Anjel Pána na slávnosť Nanebovzatia: Pokora je cestou do neba

Drahí bratia a sestry, pekný sviatočný deň!

Dnes, na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie sa v liturgii vyníma Magnifikat. Tento chválospev je ako „fotografia“ Božej Matky. Mária „jasá v Bohu, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (porov. Lk 1,47-48).

Tajomstvom Márie je pokora. Práve pokora pritiahla Boží pohľad na ňu. Ľudské oči stále hľadajú veľkoleposť a nechávajú sa zaslepiť tým, čo je navonok nápadné. Boh ale nehľadí na zovňajšok, Boh hľadí na srdce (porov. 1 Sam 16,7) a je očarený pokorou: pokora srdca očaruje Boha. Dnes, keď sa pozeráme na Pannu Máriu Nanebovzatú, môžeme povedať, že pokora je tou cestou, ktorá vedie do neba.

Slovko „pokora“ (humilitas) je odvodené z latinského výrazu humus, 

čo znamená „zem“. Je to paradox: pre dôjdenie hore do neba je treba zostať nízko, ako zem! Učí to sám Ježiš: „kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14,11). Boh nás nepovýši pre naše schopnosti, bohatstvo, šikovnosť, ale pre pokoru; Boh si zamiloval pokoru. Boh povyšuje toho, kto sa poníži, kto slúži. Veď i Mária sama sebe nepripisuje nič iné ako „titul“ služobnice: je „služobnica Pána“ (Lk 1,38). Nič iné o sebe nehovorí, o nič iné pre seba sa neusiluje.

Dnes sa teda môžeme spýtať, každý z nás, vo svojom srdci: ako som na tom s pokorou? Snažím sa, aby ma ostatní uznávali, snažím sa presadiť a byť oslavovaný, alebo premýšľam nad službou? Viem počúvať, tak ako Mária, alebo chcem iba hovoriť a dostať sa do pozornosti? Viem sa, ako Mária, stíšiť, alebo iba stále klebetím? Viem ustúpiť, utlmiť hádky a spory, alebo vždy hľadám len prvenstvo? Zamyslime sa nad týmito otázkami: ako som na tom s pokorou?

Mária, vo svojej maličkosti, dobýva nebo ako prvá. Tajomstvo jej úspechu je práve v uznaní sa za maličkú, v uznaní si, že je núdzna. U Boha iba ten, kto si uzná svoju ničotnosť, je schopný dostať všetko. Iba ten, kto sa uprázdni od samého seba, bude naplnený Bohom. A Mária je „milosti plná“ (v. 28) práve kvôli svojej pokore. Aj pre nás je pokora vždy východiskovým bodom, začiatkom nášho uverenia. Je kľúčové byť chudobní v duchu, teda potrebovať Boha. Ten, kto je plný samého seba, nedáva priestor Bohu – a veľakrát sme plní samých seba – no, ten, kto si zachováva pokoru, umožňuje Pánovi vykonať veľké veci (porov. v. 49).

Básnik Dante definuje Pannu Máriu, že je „ponížená a vyššia ako tvory“ (Raj, XXXIII, 2). Je krásne zamyslieť sa nad tým, že toto najpokornejšie a najvyššie stvorenie v dejinách, tá prvá, ktorá získala nebo celou svojou bytosťou, dušou i telom, prežila svoj život prevažne medzi múrmi domu, bežným spôsobom, v pokore. Dni tej, ktorá je plná milosti,  neboli až tak ohromujúce. Plynuli často rovnako, v tichosti: navonok nič mimoriadne. Ale Boží pohľad na nej stále spočíval, s úľubou vnímajúci jej pokoru, disponovanosť, krásu jej srdca, ktorého sa hriech nikdy nedotkol.

Je to veľký odkaz nádeje pre každého z nás; pre teba, ktorý prežívaš monotónne dni, vyčerpávajúce a často náročné. Mária ti dnes pripomína, že Boh volá aj teba k tomuto údelu slávy. Nie sú to len pekné slová, je to pravda. Nie je to nejaký umelecky vymyslený šťastný koniec, zbožná ilúzia či falošná útecha. Nie, je to skutočná realita, živá a pravá, tak ako Mária vzatá do neba. Oslavujme ju dnes s láskou detí, oslavujme ju dnes radostní, no pokorní, živení nádejou, že jedného dňa budeme s ňou, v nebi!

A teraz sa modlime, aby nás sprevádzala na tej ceste, ktorá zo zeme privádza do neba. Nech nám pripomína, že tajomstvo tej cesty je obsiahnuté v slovíčku pokora. Nezabudnime na toto slovo. A že maličkosť a služba sú tým tajomstvom ako dosiahnuť cieľ, ako prísť do neba.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mk, jb-