Pápež na ostrove Lesbos: „Je tu v hre budúcnosť všetkých“

Centrum Mytiléne stojí na mieste niekdajšieho cvičného vojenského priestoru na morskom pobreží. Tvoria ho rady bielych unimobuniek postavených po podpálení predchádzajúceho detenčného tábora Moría. Po prvý raz Svätý Otec navštívil Lesbos už 16. apríla 2016 spolu s ekumenickým patriarchom Bartolomejom I. a gréckym pravoslávnym patriarchom Hieronymom II., aby spolu upozornili na alarmujúci stav utečencov v preplnenom, dnes už neexistujúcom tábore Moría, ktorý kedysi hostil 25-tisíc utečencov. V septembri minulého roku bol však tamojší stanový tábor vypálený.

Žiadatelia o azyl z Blízkeho východu a Afriky

Dnešné prijímajúce a identifikačné centrum v Mytiléne hostí približne 2300 utečencov žiadajúcich o azyl. Prichádzajú najmä cez Turecko z Blízkeho východu: Iraku, Iránu, Afganistanu, Pakistanu, najnovšie aj z Libanonu, ale aj z Afriky. Je tu mnoho rodín, ktoré nie sú rozdeľované, tak ako je zvykom v mnohých iných utečeneckých táboroch. Rozšírený je však i problém maloletých utečencov, ktorí vo veku 14 - 17 rokov prichádzajú bez sprievodu dospelých a sú ľahkou korisťou obchodníkov s ľuďmi.

Návštevu spojenú s verejným príhovorom Svätého Otca a nedeľnou poludňajšou modlitbou Anjel Pána prežívali obyvatelia centra v spontánnom osobnom kontakte s ním. Pápežov príchod vítalo pred svojimi provizórnymi príbytkami mnoho rodín s deťmi, ktoré pápež s úsmevom zdravil. Jeho neverbálnu komunikáciu s ľuďmi z rozličných národností dopĺňal tlmočením mladý františkán.

Stretnutie plné spevov a svedectiev prebiehalo pod stanovým prístreškom s otvoreným výhľadom na more. Prítomná bola i prezidentka krajiny Katerina Sakellaropoulouová. Pred vystúpením pápeža odzneli  svedectvá jedného z utečencov a zástupcu dobrovoľníkov, pochádzajúceho priamo z ostrova. Počas stretnutia, ktoré moderoval katolícky kňaz, zneli radostné spevy afrických žien vo francúzštine. Viaceré z nich boli náboženské piesne vo francúzštine, ktoré prezrádzali, že medzi utečencami sú zastúpení aj kresťania.

Výzvy pápeža Františka

Pápež František v príhovore citoval slová ekumenického patriarchu Bartolomeja z predchádzajúcej návštevy Lesbosu, ďalej humanistickú výzvu židovského mysliteľa Eliho Wiesela, ako aj encykliku Caritas in Veritate Benedikta XVI. S veľkým dôrazom pripomenul Ježišovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia:

„Viera nás žiada o súcit a milosrdenstvo. Nabáda nás k pohostinnosti, k filoxénii, ktorá prenikla klasickú kultúru a našla svoj definitívny prejav v Ježišovi, zvlášť v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi a v slovách 25. kapitoly Matúšovho evanjelia. To nie je náboženská ideológia, to sú konkrétne kresťanské korene. Ježiš slávnostne potvrdzuje, že je tu, v cudzincovi, v utečencovi, v tom, kto je nahý a hladný. A kresťanský program je byť tam, kde je Ježiš. Áno, pretože kresťanský program, napísal pápež Benedikt, «je srdce, ktoré vidí» (Encyklika Deus caritas est, 31).“

Stojac na brehu Stredozemného mora pápež vyslovil apel:

„Stredomorie, ktoré po tisícročia spájalo rôzne národy a vzdialené krajiny, sa stáva chladným cintorínom bez náhrobných kameňov. Táto veľká vodná plocha, kolíska mnohých civilizácií, teraz vyzerá ako zrkadlo smrti. Nedopusťme, aby sa «mare nostrum» (more nás všetkých) zmenilo na pusté «mare mortuum» (more mŕtvych), aby sa toto miesto stretnutia stalo divadlom konfrontácie! Nedovoľme, aby sa toto «more spomienok» zmenilo na «more zabudnutia». Bratia a sestry, prosím vás, zastavme toto stroskotávanie civilizácie!“

Z obsahu svedectiev

30-ročný Christian z Konžskej demokratickej republiky, ktorý bol vo svojej vlasti prenasledovaný a hrozili mu smrťou, hovoril vo svedectve o tom, že je otcom rodiny s troma deťmi. V gréckom tábore je od minulého kroku spolu s dvoma z nich, pretože jeho manželka s najmladším dieťaťom sa do Grécka nedostali. Nemá o nich žiadne správy.

Dobrovoľník menom Len, člen miestneho katolíckeho spoločenstva, vo svedectve uviedol: „Jeden muž nám povedal, že priateľská ruka podaná na privítanie pre neho znamenala viac než jedlo a suché oblečenie, ktoré sme mu dali“. Len hovoril aj o tom, že miestni katolíci prijali kresťanskú skupinu žiadateľov o azyl z Afriky a tí sa pre nich stali skutočným požehnaním. Priniesli nový život do ich farského spoločenstva a ich pevná viera a nádej - i napriek mnohým súčasným i prekonaným útrapám a neistote - sú pre nich vzorom.

Z príhovoru Svätého Otca

„Áno, je to celosvetový problém, humanitárna kríza, ktorá sa týka všetkých. Pandémia nás zasiahla celosvetovo, spôsobila, že sme sa všetci ocitli na jednej lodi a dala nám pocítiť, čo to znamená mať rovnaké obavy. Uvedomili sme si, že veľkým problémom treba čeliť spoločne, pretože v dnešnom svete sú fragmentárne riešenia nedostatočné. Ale zatiaľ čo sa na planetárnej úrovni s námahou robí pokrok v očkovaní a zdá sa, že v boji proti klimatickým zmenám sa napriek mnohým oneskoreniam a neistotám niečo pohlo, v oblasti migrácie sa zdá, že sa všetko strašne vlečie.

V hre sú však ľudia, v hre sú ľudské životy! V stávke je budúcnosť všetkých, ktorá bude pokojná len vtedy, ak bude integrovaná. Budúcnosť bude prosperovať len vtedy, ak to bude v zmierení s tými najslabšími. Pretože keď sú chudobní odmietaní, je odmietaný aj pokoj.

História nás učí, že uzatváranie sa a nacionalizmus vedú ku katastrofálnym následkom. Ako pripomenul Druhý vatikánsky koncil, «pevná vôľa rešpektovať ostatných ľudí a ostatné národy, ako aj ich dôstojnosť a nezištné bratské správanie sú pri budovaní mieru nevyhnutné» (Gaudium et spes, 78). Je ilúziou myslieť si, že stačí chrániť seba samých, brániac sa pred tými najslabšími, ktorí klopú na dvere.

Budúcnosť nás postaví do ešte užšieho vzájomného kontaktu. Na to, aby sme ju obrátili na dobrú, netreba jednostranné opatrenia, ale veľkomyseľné politiky. Opakujem, história tomu učí, ale my sme sa to ešte nenaučili. Neotáčajme sa chrbtom realite, prestaňme s neustálym prenášaním zodpovednosti, nedelegujme problém migrácie stále na iných, akoby nikoho nezaujímal a bol len zbytočným bremenom, ktoré je niekto nútený vziať na seba!“

...

„Cítiť únavu a frustráciu, ktoré ešte zhoršuje hospodárska a pandemická kríza, avšak nie zvyšovaním bariér sa riešia problémy a zlepšuje sa spolužitie. Naopak, je to spojenie síl v starostlivosti o druhých podľa skutočných možností každého a v súlade so zákonom, pričom na prvom mieste je vždy nezvratná hodnota života každého muža, každej ženy, každej osoby. Elie Wiesel povedal: „Keď sú ohrozené ľudské životy, keď je ohrozená ľudská dôstojnosť, štátne hranice strácajú význam“ (Prejav pri preberaní Nobelovej ceny za mier, 10. decembra 1986).

V rôznych spoločnostiach sa ideologicky stavajú do vzájomného protikladu bezpečnosť a solidarita, lokálne a univerzálne, tradícia a otvorenosť. Namiesto toho, aby sme sa stranícky sporili o ideách, možno by bolo užitočné vychádzať z reality: zastaviť sa, rozšíriť svoj pohľad, ponoriť ho do problémov väčšiny ľudstva, mnohých skupín obyvateľstva, ktoré sú obeťami humanitárnych krízových situácií, ktoré sami nespôsobili, ale nimi len trpeli, často po dlhej histórii vykorisťovania, ktoré stále pokračuje.

Je ľahké ovplyvňovať určitým smerom verejnú mienku vyvolávaním strachu z druhého. Prečo sa však naopak s rovnakou vervou nehovorí o vykorisťovaní chudobných, o zabudnutých vojnách, ktoré sú často štedro financované, o hospodárskych dohodách uzavretých na chrbtoch ľudí, o skrytých manévroch na pašovanie zbraní a na rozširovanie obchodu s nimi? Prečo sa o tom nehovorí?

Je potrebné čeliť základným príčinám, a nie chudobným ľuďom, ktorí doplácajú na ich dôsledky, dokonca sú zneužívaní na politickú propagandu! Na odstránenie hĺbkových príčin nestačí len lepiť núdzové situácie. Treba konať koordinovane. K epochálnym zmenám sa treba postaviť s veľkosťou vízie. Pretože na kompexné problémy neexistujú jednoduché odpovede, potrebné je naopak sprevádzať procesy zvnútra, prekonávať „getizáciu“ a podporovať pomalú a nevyhnutnú integráciu, aby sme bratsky a zodpovedne prijímali kultúry a tradície iných.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-zk, jb-