Homília pápeža v Budapešti: Od obdivovania Ježiša k nasledovaniu

V Cézarei Filipovej sa Ježiš pýta svojich učeníkov: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mk 8, 29). Táto otázka dostáva učeníkov do úzkych a znamená obrat na ich ceste za Učiteľom. Dobre poznali Ježiša. Už neboli začiatočníci. Mali s ním dôverný vzťah. Boli svedkami mnohých vykonaných zázrakov. Boli zasiahnutí jeho učením. Nasledovali ho, kamkoľvek išiel. A predsa ešte nezmýšľali ako on. Chýbal rozhodujúci krok – od obdivovania Ježiša k nasledovaniu Ježiša. Aj dnes Ježiš upiera svoj pohľad na každého z nás a osobne sa nás pýta: „Za koho ma v skutočnosti pokladáš?“ Kým som pre teba? Táto otázka, ktorá je adresovaná každému z nás, si vyžaduje nielen správnu odpoveď, ako z katechizmu, ale osobnú, životnú odpoveď.

Z tejto odpovede sa rodí obnova učeníctva. 

Deje sa tak prostredníctvom troch krokov, ktoré urobili učeníci a ktoré môžeme urobiť aj my: ohlasovanie Ježiša – prvý krok, rozlišovanie spolu s Ježišom – druhý krok, a kráčanie za Ježišom – tretí krok.

1. Ohlasovanie Ježiša. Na otázku „Za koho ma pokladáte vy?“ odpovedal Peter ako predstaviteľ celej skupiny: „Ty si Mesiáš“. Peter vystihuje týmito krátkymi slovami všetko. Odpoveď je správna, no prekvapivo po tomto rozpoznaní Ježiš „prísne napomína, aby o ňom nerozprávali nikomu“ (v. 30). Prečo – kladieme si otázku – prečo tento drastický zákaz? Pre jeden presný dôvod – povedať, že Ježiš je Mesiáš, Kristus, je správne, no neúplné. Je tu vždy riziko hlásať falošnú mesiášskosť podľa ľudí, a nie podľa Boha. Preto od tej chvíle Ježiš začína zjavovať svoju paschálnu identitu, ktorú nachádzame v Eucharistii. Vysvetľuje, že jeho poslanie sa zavŕši v sláve zmŕtvychvstania, no musí prejsť pokorením kríža. Teda že sa udeje podľa Božej múdrosti, „ktorá – ako hovorí sv. Pavol – nie je múdrosťou tohto veku ani múdrosťou kniežat tohto veku“ (1 Kor 2, 6). Ježiš nariaďuje mlčať o jeho mesiášskej identite, nie však o kríži, ktorý ho čaká. Dokonca – poznamenáva evanjelista – Ježiš začína „otvorene“ hovoriť (Mk 8, 32), že „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (v. 31).

Zoči-voči tejto Ježišovej šokujúcej zvesti môžeme aj my zostať zdesení. Aj my by sme chceli mocného mesiáša namiesto ukrižovaného služobníka. Eucharistia je pred nami, aby nám pripomenula, kto je Boh. Nerobí to slovami, ale konkrétne, ukazujúc nám Boha ako rozlámaný Chlieb, ako ukrižovanú a darovanú Lásku. Môžeme pridávať ceremónie, ale Pán zostáva tam, v jednoduchosti Chleba, ktorý sa láme, podáva a požíva. Je tam, aby nás spasil, a aby nás spasil, stáva sa služobníkom. Zomiera, aby nám dal život. Poslúži nám na dobré, ak sa necháme zatriasť Ježišovou zvesťou. A tomu, kto sa otvorí tomuto ohlasovaniu Ježiša, sa otvára druhý krok.

2. Rozlišovanie spolu s Ježišom. Zoči voči Pánovej zvesti je Petrova reakcia typicky ľudská. Keď sa objavuje kríž a perspektíva utrpenia, človek sa búri. A Peter po tom, čo vyznal Ježišovo mesiášstvo, sa pohoršuje nad slovami Učiteľa a snaží sa ho odhovoriť od tejto cesty. Kríž nie je nikdy v móde, drahí bratia a sestry, kríž nie je nikdy v móde, ani v minulosti ani dnes. Ale uzdravuje vo vnútri. Pred krížom zakúšame blahodarný vnútorný boj, ostrý konflikt medzi „zmýšľaním podľa Boha“ a „zmýšľaním podľa človeka“. Na jednej strane je tu Božia logika pokornej lásky. Božia cesta uniká nanucovaniu, okázalosti, od každého triumfalizmu, je vždy nasmerovaná na dobro iných až po sebaobetovanie. Na druhej strane je „ľudské zmýšľanie“, logika tohto sveta, svetskosti, spätá s uznaním a výsadami, zameraná na prestíž a úspech. Ráta sa dôležitosť a sila, to, čo púta najväčšiu pozornosť a naberá na hodnote pred ostatnými.

Zaslepený touto perspektívou si Peter berie Ježiša na bok a začína mu dohovárať (porov. v. 32). Predtým ho vyznal, teraz mu dohovára. Môže sa to stať aj nám, že si berieme Ježiša „na bok“, dávame ho v srdci niekde do kúta, naďalej sa považujúc za nábožných a slušných a idúc si svojou cestou bez toho, aby sme sa nechali zmocniť Ježišovým zmýšľaním. Je tu však táto pravda: on nás sprevádza, a sprevádza nás v tomto vnútornom boji, pretože túži, aby sme si ako apoštoli zvolili jeho podiel. Je Boží podiel a podiel tohto sveta. Rozdiel nespočíva v tom, kto je zbožný a kto nie. Kľúčový rozdiel je medzi pravým Bohom a bohom nášho „ja“. Aký vzdialený je Boh, čo kraľuje v tichosti na kríži od falošného boha, ktorého by sme chceli, aby kraľoval s mocou a umlčal našich nepriateľov! Ako veľmi sa líši Kristus, ktorý sa ponúka iba s láskou, od tých mocných a víťazných mesiášov, ktorých obdivuje svet! Ježiš nami otriasa. Neuspokojí sa s vyznaním viery. Žiada nás, aby sme si očistili nábožnosť pred jeho krížom, pred Eucharistiou. Osoží nám zotrvávať v adorácii pred Eucharistiou a kontemplovať Božiu krehkosť. Venujme čas adorácii, spôsobu modlitby, na ktorý sa príliš zabúda. Venujme čas adorácii. Dovoľme, aby nás Ježiš - Živý Chlieb – uzdravil naše uzavretosti a otváral nás zdieľaniu, uzdravil nás z našich strnulostí a zahľadenosti do seba. Nech nás zbaví paralyzujúceho zotročenia v bránení si nášho imidžu. Nech nás podnecuje nasledovať ho tam, kam nás on chce viesť, nie kam chcem ja. A tu prichádzame k tretiemu kroku.

3. Kráčanie za Ježišom, a aj kráčanie s Ježišom. „Choď mi z cesty, satan!“ (Choď za mňa, satan! – z tal. prekladu) (v. 33). Týmto silným a naliehavým príkazom Ježiš privádza Petra k sebe. No keď Pán niečo prikazuje, v skutočnosti je tu, ochotný nám to dať. A Peter prijíma milosť urobiť „krok vzad“: zapamätajte si to, cesta kresťana sa začína krokom vzad, slobodne sa zbavuje egocentrizmu a prestáva byť stredobodom života on sám. Teda Peter uznáva, že stredobodom nie je jeho Ježiš, ale pravý Ježiš. Upadne znova, no od odpustenia k odpusteniu vždy lepšie spozná Božiu tvár. A od prázdneho obdivovania Krista prejde ku konkrétnemu pripodobneniu sa Kristovi.

Čo znamená kráčať za Ježišom? Znamená to ísť ďalej životom s tou istou dôverou vo vedomí, že sme Božie milované deti. Kráčať tou istou cestou ako Učiteľ, ktorý prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať (porov. Mk 10, 45). Kráčať za Ježišom znamená rozhýbať dennodenne naše kroky v ústrety bratovi. K tomu nás pohýna Eucharistia – cítiť sa byť jedným Telom, rozdávať sa pre iných. Drahí bratia a sestry, dovoľme, aby nás stretnutie s Ježišom v Eucharistii premieňalo, ako premieňalo veľkých a odvážnych svätcov, ktorých si uctievate. Myslím na sv. Štefana a sv. Alžbetu. Tak ako oni, neuspokojme sa s málom, nezmierme sa s takou vierou, ktorá žije z rituálov a opakovaní, lež otvorme sa škandalóznej novosti ukrižovaného a vzkrieseného Boha, Chleba, ktorý sa láme pre život sveta. Budeme žiť v radosti a budeme prinášať radosť.

Tento Medzinárodný eucharistický kongres je cieľovým bodom cesty, no nech je najmä východiskovým bodom. Pretože kráčanie za Ježišom je pozvaním hľadieť vpred, prijať obrat milosti a znova každodenne prežívať v nás otázku, ktorú Ježiš adresuje každému z nás, svojich učeníkov, tak ako v Cézarei Filipovej: A vy, ty? Za koho ma pokladáte?

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu, Andrej Klapka)

-jb-