Homília na štadióne v Nikózii: Ísť za Ježišom a mať vedomie „my“

Dvaja slepci, keď okolo nich prechádza Ježiš, mu krikom vyjavujú svoju biedu a svoju nádej: «Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!» (Mt 9,27). „Syn Dávidov“ bol titul prisudzovaný Mesiášovi, ktorého proroctvá ohlasovali z Dávidovho rodu. Dvaja protagonisti dnešného evanjelia sú teda slepí, a predsa vidia to, čo je ešte dôležitejšie: spoznávajú Ježiša ako Mesiáša, ktorý prišiel na svet. Pristavme sa pri troch krokoch tohto stretnutia. Môžu nám pomôcť na tejto adventnej ceste, aby sme i my privítali Pána, ktorý prichádza, Pána, ktorý prechádza.

Prvý krok: ísť za Ježišom, aby nás uzdravil.

Text hovorí, že tí dvaja slepci volali na Pána popri tom, ako išli za ním (porov. v. 27). Nevidia ho, ale počujú jeho hlas a nasledujú jeho kroky. V Kristovi hľadajú to, čo predpovedali proroci, teda znamenia uzdravenia a súcitu Boha uprostred jeho ľudu. Izaiáš v tejto súvislosti napísal: «Roztvoria sa oči slepých» (35,5). A ďalšie proroctvo, obsiahnuté v dnešnom prvom čítaní: «Z temnoty a hmly sa oči slepých rozhliadnu» (29,18). Títo dvaja v evanjeliu dôverujú Ježišovi a nasledujú ho, aby našli svetlo pre svoje oči.

A prečo, bratia a sestry, títo dvaja ľudia dôverujú Ježišovi? Pretože vnímajú, že v temnote dejín je on svetlom, ktoré osvetľuje noci srdca a sveta, ktoré poráža temnotu a zvíťazí nad každou slepotou. Aj my, vieme to, nosíme v srdci slepoty. Aj my, podobne ako dvaja slepci, sme pocestní často ponorení do tmy života. Najskôr treba ísť za Ježišom, ako o to sám žiada: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11,28). Kto z nás nie je nejakým spôsobom unavený a preťažený? Všetci sme. Avšak bránime sa vykročiť k Ježišovi, mnohokrát radšej zostávame uzavretí sami v sebe, osamotení so svojou temnotou, trochu sa ľutujeme a prijímame zlú spoločnosť smútku. Ježiš je lekár: len on, pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka (porov. Jn 1, 9), nám dáva hojnosť svetla, tepla, lásky. On jediný oslobodzuje srdce od zla. Môžeme si položiť otázku: Uzatváram sa do temnoty melanchólie, ktorá vysušuje pramene radosti, alebo idem k Ježišovi a prinášam mu svoj život? Nasledujem Ježiša, som mu v pätách, kričím k nemu o svojich potrebách, odovzdávam mu svoje horkosti? Urobme to, dajme Ježišovi možnosť uzdraviť nám srdce. Toto je prvý krok; vnútorné uzdravenie si vyžaduje ďalšie dva.

Druhým je spoločné znášanie rán. V tomto evanjeliovom rozprávaní sa nevyskytuje uzdravenie jedného slepca, ako napríklad v prípade Bartimeja (porov. Mk 10,46-52) alebo slepého od narodenia (porov. Jn 9,1-41). Tu sú slepci dvaja. Nachádzajú sa na ceste spolu. Spoločne zdieľajú bolesť svojho stavu, spoločne túžia po svetle, ktoré by mohlo svietiť v srdci ich nocí. Text, ktorý sme počuli, je vždy v množnom čísle, pretože títo dvaja robia všetko spolu: obaja idú za Ježišom, obaja k nemu volajú a prosia o uzdravenie; nie každý sám za seba, ale spolu. Je veľavravné, že hovoria Kristovi: zmiluj sa nad nami. Používajú „my“, nehovoria „ja“. Nemyslia každý na vlastnú slepotu, ale prosia o pomoc spolu. Toto je význačným znakom kresťanského života, toto je charakteristická črta cirkevného ducha: myslieť, hovoriť, konať ako „my“, zanechať individualizmus a predstieranú sebestačnosť, ktoré spôsobujú chorobu srdca.

Tí dvaja slepci nás zdieľaním svojho utrpenia 

a bratského priateľstva mnohému učia. Každý z nás je istým spôsobom slepý kvôli hriechu, ktorý nám bráni „vidieť“ Boha ako Otca a druhých ako bratov. Toto je to, čo robí hriech, že skresľuje realitu: dáva nám vnímať Boha ako mocipána a ostatných ako problémy. Toto je dielo pokušiteľa, ktorý falšuje veci a snaží sa nám ich ukázať v negatívnom svetle, aby nás uvrhol do skľúčenosti a zatrpknutosti. A mrzký smútok, ktorý je nebezpečný a nepochádza od Boha, sa dobre uhniezďuje v samote. Preto nemožno čeliť temnote osamote. Ak nesieme svoju vnútornú slepotu sami, budeme ňou premožení. Musíme stáť jeden vedľa druhého, deliť sa o svoje rany, čeliť ceste spoločne.

Drahí bratia a sestry, tvárou v tvár každej osobnej temnote a výzvam, ktoré máme pred sebou v Cirkvi a v spoločnosti, sme povolaní obnoviť bratstvo. Ak zostaneme rozdelení medzi sebou, ak každý bude myslieť len na seba alebo na svoju skupinu, ak sa nebudeme spájať, viesť dialóg, kráčať spoločne, nemôžeme vyliečiť svoju slepotu úplne. Uzdravenie prichádza, keď nesieme spoločne rany, keď čelíme spoločne problémom, keď sa navzájom počúvame a rozprávame sa. Je to milosť žiť v spoločenstve, chápať hodnotu toho, že sme pospolu, hodnotu spoločenstva. Toto vám vyprosujem: aby ste mohli byť stále pospolu, byť vždy zjednotení; kráčať takto vpred a s radosťou: kresťanskí bratia a sestry, deti jedného Otca. Vyprosujem to aj pre seba.

A tu je tretí krok: ohlasovať evanjelium s radosťou. Po tom, čo ich Ježiš spolu uzdravil, dvaja anonymní protagonisti Evanjelia, v ktorých sa môžeme i my zrkadliť, začnú túto správu šíriť po celom kraji, rozprávať o tom všade. V tejto skutočnosti je istá irónia: Ježiš im radil, aby nikomu nič nehovorili, ale oni robia presný opak (porov. Mt 9,30-31). Z príbehu je však zrejmé, že ich zámerom nie je neposlúchnuť Pána; jednoducho nedokážu potlačiť svoje nadšenie z uzdravenia, svoju radosť z toho, čo zažili pri stretnutí s ním. A tu je ďalší charakteristický znak kresťana: radosť z evanjelia, ktorá je nezadržateľná, «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom» (Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 1), radosť z evanjelia oslobodzuje od rizika súkromníckej, mentorskej a bedákavej viery, a vedie k dynamizmu svedectva.

Drahí priatelia, je krásne vidieť vás a vidím, že radostne prežívate oslobodzujúce ohlasovanie evanjelia. Ďakujem vám za to. Nejde o prozelytizmus – prosím vás, nikdy nerobme prozelytizmus! –, ale o svedectvo; nejde o moralizmus, ktorý odsudzuje – nie, toto nerobme –, ale o milosrdenstvo, ktoré objíma; nie o vonkajšie uctievanie, ale o prežívanú lásku. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali na tejto ceste: ako tí dvaja slepci v Evanjeliu, obnovme aj my svoje stretnutie s Ježišom a vyjdime zo seba samých bez strachu, aby sme o ňom svedčili všetkým, ktorých stretneme! Vyjdime, aby sme priniesli svetlo, ktoré sme dostali, vyjdime osvetliť noc, ktorá nás často obklopuje! Bratia a sestry, potrební sú kresťania osvietení, ale predovšetkým žiariví, ktorí sa nežne dotýkajú slepoty svojich bratov; ktorí skutkami a slovami útechy zapaľujú svetlá nádeje v temnote. Kresťania, ktorí zasievajú semiačka evanjelia na vyprahnutých poliach každodenného života, ktorí prinášajú pohladenie do samoty utrpenia a chudoby.

Bratia, sestry, Pán Ježiš prechádza, prechádza aj našimi ulicami Cypru, počuje volanie našich slepôt, chce sa dotknúť našich očí, chce sa dotknúť nášho srdca, aby sme sa dostali k svetlu, aby sme sa znovuzrodili, aby sme sa vnútorne opäť postavili na nohy: toto chce urobiť Ježiš. A aj nám adresuje otázku, ktorú položil tým slepcom: «Veríte, že to môžem urobiť» (Mt 9,28). Veríme, že to Ježiš môže urobiť? Obnovme svoju dôveru v neho! Povedzme mu: Ježišu, veríme, že tvoje svetlo je väčšie ako všetky naše temnoty; veríme, že ty nás môžeš uzdraviť, že ty môžeš obnoviť naše bratstvo, že môžeš znásobiť našu radosť; a spolu s celou Cirkvou ťa vzývame, všetci spoločne: Príď, Pane Ježišu! [pápež tri razy opakuje spolu so zhromaždením: „Príď, Pane Ježišu!“]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-