Pápež František v Nedeľu Božieho milosrdenstva: Sme milosrdní k iným?

Svätú omšu 2. veľkonočnej nedele slávil pápež František o 10.30 v Kostole Ducha Svätého „in Sassia“, ktorý je Svätyňou Božieho milosrdenstva v rámci Ríma a nachádza sa neďaleko Námestia sv. Petra smerom k rieke Tiber. O svätyňu sa pod vedením rektora stará komunita sestier Kongregácie Matky Božieho milosrdenstva.

S pápežom Františkom koncelebrovali predseda Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella, rektor svätyne, poľský kňaz Józef Bart a desiatka kňazov z radov tých, ktorých v Jubilejnom roku 2016 vymenoval za misionárov milosrdenstva. V zhromaždení boli vybrané osoby z prostredia rímskych väzníc a nemocníc, vozíčkari a tiež niekoľko utečencov a prisťahovalcov z iných krajín.

V závere slávenia predniesol Svätý Otec zvyčajnú poludňajšiu modlitbu Raduj sa, nebies Kráľovná, po ktorej jednotlivo pozdravil prítomných. Pred modlitbou sa im prihovoril aj týmito slovami:

„Vy reprezentujete niektoré prostredia, v ktorých sa milosrdenstvo stáva konkrétnym, prejavuje sa blízkosťou, službou, pozornosťou k osobám v ťažkostiach. Prajem vám, aby ste sa vždy cítili ako tí, ktorým sa dostalo milosrdenstvo, aby ste potom z vašej strany boli milosrdnými. Nech Panna Mária, Matka Milosrdenstva, vyprosí túto milosť nám všetkým.“

Homília Svätého Otca

V Nedeľu Božieho milosrdenstva 11. apríla 2021

Vzkriesený Ježiš sa učeníkom zjavuje niekoľko krát. S trpezlivosťou utešuje ich skľúčené srdcia. Po jeho zmŕtvychvstaní sa tak uskutočňuje „zmŕtvychvstanie učeníkov“. A oni, Ježišom vzkriesení, menia svoj život. Predtým mnoho slov a mnoho príkladov Pána ich nedokázalo premeniť. Teraz, na Veľkú noc, sa deje niečo nové. A deje sa to v znamení milosrdenstva. Ježiš ich pozdvihuje s milosrdenstvom. Milosrdne ich pozdvihuje a oni, zahrnutí milosrdenstvom, sa stávajú milosrdnými. Veľmi ťažko bude milosrdným niekto, kto si neuvedomuje, že bol zahrnutý milosrdenstvom. 

1. Predovšetkým boli zahrnutí milosrdenstvom cez tri dary: ako prvé im Ježiš podaroval pokoj, potom Ducha, a napokon rany.

Na prvom mieste im daroval pokoj. Tí učeníci boli v úzkosti. Uzatvorili sa doma kvôli obavám, kvôli strachu, že budú uväznení a skončia ako Učiteľ. Ale neboli uzatvorení iba v dome, boli uzatvorení aj vo svojich výčitkách. Opustili a zapreli Ježiša. Cítili sa neschopní, na nič dobrí, zlyhaní. Ježiš prichádza a dva krát opakuje «Pokoj vám!». Neprináša pokoj, ktorým sníma vonkajšie problémy, ale pokoj, ktorý prehlbuje vnútornú dôveru. Nie vonkajší pokoj, ale pokoj srdca. Hovorí: « Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» (Jn 20,21). Je to akoby povedal: „Posielam vás, pretože vám verím“.

Tí skľúčení učeníci sú uzmierení sami so sebou. 

Ježišov pokoj im umožní prejsť od výčitiek k poslaniu. Ježišov pokoj v skutočnosti vzbudzuje poslanie. Nie je to ukľudnenie, nie je pohodlie, je to vyjdenie zo seba. Ježišov pokoj oslobodzuje z uzatvorení, ktoré ochromujú, láme reťaze, ktoré držia uväznené srdce. A učeníci sa cítia zahrnutí milosrdenstvom; cítia, že Boh ich neodsudzuje, nepokoruje ich, ale verí im. Áno, verí nám viac než my veríme sami sebe. „Miluje nás viac ako my milujeme seba samých“ (porov. Sv. J. H. Newman, Meditations and Devotions, III,12,2).

Pre Boha nikto nie je zlyhaný, nikto nie je neužitočný, nikto vylúčený. Dnes Ježiš znovu opakuje: „Pokoj tebe, ktorý si vzácny v mojich očiach. Pokoj tebe, ktorý si pre mňa dôležitý. Pokoj tebe, ktorý máš poslanie. Nikto nemôže zastávať tvoje miesto. Si nenahraditeľný. A ja ti verím“.

Na druhom mieste Ježiš omilosťuje učeníkov tým, že im dáva Ducha Svätého. Dáva ho na odpúšťanie hriechov (porov. Jn 20, 22-23). Učeníci boli vinní, utiekli a opustili Učiteľa. A hriech trýzni, zlo má svoju cenu. Náš hriech – hovorí Žalm (porov. 51,5) – je stále pred nami. Sami ho nemôžeme zmazať. Jedine Boh ho odstraňuje, len on so svojím milosrdenstvom nám dáva vyjsť z našich najhlbších bied. Tak ako tí učeníci, potrebujeme si nechať odpustiť, povedať z hĺbky srdca: „Odpusť, Pane“. Otvoriť si srdce, aby sme mohli prijať odpustenie.

Odpustenie v Duchu Svätom je veľkonočným darom pre vnútorné zmŕtvychvstanie. Prosme o milosť prijať ho, objať sviatosť odpustenia. A aby sme chápali, že v centre spovede nie sme my s našimi hriechmi, ale Boh s jeho milosrdenstvom. Nespovedáme sa, aby sme zmalomyseľneli, ale aby sme sa pozdvihli. Tak veľmi to potrebujeme, všetci. Potrebujeme to ako malé deti - zakaždým, keď padnú, potrebujú, aby ich ocko pozdvihol.

Aj my častokrát padáme. A Otcova ruka je pripravená postaviť nás opäť na nohy a pomôcť nám ísť vpred. Touto bezpečnou a dôveryhodnou rukou je spoveď. Je to sviatosť, ktorá nás znovu pozdvihuje, ktorá nás nenecháva na zemi, plakať na tvrdých dlažbách našich pádov. Je to sviatosť zmŕtvychvstania, je to čisté milosrdenstvo. A ten, kto vysluhuje sviatosť zmierenia, musí dať pocítiť sladkosť milosrdenstva. Toto je cesta pre tých, ktorí sú spovedníkmi: dať pocítiť lahodnosť Ježišovho milosrdenstva, ktoré odpúšťa všetko. Boh odpúšťa všetko.

Po pokoji, ktorý obnovuje, a odpustení, ktoré znovu pozdvihuje, je tu tretí dar, s ktorým Ježiš omilosťuje učeníkov: ponúka im svoje rany. Tými ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2,24; Iz 53,5). Ako nás však môže rana uzdraviť? Prostredníctvom milosrdenstva. V tých ranách tak ako Tomáš zakusujeme na dotyk ruky, že Boh nás miluje až do krajnosti, že si osvojil naše rany, že na svojom tele niesol naše krehkosti. Tie rany sú otvorenými kanálmi medzi ním a nami, ktoré vrhajú milosrdenstvo na naše biedy. Tie rany sú cestami, ktoré nám Boh otvoril dokorán, aby sme vstúpili do jeho nehy a hmatateľne zakúsili, kým je On. A nepochybovali viac o jeho milosrdenstve.

Adorujúc, bozkávajúc jeho rany zisťujeme, že každá naša slabosť je prijatá v jeho nežnosti. K tomuto dochádza pri každej svätej omši, kde nám Ježiš ponúka svoje ranené a zmŕtvychvstalé telo: dotýkame sa ho a on sa dotýka našich životov. A dáva nebu zostúpiť do nás. Jeho žiarivé rany pretrhávajú tmu, ktorú si nosíme vnútri. A my, tak ako Tomáš, nachádzame Boha, objavujeme ho ako dôverného a nablízku a s dojatím mu hovoríme: «Pán môj a Boh môj!» (Jn 20,28). Tu sa všetko rodí, z milosti, že sme zahrnutí milosrdenstvom! Tu sa začína kresťanská cesta. Ak si naopak zakladáme na našich schopnostiach, na efektívnosti našich štruktúr  a našich projektov, nezájdeme ďaleko. Jedine ak prijmeme lásku Boha, budeme môcť darovať niečo nové svetu.  

2. Tak to urobili učeníci: ako zahrnutí milosrdenstvom sa stali milosrdnými. Vidíme to v prvom čítaní. Skutky apoštolov rozprávajú, že «nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné» (4,32). Nie je to komunizmus, je to kresťanstvo v čistom stave. A je o to prekvapujúcejšie, ak myslíme, že tí istí učeníci sa len krátko predtým škriepili o ocenenia a pocty, o to, kto bude medzi nimi najväčší (porov. Mk 10,37; Lk 22,24). Teraz sa delia o všetko, majú «jedno srdce a jednu dušu» (Sk 4,32). Ako sa dokázali tak zmeniť? Videli v druhom to isté milosrdenstvo, ktoré premenilo ich vlastný život. Objavili, že majú spoločnú misiu, že spoločne majú odpustenie a Ježišovo telo: zdieľanie pozemských dobier sa im zdalo prirodzeným dôsledkom. Text ďalej hovorí, že «medzi nimi nebolo núdzneho» (v. 34). Ich strachy sa rozplynuli dotýkajúc sa Pánových rán, teraz nemajú strach ošetrovať rany núdznych. Pretože v nich vidia Ježiša. Pretože tam je Ježiš, v ranách núdznych.

Sestra, brat, chceš dôkaz, že Boh sa dotkol tvojho života? Over si, či sa skláňaš k ranám druhých. Dnešok je dňom, kedy si treba položiť otázku: „Ja, ktorý som toľkokrát prijal Boží pokoj, ktorý som toľko krát prijal jeho odpustenie a jeho milosrdenstvo, som milosrdný k druhým? Ja, ktorý som sa mnohokrát sýtil Ježišovým telom, robím niečo, aby som zahnal hlad toho, kto je chudobný?“ Nezostávajme ľahostajní. Nežime polovičatú vieru, ktorá dostáva, no nedáva, ktorá prijíma dar, no nerobí sa darom. Boli sme zahrnutí milosrdenstvom, staňme sa milosrdnými. Pretože ak sa láska skončí pri nás samých, viera vysychá v sterilnej zameranosti len do vnútra. Bez druhých sa stáva nevtelenou. Bez skutkov milosrdenstva umiera (porov. Jak 2,17).

Bratia a sestry, nechajme sa vzkriesiť pokojom, odpustením a ranami milosrdného Ježiša. A prosme o milosť, aby sme sa stali svedkami milosrdenstva. Jedine tak bude viera živá. A život bude ucelený. Jedine tak budeme ohlasovať Božie evanjelium, ktoré je evanjeliom milosrdenstva.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, zk, jb-