Homília pápeža Františka: Buďme apoštolmi vyslobodenia, tak ako sv. Peter a Pavol

Dvaja veľkí apoštoli, apoštoli evanjelia, a dva nosné stĺpy Cirkvi: Peter a Pavol. Dnes slávime ich pamiatku. Pozrime sa bližšie na týchto dvoch svedkov viery: v strede ich príbehu nie je ich majstrovstvo, ale v strede je stretnutie s Kristom, ktoré im zmenilo život. Zažili skúsenosť lásky, ktorá ich uzdravila a vyslobodila, a preto sa stali apoštolmi a vyslancami vyslobodenia pre ostatných.

Peter a Pavol sú slobodní, lebo boli vyslobodení. Pristavme sa pri tomto ústrednom bode.

Peter, rybár z Galiley, bol v prvom rade oslobodený od pocitu nedostatočnosti a zatrpknutosti zo zlyhania; odohralo sa to vďaka 

nepodmienečnej láske Ježiša. Hoci bol skúsený rybár, viackrát zažil uprostred noci trpkú príchuť prehry z toho, že nič neulovil (porov. Lk 5,5; Jn 21,5), a pre prázdne siete bol v pokušení zložiť veslá naspäť do lode; hoci bol silný a prudký, často ho pochytil strach (porov. Mt 14,30); hoci bol zanieteným učeníkom Pána, naďalej zmýšľal podľa sveta a nepodarilo sa mu pochopiť a prijať zmysel Kristovho kríža (porov. Mt 16,22); hoci si vravel, že je pripravený vydať za neho svoj život, stačilo mu počuť, že ho podozrievajú ako jedného z jeho učeníkov, aby sa vystrašil a Učiteľa zaprel (porov. Mk 14,66-72).

No i tak ho Ježiš nezištne miloval a stavil v neho. Povzbudil ho, aby sa nevzdal, aby ešte raz hodil siete do mora, aby kráčal po vode, aby s odvahou hľadel na vlastnú slabosť, aby ho nasledoval na krížovej ceste, aby svoj život dal za bratov, aby pásol jeho ovce. Tak ho oslobodil od strachu, od spoliehania sa iba na ľudské istoty, od svetských starostí, povzbudzujúc v ňom odvahu riskovať všetko a radosť z pocitu byť rybárom ľudí. Práve jeho povolal, aby bratov utvrdzoval vo viere (porov. Lk 22,32). Jemu dal – ako sme to počuli v Evanjeliu – kľúče, aby otvoril brány, ktoré vedú k stretnutiu s Pánom, a moc zväzovať i rozväzovať: viazať bratov ku Kristovi i rozviazať uzly a putá ich života (porov. Mt 16,19).

Všetko sa stalo možným len preto – ako nám to rozpráva prvé čítanie –, že Peter bol ako prvý oslobodený. Putá, ktoré ho držali vo väzení sa rozlámali a, presne tak ako sa stalo v noc vyslobodenia Izraelitov z otroctva v Egypte, mu bolo povedané, že sa má rýchlo zdvihnúť, opásať sa, obuť si sandále a ujsť. A Pán pred ním dokorán pootváral dvere (porov. Sk 12,7-10). Je to nový príbeh otvorenia, oslobodenia, rozlámaných pút, východu z väzenia, ktoré zviera. Peter zažil skúsenosť Paschy: Pán ho vyslobodil.

I apoštol Pavol zažil vyslobodenie zo strany Krista. Bol vyslobodený z oveľa neznesiteľnejšieho otroctva, z otroctva svojho ja, a zo Šavla, čo bolo meno prvého kráľa Izraela, sa stal Pavlom, čo znamená „malý“. Bol vyslobodený aj z toho náboženského horlenia, ktoré ho robilo zaslepeným podporovateľom zdedených tradícií (porov. Gal 1,14) a násilným prenasledovateľom kresťanov. Bol oslobodený. Formálne dodržiavanie náboženstva a obrana tradícií vytaseným mečom ho neotvorili láske k Bohu a bratom, ale naopak, ešte viac ho zatvrdili: bol fundamentalistom. Z tohto ho Boh vyslobodil; no neušetril ho od mnohých bolestí a ťažkostí, ktoré urobili jeho evanjelizačnú misiu plodnejšou: boli to útrapy apoštolátu, fyzická choroba (porov. Gal 4,13-14); násilie a prenasledovanie, stroskotanie lode, hlad a smäd, a ako on sám rozpráva, osteň spôsobujúci utrpenie tela (porov. 2 Kor 12,7-10).

Pavol tak pochopil, že „čo je svetu slabé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil silných“ (porov. 1 Kor 1,27), že v všetko môžeme v tom, ktorý nám dáva silu (porov. Flp 4,13), že nič nás už viac nemôže odlúčiť od jeho lásky (porov. Rim 8,35-39). Preto na konci svojho života – tak to rozpráva druhé čítanie – môže Pavol povedať: „Pán stál pri mne“ a „vyslobodí ma zo všetkého zla“ (2 Tim 4,17.18). Pavol zažil skúsenosť Paschy: Pán ho vyslobodil.

Drahí bratia a sestry, Cirkev hľadí na týchto dvoch obrov viery a vidí dvoch apoštolov, ktorí oslobodili moc evanjelia vo svete jedine vďaka tomu, že boli prv sami vyslobodení stretnutím sa s Kristom. On ich nesúdil, on ich neponížil, ale zdieľal s nimi ich život s láskou a blízkosťou, podporujúc ich svojou vlastnou modlitbou a občas aj napomenutím, aby ich vyburcoval k zmene. Petrovi Ježiš nežne hovorí: „Prosil som za teba, aby neochabla tvoja viera“ (Lk 22,32); a Pavla sa pýta: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Tak isto to Ježiš robí aj s nami: uisťuje nás o svojej blízkosti, prosiac a prihovárajúc sa za nás u Otca; a vľúdne nás napomína, keď schybíme, aby sme mohli znovu nájsť silu vstať a pokračovať na ceste.

Keď sa nás dotkne Pán, aj my budeme vyslobodení. A  potrebujeme byť neustále vyslobodzovaní, lebo iba slobodná Cirkev je Cirkvou vierohodnou. Tak ako Peter, aj my sme povolaní oslobodiť sa z pocitu porážky po našom rybolove, ktorý sa občas nevydarí; byť oslobodení od strachu, ktorí paralyzuje a vyvoláva v nás úzkosť, uzatvárajúc nás do našich istôt a zbavujúc nás odvahy prorokovať. Tak ako Pavol, sme povolaní byť slobodní od pokrytectva vonkajškovosti; byť slobodní od pokušenia presadzovať sa silou sveta, a nie naopak tou slabosťou, ktorá dáva priestor Bohu; byť slobodní od takého dodržiavania náboženstva, ktoré nás robí strnulými a nepružnými; slobodní od dvojznačných vzťahov s mocou i od strachu, že budeme nepochopení či atakovaní.

Peter a Pavol nám odovzdávajú obraz takej Cirkvi, ktorá je zverená do našich rúk, ale vedená Pánom s vernosťou a nehou – to on vedie Cirkev –; obraz Cirkvi slabej, no silnej Božou prítomnosťou; obraz Cirkvi oslobodenej, ktorá môže ponúknuť svetu to vyslobodenie, ktoré si sám nemôže dať: oslobodenie od hriechu, smrti, rezignácie, pocitu krivdy, straty nádeje, ktorá zohyzďuje život žien a mužov našej doby.

Spytujme sa dnes, pri tejto slávnosti i po nej, spytujme sa: naše mestá, naša spoločnosť, náš svet - ako veľmi potrebujú oslobodenie? Koľko reťazí treba rozlomiť a koľko zamrežovaných brán otvoriť! Môžeme byť spolupracovníkmi na tomto oslobodení, ale iba ak sa prv sami nechávame oslobodiť Ježišovou novosťou a kráčame v slobode Ducha Svätého.

Dnes naši bratia arcibiskupi dostávajú pálium. Tento znak jednoty s Petrom pripomína povolanie pastiera, ktorý dáva svoj život za stádo. Práve darovaním života sa pastier, oslobodený od samého seba, stáva nástrojom oslobodenia pre svojich bratov. Dnes je tu s nami delegácia Ekumenického patriarchátu, vyslaná pri tejto príležitosti drahým bratom Bartolomejom: vaša vítaná prítomnosť je vzácnym znakom jednoty na ceste oslobodenia sa od odstupov, ktoré škandalózne rozdeľujú veriacich v Krista. Vďaka za vašu prítomnosť.

Modlíme sa za vás, za pastierov, za Cirkev, za nás všetkých: aby sme vyslobodení Kristom mohli byť apoštolmi vyslobodenia celého sveta.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

-jb-