Posolstvo pápeža k 70. výročiu Medzinárodnej organizácie pre migráciu

Pri príležitosti výročia pápež František v posolstve Medzinárodnej organizácii pre migráciu formuluje štyri ciele, o ktoré je potrebné sa usilovať: 1. nájsť dôstojné východiská z neregulárnych situácií, aby migranti neboli ohrozovaní zločineckými sieťami, 2. dosiahnuť účinnú integráciu migrantov v hostiteľských krajinách ako obojstranný proces, 3. dbať o rodiny migrantov, aby nedochádzalo k odlúčeniu a bolestnému oddeleniu členov rodiny, 4. pracovať na zlepšení podmienok v krajinách pôvodu, aby ich obyvatelia neboli nútení k emigrácii.

Text posolstva, ktorý v mene Svätého Otca pred ženevským zhromaždením prečítal prostredníctvom videa kardinál Pietro Parolin, prinášame v plnom znení.

Posolstvo Svätého Otca Františka

pri príležitosti 70. výročia Medzinárodnej organizácie pre migráciu

Ženeva, 29. novembra 2021

Pán generálny riaditeľ, pani predsedajúca, vážení účastníci,

chcel by som zablahoželať Medzinárodnej organizácii pre migráciu k 70 rokom služby migrantom. Tento míľnik v histórii organizácie, napriek mnohým výzvam, ktoré predstavuje pandémia COVID-19, poskytuje príležitosť obnoviť víziu a náš záväzok prostredníctvom dôstojnejšej reakcie na fenomén migrácie.

Pred desiatimi rokmi, na 100. zasadnutí tejto Rady, sa Svätá stolica na základe rozhodnutia môjho milovaného predchodcu pápeža Benedikta XVI. rozhodla stať členským štátom tejto organizácie, a to spôsobom, ktorý je v súlade s jej povahou, zásadami a osobitnými normami. Základné motívy, ktoré viedli k takémuto rozhodnutiu, sú dnes ešte aktuálnejšie a naliehavejšie[1]:

1. Potvrdiť etický rozmer presunov obyvateľstva.

2. Prostredníctvom svojich skúseností a zabehnutej siete asociácií prítomných v teréne po celom svete ponúkať spoluprácu Katolíckej cirkvi s medzinárodnými službami, ktoré sa venujú ľuďom vytrhnutým z ich koreňov.

3. Poskytovať komplexnú pomoc podľa potrieb, bez rozdielu, na základe prirodzenej dôstojnosti všetkých členov tej istej ľudskej rodiny.

Diskusia o migrácii v skutočnosti nie je o migrantoch. Inými slovami, nejde len o migrantov: ide skôr o nás všetkých, o minulosť, prítomnosť a budúcnosť našich spoločností[2]. Nemali by sme zostať v prekvapení nad počtom migrantov, ale v každom z nich stretnúť človeka, vidieť ich tváre, počúvať ich príbehy a snažiť sa čo najlepšie reagovať na ich jedinečnú osobnú a rodinnú situáciu. Táto reakcia si vyžaduje veľkú mieru ľudskej citlivosti, spravodlivosti a bratstva. Musíme sa vyhnúť dnes veľmi bežnému pokušeniu vyraďovať všetko, čo je na obtiaž[3]. To je presne tá „kultúra vyraďovania“, ktorú som už toľko ráz odsúdil.

Vo väčšine hlavných náboženských tradícií vrátane kresťanstva nájdeme učenie, ktoré nás nabáda, aby sme sa správali k druhým tak, ako chceme, aby sa správali k nám, a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého. Ďalšie náboženské náuky nástoja, aby sme išli ešte ďalej než táto norma a nezanedbávali pohostinnosť voči cudzincom, „lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13,2). Tieto všeobecne uznávané hodnoty by určite mali usmerňovať naše zaobchádzanie s migrantmi v miestnej komunite a na národnej úrovni.

Často počúvame o tom, čo štáty robia pre prijatie migrantov. Rovnako dôležité je však položiť si otázku: Aké výhody prinášajú migranti svojim hostiteľským komunitám a ako ich obohacujú? Na jednej strane, na trhoch krajín so strednými a vyššími príjmami je migrujúca pracovná sila veľmi žiadaná a vítaná ako spôsob kompenzácie nedostatku pracovnej sily. Na druhej strane sú migranti často odmietaní a vystavení nevraživému postoju mnohých hostiteľských komunít.

Žiaľ, tento dvojaký meter vyplýva z prevahy ekonomických záujmov nad potrebami a dôstojnosťou ľudskej osoby. Táto tendencia sa prejavila najmä počas „uzávier“ pre COVID-19, keď mnohí z „nevyhnutných“ pracovníkov boli migranti, ktorým však neboli poskytnuté výhody programov covidovej finančnej pomoci ani prístup k základnej zdravotnej starostlivosti či očkovaniu proti Covidu.

Je ešte žalostnejšie, že migranti sú čoraz častejšie využívaní ako tromfy na vyjednávanie, ako pešiaci na šachovnici, obete politického súperenia. Ako všetci vieme, rozhodnutie emigrovať, opustiť svoju vlasť alebo rodný kraj, je nepochybne jedným z najťažších v živote.

Ako je možné ťažiť z utrpenia a zúfalstva na presadzovanie alebo bránenie si politických programov? Ako môžu mať navrch politické úvahy, keď je v hre dôstojnosť ľudskej osoby? Základný nedostatok ľudskej úcty na hraniciach krajín nás všetkých znižuje v našej „ľudskosti“. Okrem politických a právnych aspektov neregulárnych situácií nesmieme nikdy zabúdať na ľudskú tvár migrácie a na skutočnosť, že napriek geografickým hraniciam sme súčasťou jednej ľudskej rodiny.

Rád by som využil túto príležitosť a vyslovil štyri pripomienky:

1. Je naliehavo potrebné nájsť dôstojné východiská z neregulárnych situácií. Zúfalstvo a nádej vždy prevážia nad reštriktívnymi politikami. Čím viac legálnych ciest existuje, tým menšia je pravdepodobnosť, že migranti budú vtiahnutí do zločineckých sietí pašerákov ľudí alebo že budú počas pašovania vykorisťovaní a zneužívaní.

2. Migranti zviditeľňujú puto, ktoré spája celú ľudskú rodinu, bohatstvo kultúr a rozvojových zdrojov pre vzájomnú výmenu a obchodné siete, ktoré predstavujú komunity diaspór. V tomto zmysle je otázka integrácie zásadná; integrácia znamená obojstranný proces založený na vzájomnom poznaní, vzájomnej otvorenosti, rešpektovaní zákonov a kultúry hostiteľských krajín v opravdivom duchu stretnutia a vzájomného obohacovania.

3.      Rodina migrantov je kľúčovou súčasťou komunít v našom globalizovanom svete, ale v príliš mnohých krajinách sú migrujúcim pracovníkom odopreté výhody a stabilita rodinného života kvôli právnym prekážkam. Ľudská prázdnota, ktorá zostáva, keď otec alebo matka emigruje samostatne, je drsnou pripomienkou ochromujúcej dilemy, keď si musia vybrať medzi migráciou len preto, aby uživili rodinu, a základným právom zostať dôstojne v krajine pôvodu.

4. Medzinárodné spoločenstvo sa musí urýchlene zaoberať podmienkami, ktoré vedú k nelegálnej migrácii, aby sa migrácia stala informovanou voľbou, a nie zúfalou nevyhnutnosťou. Keďže väčšina ľudí, ak môžu slušne žiť vo svojich krajinách pôvodu, by sa necítila byť nútená neregulárne migrovať, je naliehavo potrebné vyvinúť úsilie na „vytvorenie lepších hospodárskych a sociálnych podmienok [...], aby migrácia nebola jedinou možnosťou pre tých, ktorí hľadajú mier, spravodlivosť, bezpečnosť a plné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti“[4].

V konečnom dôsledku migrácia nie je len príbehom migrantov, ale aj nerovností, zúfalstva, zhoršovania životného prostredia, klimatických zmien, ale aj snov, odvahy, štúdia v zahraničí, zlúčenia rodiny, nových príležitostí, bezpečia a ochrany, a tvrdej, ale dôstojnej práce.

Na záver možno povedať, že realizácia správneho globálneho spravovania migračných pohybov, pozitívne chápanie migrácie a účinný prístup k integrálnemu ľudskému rozvoju sa môžu zdať ako ďalekosiahle ciele. Nikdy však nesmieme zabúdať, že nejde o štatistiky, ale o skutočných ľudí, ktorým ide o život. Opierajúc sa o svoju stáročnú skúsenosť, Katolícka cirkev a jej inštitúcie budú pokračovať vo svojom poslaní prijímať, chrániť, podporovať a integrovať ľudí, ktorí sa presúvajú.

Ďakujem vám z celého srdca a zvolávam na vás všetkých, na národy, ktoré zastupujete, a na migrantov a ich rodiny Pánovo požehnanie.

Bratsky, František

[1] Porov. Vyhlásenie Svätej stolice na 100. zasadaní Rady Medzinárodnej organizácie pre migráciu, 5. dec. 2011.

[2] Porov. Posolstvo k 105. svetovému dňu migrantov a utečencov, 29. sept. 2019.

[3] Porov. Príhovor Spoločnému zasadnutiu Kongresu USA vo Washingtone, 24. sept. 2015.

[4] Porov. Posolstvo k 100. svetovému dňu migrantov a utečencov, 5. aug. 2013.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb-