekonštrukciu a za poskytovanie pomoci utečencom, vnútorne vysídleným a tým, ktorí majú problém vrátiť sa späť do svojich domovov, zabezpečujúc v krajine dostupnosť jedla, vody, prístrešia, zdravotných a sanitárnych služieb, ako aj programy zamerané na uzmierovanie a budovanie mieru. Tu nemôžem nespomenúť mnohé agentúry, medzi nimi aj viaceré katolícke, ktoré roky s veľkým nasadením asistujú civilnému obyvateľstvu. Vychádzanie v ústrety základným potrebám toľkých bratov a sestier je aktom lásky a spravodlivosti, a prispieva k trvalému mieru. Kiež národy nestiahnu svoju ruku priateľstva a konštruktívneho úsilia vystretú smerom k irackému ľudu, ale pokračujú v práci v duchu vzájomnej zodpovednosti s miestnymi autoritami, bez presadzovania politických a ideologických záujmov.

Náboženstvo zo svojej podstaty musí byť v službe pokoja a bratstva. Meno Božie nesmie byť použité na „ospravedlnenie aktov vraždenia, vyhosťovania, terorizmu a utláčania“ (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. feb. 2019). Naopak, Boh, ktorý stvoril ľudské bytosti ako rovnocenné v dôstojnosti a právach, nás volá šíriť lásku, dobroprajnosť a svornosť. Aj v Iraku Katolícka cirkev túži byť priateľkou všetkých a cez dialóg konštruktívnym spôsobom spolupracovať s ostatnými náboženstvami v záujme mieru. Starobylá prítomnosť kresťanov v tejto zemi a ich príspevok pre život krajiny tvoria bohaté dedičstvo, ktoré chce mať možnosť pokračovať v službe všetkým. Ich účasť na verejnom živote, ako občanov, ktorí by naplno požívali svoje práva, slobody a zodpovednosti, bude svedkom toho, že zdravý náboženský, etnický a kultúrny pluralizmus môže prispievať k prosperite a harmónii v krajine.

Drahí priatelia, túžim ešte raz vyjadriť moju úprimnú vďačnosť za všetko, čo ste urobili a čo naďalej robíte v záujme budovania spoločnosti vyznačujúcej sa bratskou jednotou, solidárnosťou a svornosťou. Vaša služba spoločnému dobru je ušľachtilé dielo. Prosím Všemohúceho, aby vás podporoval vo vašich zodpovedných úlohách a viedol vás všetkých cestou múdrosti, spravodlivosti a pravdy. Na každého z vás, na vaše rodiny a na vašich drahých, i na celý iracký ľud, zvolávam hojné Božie požehnanie. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

-jb-