Homília Svätého Otca vo Floriane: Sme naozaj v súlade s Ježišom?

Ježiš „sa zavčas ráno vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu“ (Jn 8,2). Takto začína príbeh o cudzoložnici. Pozadie sa javí pokojné – jedno ráno na posvätnom mieste, v srdci Jeruzalema. Hlavným hrdinom je Boží ľud, ktorý v chrámovom nádvorí hľadá Ježiša, Učiteľa. Túži počúvať ho, pretože to, čo vraví, ožaruje a zohrieva. Jeho učenie nemá v sebe nič abstraktného, dotýka sa života a oslobodzuje ho, premieňa ho, obnovuje ho. 

Toto je ten „čuch“ Božieho ľudu, ktorý sa neuspokojuje s chrámom z kameňov, ale sa zhromažďuje okolo Ježišovej osoby. V tejto stati možno vycítiť veriaci ľud všetkých čias; svätý Boží ľud, ktorý je tu na Malte početný a živý, verný v hľadaní Pána, spätý s konkrétnou, prežívanou  vierou. Ďakujem vám za to.

Pred ľudom, ktorý sa k nemu hrnie, sa Ježiš neponáhľa: „Sadol si“ – hovorí evanjelium – „a učil ich“ (v. 2). No v Ježišovej škole sú niektoré prázdne miesta. Niektorí absentujú. Je to žena a jej žalobcovia. Neprišli za Učiteľom ako ostatní a dôvody ich neprítomnosti sú rôzne. Zákonníci a farizeji si myslia, že už všetko vedia a nepotrebujú Ježišovu náuku. Žena je však osobou blúdiacou. Skončila mimo cesty a hľadá šťastie mylnými chodníkmi. Sú to teda absencie s odlišnými odôvodneniami, tak ako je odlišný aj výsledok ich príbehov. Pozastavme sa nad týmito neprítomnými.

Predovšetkým ženini žalobcovia. Vidíme v nich obraz tých, ktorí sa chvália, že sú spravodliví, dodržiavajú Božie zákony, ľudia na svojom mieste a slušní. Nedbajú na vlastné chyby, no sú nesmierne pozorní v odhaľovaní chýb tých druhých. Takto idú za Ježišom. Nie s otvoreným srdcom, aby ho počúvali, ale „aby ho pokúšali a mohli obžalovať“ (v. 6). Je to úmysel, ktorý verne zachytáva vnútorný život týchto vzdelaných a nábožných ľudí, ktorí poznajú Písma, chodia do chrámu, no všetko podriaďujú vlastným záujmom a nebojujú so zlými myšlienkami, ktoré víria v ich srdci.

V očiach ľudí sa zdajú byť Božími expertmi, no práve oni nespoznávajú Ježiša, dokonca v ňom vidia nepriateľa, ktorého treba odstrániť. Aby to mohli urobiť, stavajú pred neho osobu, akoby to bola vec, pohŕdavo ju nazývajú „táto žena“ a verejne ju obžalujú z cudzoložstva. Trvajú na tom, aby bola žena ukameňovaná, vylievajúc si na nej averziu, ktorú majú voči Ježišovmu súcitu. A toto všetko robia pod plášťom svojej povesti nábožných ľudí.

Bratia a sestry, títo ľudia nám hovoria, že aj do našej nábožnosti sa mohli votrieť červotoč pokrytectva a neresť ukazovania prstom. V každom čase, v každom spoločenstve. Vždy je tu nebezpečenstvo nepochopiť Ježiša, mať jeho meno na perách, no popierať ho skutkami. A možno to robiť aj dvíhajúc zástavy s krížom. Ako teda zistíme, či sme učeníkmi v Učiteľovej škole? Z nášho pohľadu, z toho, ako hľadíme na blížneho a ako hľadíme na seba samých. Toto je bod na definovanie našej príslušnosti.

Ako hľadíme na blížneho: či to robíme tak, ako nám Ježiš dnes ukazuje, teda pohľadom milosrdenstva, alebo posudzovačne, neraz dokonca pohŕdavo, ako tí žalobcovia z evanjelia, ktorí sa hrdia byť Božími bohatiermi, no nevšímajú si, že šliapu po bratoch. V skutočnosti ten, kto sa nazdáva, že háji vieru ukazujúc prstom na iných, hoci by aj mal náboženské videnie, to sa však nespája s duchom evanjelia, pretože zabúda na milosrdenstvo, ktoré je Božím srdcom.

Aby sme pochopili, či sme pravými učeníkmi Učiteľa, treba si tiež preveriť, ako hľadíme na seba samých. Ženini žalobcovia sú presvedčení, že sa nemajú čo naučiť. Vskutku ich vonkajšie vybavenie je dokonalé, no chýba im pravdivosť srdca. Sú portrétom tých veriacich, ktorí v každom čase robia z viery fasádny prvok, kde to, čo sa vyníma, je slávnostný zovňajšok, no chýba vnútorná chudoba, ktorá je najvzácnejším pokladom človeka. Ježišovi sa totiž ráta pohotová otvorenosť toho, kto sa necíti byť už v cieli, ale toho, kto potrebuje spásu.

Je teda pre nás osožné, keď sa modlíme alebo zúčastňujeme na krásnych bohoslužbách, pýtať sa, či sme v súlade s Pánom. Môžeme sa ho priamo na to pýtať: Ježišu, som tu s Tebou, ale čo chceš Ty odo mňa? Čo chceš, aby som upravil vo svojom srdci, vo svojom živote? Ako chceš, aby som hľadel na iných? Bude nám na osoh takto sa modliť, pretože Učiteľ sa neuspokojuje so zovňajškom, ale hľadá pravdivosť srdca. A ak mu otvoríme v pravdivosti svoje srdce, môže v nás konať zázraky.

Vidíme to pri cudzoložnici. Jej situácia sa zdá byť skompromitovaná, no pred jej očami sa otvára nový, predtým nepredstaviteľný obzor. Posiata urážkami, pripravená prijať neúprosné slová a prísne tresty, s úžasom sa vidí omilostená Bohom, ktorý jej dokorán otvára nečakanú budúcnosť: „Nik ťa neodsúdil?“ – vraví jej Ježiš – „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš“ (Jn 8,10-11). Aký rozdiel medzi Učiteľom a jej žalobcami! Oni citovali Písmo, aby odsúdili. Ježiš, Božie slovo v ľudskej osobe, kompletne rehabilituje túto ženu a vracia jej nádej. Z tohto príbehu sa učíme, že každé posudzovanie, ak nie je pohýnané láskou a neobsahuje lásku, ešte viac potápa toho, komu sa ho dostáva. Boh však vždy necháva otvorenú možnosť a dokáže zakaždým nachádzať cesty oslobodenia a spásy.

Život tej ženy sa mení vďaka odpusteniu. Stretli sa Milosrdenstvo s biedou. Milosrdenstvo i bieda sú tam. A žena sa mení. Dokonca prichádza na um myslieť si, že po Ježišovom odpustení sa aj ona naučila odpúšťať. Možno videla vo svojich žalobcoch už nie tých zlých a krutých ľudí, ale tých, ktorí jej umožnili stretnúť sa s Ježišom. Pán chce, aby sme sa aj my, jeho učeníci, my ako Cirkev, stávali po jeho odpustení neúnavnými svedkami odpustenia Boha, u ktorého neexistuje slovo „nenapraviteľný“; Boha, ktorý neustále odpúšťa, naďalej v nás verí a vždy nám dáva možnosť začať odznova. Niet hriechu či zlyhania, ktoré mu prednášame, aby sa nemohlo stať príležitosťou začať nový, odlišný život, v znamení milosrdenstva. Niet hriechu, ktorý by nemohol nabrať túto cestu. Boh odpúšťa všetko. Všetko.

Taký je Pán Ježiš. Opravdivo ho pozná ten, kto zakusuje jeho odpustenie. Kto, ako žena z evanjelia, objaví, že Boh nás navštevuje cez naše vnútorné rany. Práve tam sa Pán rád sprítomňuje, pretože neprišiel kvôli zdravým, ale chorým (porov. Mt 9,12). A dnes nám táto žena, ktorá spoznala milosrdenstvo vo svojej biede a ktorá ide do sveta uzdravená Ježišovým odpustením, radí tak ako Cirkev, aby sme sa odznova zaradili do školy evanjelia, do školy Boha nádeje, ktorý vždy udivuje. Ak ho napodobňujeme, nebudeme sa sústreďovať na obžalúvanie z hriechov, ale vyberieme sa s láskou hľadať hriešnikov. Nebudeme počítať prítomných, ale pôjdeme hľadať neprítomných. Už nebudeme ukazovať prstom, ale začneme načúvať. Nebudeme vyraďovať opovrhnutých, ale budeme hľadieť najprv na tých, ktorí sú považovaní za posledných. Tomuto, bratia a sestry, nás dnes učí Ježiš svojím príkladom. Dovoľme, aby nás naplnil úžasom a prijmime s radosťou jeho novosť.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka)

-jb-