Pápež Svätej synode Pravoslávnej cirkvi Cypru: Všetci sme deťmi Matky Cirkvi

Svätú synodu tvorí spolu s arcibiskupom-prímasom 9 metropolitov a 7 chórepiskopov Cypru. Jej úlohou je chrániť náuku, kánonický a liturgický poriadok Cyperskej pravoslávnej cirkvi, udržiavať spoločenstvo s Ekumenickým patriarchátom a inými pravoslávnymi cirkvami a starať sa o ekumenické a medzináboženské vzťahy.

Okrem toho Synoda dohliada na vykonávanie cirkevného súdnictva, na finančnú správu a na činnosť Zastupiteľského úradu Cyperskej cirkvi pri Európskej únii a dohliada na vyučovanie náboženstva. Zvoláva ju štyri razy do roka arcibiskup-prímas. Organizačne sa člení na 12 komisií.

Stretnutie pápeža Františka so Svätou synodou  Pravoslávnej autokefálnej cirkvi Cypru sa konalo o 9. hodine miestneho času. V Katedrále sv. Jána Teológa na úvod vystúpil s príhovorom pravoslávny arcibiskup Cypru Chryzostomos II., po ktorom sa prihovoril Svätý Otec František.

Príhovor pápeža Františka

Nikózia, Katedrála sv. Jána Teológa, 3. decembra 2021

Vaša Blaženosť, drahí biskupi Svätej synody,

Som rád, že som medzi vami a som vám vďačný za vaše srdečné prijatie. Ďakujem, drahý brat, za Vaše slová, za otvorenosť srdca a za angažovanosť v podporovaní dialógu medzi nami. Rád by som rozšíril svoj pozdrav na kňazov, diakonov a všetkých veriacich Pravoslávnej cirkvi na Cypre, s osobitnou myšlienkou na mníchov a mníšky, ktorí svojou modlitbou očisťujú a pozdvihujú vieru všetkých.

Milosť byť tu mi pripomína, že máme spoločný apoštolský pôvod: Pavol prešiel cez Cyprus a potom prišiel do Ríma. Pochádzame teda z toho istého apoštolského zápalu a spája nás jediná cesta – cesta Evanjelia. Teší ma, keď vidím, že kráčame rovnakou cestou a hľadáme stále väčšie bratstvo a plnú jednotu. V tejto výbežku Svätej zeme, ktorý rozširuje milosť tých (svätých) miest v Stredomorí, je prirodzené, že si spomíname na mnohé stránky a postavy z Biblie. Spomedzi všetkých by som sa chcel znovu poukázať na svätého Barnabáša a zdôrazniť niektoré aspekty, ktoré nás môžu viesť na našej ceste.

«Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš» (Sk 4,36). 

Takto je predstavený v Skutkoch apoštolov. Preto ho poznáme a ctíme si ho pod jeho prezývkou, ktorá bola taká príznačná pre túto osobu. Teraz, slovo Barnabáš znamená „syn útechy“ aj „syn povzbudenia“. Je krásne, že v jeho postave sa spájajú obe vlastnosti, ktoré sú nevyhnutné pre ohlasovanie evanjelia. Každá skutočná útecha totiž nemôže zostať len v ľudskom vnútri, ale musí sa premeniť na povzbudenie, ktoré smeruje slobodu k dobru. Zároveň každé povzbudenie vo viere nemôže byť inak, než založené na útešnej Božej prítomnosti a sprevádzané bratskou dobročinnou láskou.

Takto Barnabáš, syn útechy, povzbudzuje nás, svojich bratov, aby sme sa ujali toho istého poslania prinášať evanjelium ľuďom, a pozýva nás pochopiť, že ohlasovanie nemôže byť založené len na všeobecných výzvach, na opakovaní predpisov a noriem, ktoré treba dodržiavať, ako sa to často robilo. Ohlasovanie musí ísť cestou osobného stretnutia, venovať pozornosť otázkam ľudí, ich existenčným potrebám. Aby sme boli synmi útechy, skôr než niečo povedať, je potrebné počúvať, nechať sa vypočuť, objaviť druhého, deliť sa. Pretože evanjelium sa odovzdáva prostredníctvom spoločenstva. To je to, čo chceme ako katolíci prežívať v nasledujúcich rokoch, znovuobjavujúc synodálny rozmer, ktorý je pre Cirkev konštitutívnym. A v tomto cítime potrebu intenzívnejšie kráčať s vami, drahí bratia, ktorí nám cez skúsenosť vašej synodality môžete skutočne pomôcť. Ďakujem vám za bratskú spoluprácu, ktorá sa prejavuje aj aktívnou účasťou v Medzinárodnej zmiešanej komisii pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou.

Zo srdca žičím tomu, aby vzrástli príležitosti stretnúť sa, lepšie sa spoznať, prelomiť mnohé predsudky a učenlivo sa pustiť do načúvania príslušným skúsenostiam viery. Pre každého z nás to bude podnetným povzbudením k lepšiemu a obom to prinesie duchovnú útechu. Apoštol Pavol, od ktorého pochádzame, často hovorí o úteche a je dobré si predstaviť, že Barnabáš, syn útechy, bol inšpirátorom niektorých jeho slov, ako napríklad tých, v ktorých na začiatku Druhého listu Korinťanom odporúča, aby sme sa navzájom potešovali tou istou útechou, ktorou nás potešil Boh (porov. 2 Kor 1,3-5). V tomto zmysle vás chcem, drahí bratia, ubezpečiť o svojich modlitbách a o mojej blízkosti a blízkosti Katolíckej cirkvi, tak v najbolestnejších problémoch, ktoré vás trápia, ako aj v najkrajších a najodvážnejších nádejach, ktoré vás oduševňujú. Vaše smútky a radosti patria aj nám, cítime ich ako naše! A cítime, že aj my veľmi potrebujeme vašu modlitbu.

Následne – druhý aspekt – je svätý Barnabáš v Skutkoch apoštolov predstavený ako «levita, rodom Cyperčan» (Sk 4,36). Text nepridáva žiadne ďalšie podrobnosti ani o jeho výzore, ani o jeho osobe, ale hneď potom odhaľuje Barnabáša prostredníctvom jeho symbolického činu: «mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám» (v. 37). Toto veľkolepé gesto naznačuje, že na to, aby sme sa oživili v spoločenstve a v misii, potrebujeme aj my odvahu zbaviť sa toho, čo je pozemské, hoci vzácne, aby sme podporili plnosť jednoty. Určite nemám na mysli to, čo je posvätné a čo nám pomáha stretnúť sa s Pánom, ale riziko absolutizovania niektorých zvykov a obyčajov, ktoré si nevyžadujú uniformitu a súhlas všetkých. Nenechajme sa ochromiť strachom otvoriť sa a urobiť odvážne gestá, nepodvoľujme sa tej „nezmieriteľnosti rozdielov“, ktorá sa neodráža v evanjeliu! Nedovoľme, aby tradície v množnom čísle a s malým „t“ mali tendenciu prevládať nad Tradíciou v jednotnom čísle a s veľkým „T“. Tá nás nabáda napodobňovať Barnabáša, aby sme zanechali to, čo hoci je dobré, môže ohroziť plnosť spoločenstva, prvenstvo lásky a potrebu jednoty.

Položiac svoje veci k nohám apoštolov vstúpil Barnabáš do ich sŕdc. Aj my sme pozvaní Pánom, aby sme znovu objavili, že sme súčasťou toho istého tela, aby sme sa sklonili k nohám našich bratov. Iste, že v oblasti našich vzťahov história medzi nami otvorila veľké trhliny, ale Duch Svätý chce, aby sme sa k sebe znovu priblížili s pokorou a úctou. Pozýva nás, aby sme nerezignovali zoči-voči rozdeleniam minulosti, a aby sme spoločne, s trpezlivosťou, vytrvalosťou a konkrétnosťou obrábali pole Kráľovstva. Pretože ak zanecháme abstraktné pojmy a budeme spolupracovať bok po boku, napríklad v dobročinnosti, vo vzdelávaní, v podpore ľudskej dôstojnosti, znovu objavíme brata a spoločenstvo bude dozrievať samo od seba, na chválu Boha. Každý si zachová svoje vlastné spôsoby a svoj vlastný štýl, ale časom sa naša spoločná práca stane harmonickejšou a plodnejšou. Tak ako tieto krásne stredomorské krajiny skrášlilo úctivé a trpezlivé obrábanie zo strany človeka, tak s Božou pomocou a pokornou vytrvalosťou kultivujme naše apoštolské spoločenstvo!

Dobrým ovocím je napríklad to, čo sa deje tu na Cypre v kostole Presvätej Panny Márie odetej zlatom. Panagia Chrysopolitissa je dnes bohoslužobným miestom rôznych kresťanských denominácií, je obľúbené medzi obyvateľmi a často sa tu konajú svadobné obrady. Toto miesto je teda znakom spoločenstva viery a života pod pohľadom svätej Božej Matky, ktorá zhromažďuje svoje deti. V komplexe sa nachádza aj stĺp, pri ktorom podľa tradície svätý Pavol podstúpil tridsaťdeväť úderov bičom za hlásanie viery v Pafose. Misia, podobne ako spoločenstvo, vždy prechádza obetami a skúškami.

Práve skúška – to je tretí aspekt, ktorý vyvodzujem z postavy Barnabáša – poznačila jeho príbeh a počiatky šírenia evanjelia v týchto krajoch. Po návrate na Cyprus s Pavlom a Markom tam narazil na Elymasa, «čarodejníka a falošného proroka» (Sk 13,6), ktorý im zlomyseľne odporoval a snažil sa kriviť priame Pánove cesty (porov. Sk 13,8.10). Ani dnes nechýbajú klamstvá a podvody, ktoré pred nás postavila minulosť a ktoré nám bránia na ceste. Stáročia rozdelenia a odstupu spôsobili, že sme si osvojili, aj keď neúmyselne, mnohé nepriateľské predsudky voči iným, predsudky často založené na nedostatočných a skreslených informáciách, ktoré šíri agresívna a polemická literatúra. To všetko však narúša Božiu cestu, ktorá je priama a smeruje k svornosti a jednote. Drahí bratia, Barnabášova svätosť je veľavravná aj pre nás! Koľkokrát v dejinách kresťanov sme sa zaoberali odporom voči iným namiesto toho, aby sme si učenlivo osvojovali Božiu cestu, ktorá smeruje k opätovnému zaceleniu rozdelení v láske! Koľkokrát sme zveličovali a šírili predsudky o druhých, namiesto toho, aby sme naplnili výzvu, ktoré Pán opakuje osobitne v evanjeliu napísanom Markom, ktorý bol s Barnabášom na tomto ostrove: umenšovať sa, slúžiť si navzájom (porov. Mk 9, 35; 10, 43-44).

Vaša Blaženosť, dnes ma v našom rozhovore dojalo, keď ste hovorili o Matke Cirkvi. Naša Cirkev je matkou a matka vždy zhromažďuje svoje deti s nehou. Máme dôveru v túto Matku Cirkev, ktorá nás všetkých zhromažďuje a ktorá nás s trpezlivosťou, nehou a odvahou vedie po Pánovej ceste. Ale aby sme pocítili materstvo Cirkvi, musíme všetci ísť tam, kde je Cirkev matkou. Všetci sme odlišní, ale všetci sme deťmi Matky Cirkvi. Ďakujem vám za túto reflexiu, s ktorou ste sa dnes so mnou podelili.

Vyprosujme si od Pána múdrosť a odvahu uberať sa jeho cestami, nie našimi. Prosme ho na príhovor svätých. Leontios Machairas, kronikár z 15. storočia, nazval Cyprus „Svätým ostrovom“ pre množstvo mučeníkov a blahoslavených, ktorých táto krajina poznala v priebehu storočí. Okrem najznámejších a najuctievanejších, ako sú Barnabáš, Pavol a Marek, Epifán, Barbara a Spiridion, je tu mnoho ďalších: nespočetné zástupy svätých, ktorí nás zjednotení v jednej nebeskej Cirkvi – Matke Cirkvi – pobádajú, aby sme sa spoločne plavili k prístavu, po ktorom všetci túžime. Tam zhora nás pozývajú, aby sme vytvorili z Cypru, ktorý je už teraz mostom medzi Východom a Západom, most medzi nebom a zemou. Nech sa tak stane, na chválu Najsvätejšej Trojice, pre naše dobro a pre dobro všetkých. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-