Staňme sa koreňmi - pápežov príhovor ekumenickým predstaviteľom v Budapešti

Pri stretnutí, ktoré sa konalo v Mramorovej sále Múzea výtvarného umenia. Svätého Otca v mene prítomných privítali pozdravným slovom kalvínsky biskup József Steinbach, predseda Ekumenickej rady cirkví Maďarska a vrchný rabín Maďarska Róbert Fröhlich. Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka, ktorý predniesol posediačky.

Príhovor pápeža Františka

Stretnutie so zástupcami Ekumenickej rady cirkví a s niektorými židovskými komunitami v Maďarsku - Budapešť, Múzeum výtvarných umení, 12. septembra 2021

Drahí bratia!

Som rád, že vás stretávam. Vaše slová, za ktoré vám ďakujem, a vaša prítomnosť jeden vedľa druhého vyjadrujú veľkú túžbu po jednote. Rozprávajú o ceste, niekedy do kopca, niekedy únavnej, ale ktorej čelíte s odvahou a dobrou vôľou, podporujúc sa navzájom pod pohľadom Najvyššieho, ktorý požehnáva bratov, ktorí žijú pospolu (porov. Ž 133, 1).

Vidím vás, bratia vo viere v Krista, a požehnávam cestu spoločenstva, po ktorej kráčate. Dosť ma zachytili slová brata kalvína, ďakujem. Svojou mysľou sa uberám do opátstva Pannonhalma, pulzujúceho duchovného centra tejto krajiny, kde ste sa pred tromi mesiacmi stretli, aby ste spoločne uvažovali a modlili sa. Spoločne sa modliť jeden za druhého a spoločne pracovať v láske jedni s druhými pre tento svet, ktorý Boh tak miluje (porov. Jn 3, 16): to je najkonkrétnejšia cesta k plnej jednote.

Vidím vás, bratia vo viere Abraháma, nášho otca, a ďakujem Vám (smerom k rabínovi) za tie hlboké slová, ktoré sa mi dotkli srdca. Veľmi si vážim vaše odhodlanie prelomiť múry oddeľovania z minulosti; Židia a kresťania, chcete v tom druhom vidieť už nie cudzinca, ale priateľa; nie protivníka, ale brata. Toto je zmena pohľadu požehnaná Bohom, obrátenie, ktoré otvára nové začiatky, očistenie, ktoré obnovuje život. Veľké sviatky Roš hašana a Jom Kipur, ktoré pripadajú práve na tento čas a ku ktorým vám želám všetko najlepšie, sú milostivou príležitosťou na obnovenie dodržiavania týchto duchovných výziev. Boh otcov vždy otvára nové cesty: tak ako premenil púšť na cestu do zasľúbenej zeme, tak nás chce vyviesť z neúrodných púští zloby a ľahostajnosti do vytúženej vlasti spoločenstva (komúnie).

Nie je náhoda, že tí, ktorí sú v Písme povolaní nasledovať Pána osobitným spôsobom, musia vždy vyjsť von, kráčať, dostať sa do neprebádaných krajín a nevídaných priestorov. Spomeňte si na Abraháma, ktorý opustil domov, príbuzenstvo a krajinu. Tí, ktorí nasledujú Boha, sú povolaní odísť. Žiada sa od nás, aby sme zanechali nedorozumenia z minulosti, nároky na to, že máme pravdu a pripisovanie krivdy iným, aby sme sa vydali v ústrety jeho prísľubu pokoja, pretože Boh má vždy plány, ktoré vedú k pokoju, nikdy nie k nešťastiu (porov. Jer 29, 11).

Chcel by som sa s vami podeliť o sugestívny obraz reťazového mosta, ktorý spája dve časti tohto mesta: nezlieva ich, ale drží ich pohromade. Takéto musia byť putá medzi nami. Vždy, keď sa objavilo pokušenie pohltiť druhého, nebudovalo sa, ale ničilo; rovnako aj vtedy, keď ho ľudia chceli skôr uzatvárať do geta, než integrovať. Koľkokrát v histórii sa to už stalo! Musíme byť ostražití a musíme sa modliť, aby sa to už viac nestalo. A musíme sa zaviazať, že budeme spoločne podporovať výchovu k bratstvu, aby nezvíťazili výplody nenávisti, ktoré ho chcú zničiť. Mám na mysli hrozbu antisemitizmu, ktorá sa stále šíri v Európe a inde. Je to hrozba, ktorú treba udusiť.

Najlepším spôsobom, ako ju rozptýliť, je však spoločná práca na niečom, povzbudzovanie k bratstvu. Most nás opäť učí: držia ho veľké reťaze, ktoré sa skladajú z mnohých článkov - ohniviek. Týmito ohnivkami sme my, a každé ohnivko je zásadne dôležité: preto nemôžeme viac žiť v podozrievaní a ignorancii, vzdialení a nesvorní.

Most spája dve časti. V tomto zmysle pripomína pojem zmluvy, ktorý má v Písme zásadný význam. Boh zmluvy nás žiada, aby sme nepodľahli logike izolácie a len vlastných záujmov. Nechce zmluvy len s niektorými na úkor iných, ale osoby a spoločenstvá, ktoré sú mostom spoločenstva so všetkými. Vy, ktorí v tejto krajine zastupujete väčšinové náboženstvá, máte za úlohu vytvárať podmienky na rešpektovanie a podporu náboženskej slobody pre všetkých. A máte voči všetkým úlohu dať príklad: nech nikto nehovorí, že z úst Božích mužov vychádzajú slová rozdelenia, ale len posolstvá otvorenosti a pokoja. Vo svete, ktorý je rozpoltený mnohými konfliktami, je to najlepšie svedectvo, aké môžu ponúknuť tí, ktorí dostali milosť poznať Boha zmluvy a pokoja.

Reťazový most je nielen najznámejší, ale aj najstarší most v meste. Prešlo cezeň už mnoho generácií. Vyzýva nás, aby sme si spomenuli na minulosť. Nájdeme tam utrpenie a temnotu, nepochopenie a prenasledovanie, ale keď pôjdeme ku koreňom, objavíme väčšie spoločné duchovné dedičstvo. Je to poklad, ktorý nám umožňuje spoločne budovať inú budúcnosť. S dojatím myslím aj na mnohých Božích priateľov, ktorí vyžarovali jeho svetlo v nociach sveta. Medzi mnohými inými spomeniem veľkého básnika tejto krajiny Miklósa Radnótiho, ktorého skvelú kariéru prerušila slepá nenávisť tých, ktorí mu len preto, že bol židovského pôvodu, najprv zabránili učiť a potom ho odlúčili od rodiny.

Uväznený v koncentračnom tábore, v najtemnejšej a najzvrátenejšej priepasti ľudstva, písal poéziu až do svojej smrti. Jeho Borský zápisník je jedinou básnickou zbierkou, ktorá prežila Šoa: svedčí o sile viery v hrejivé teplo lásky v mrazivom chlade “lágru” a o osvetlení temnoty nenávisti svetlom viery. Autor, ktorého dusili reťaze, ktoré zvierali jeho dušu, našiel v slobode, ktorá pochádza zhora, odvahu napísať: „Ako väzeň, vzal som si mieru z každej nádeje“ (Borský zápisník, List manželke). A položil otázku, ktorá rezonuje aj pre nás dnes: „A ty, ako žiješ? Nachádza tvoj hlas ozvenu v tomto čase?“ (Borský zápisník, Prvá ekloga). Naše hlasy, drahí bratia, musia byť ozvenou toho Slova, ktoré nám bolo darované z neba, ozvenou nádeje a pokoja. A aj keď nie sme vypočutí alebo sme nepochopení, nikdy svojím konaním nepopierajme Zjavenie, ktorého sme svedkami.

Na konci, v bezútešnej samote koncentračného tábora, keď si uvedomil, že život vädne, Radnóti napísal: „Aj ja som teraz koreň... Bol som kvet, stal som sa koreňom“ (Borský zápisník, Koreň). Aj my sme povolaní stať sa koreňmi. Často hľadáme ovocie, výsledky, potvrdenie. Ale ten, ktorý dáva svojmu Slovu prinášať ovocie v zemi s rovnakou nežnosťou ako dážď, ktorý dáva vyklíčiť poľu (porov. Iz 55, 10), nám pripomína, že naše cesty viery sú semiačkami: semiačkami, ktoré sa premieňajú na podzemné korene, korene, ktoré živia pamäť a dávajú vyrásť budúcnosti. To je to, čo od nás žiada Boh našich otcov, pretože - ako napísal iný básnik – „Boh čaká niekde inde, čaká na samom dne všetkého. Dole. Kde sú korene“ (R. M. Rilke, Vladimír, maliar oblakov). Vysoko sa dostaneme len vtedy, ak sme zakorenení v hĺbke.

Zakorenení v počúvaní Najvyššieho a druhých, budeme pomáhať našim súčasníkom, aby sa navzájom prijímali a milovali. Len ak budeme koreňmi pokoja a výhonkami jednoty, budeme dôveryhodní v očiach sveta, ktorý na nás hľadí s clivou túžbou, aby nádej rozkvitla. Ďakujem, a zdarne kráčajte pospolu! Ďakujem! Prepáčte, že som hovoril po sediačky, ale nemám 15 rokov, vďaka.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu, Peter Juhás)

-jb-