„Pokoj vám!“ - homília pápeža Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva

Podobne ako pri veľkonočnej vigílii, pápež František pre problémy s kolenom liturgicky nepredsedal. Túto úlohu prenechal arcibiskupovi Rinovi Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, ktorá už po tretí raz organizuje stretnutie misionárov milosrdenstva. Koncelebrovala aj desiatka kňazov zo Slovenska, medzi ktorými boli redemptoristi, kapucíni a členovia Kongregácie misionárov Najsvätejších Sŕdc.

Svätý Otec bol prítomný na celej slávnosti sediac v kresle. Posediačky predniesol spred oltára homíliu, v ktorej pripomenul, že každý misionár milosrdenstva pri vysluhovaní Božieho odpustenia koná vo vedomí, že jemu samému bolo odpustené. Každého z prítomných veriacich pozval položiť si otázku: „Snažím sa odstraňovať rozbušky konfliktov, prinášať odpustenie tam, kde je nenávisť, pokoj tam, kde je zlosť?“

V závere homílie sa pápež František podelil s tým, ako mu robí radosť pamätať na Pannu Máriu ako Matku milosrdenstva práve v pondelok po Nedeli Božieho milosrdenstva.

Nasleduje plné znenie homílie.

Homília Svätého Otca

Nedeľa Božieho milosrdenstva, 24. apríla 2022

Dnes sa vzkriesený Pán zjavuje učeníkom - a im, ktorí ho opustili, ponúka svoje milosrdenstvo, ukazujúc svoje rany. Slová, ktoré im adresuje, sú sprevádzané pozdravom, ktorý sa v dnešnom evanjeliu objavuje až trikrát: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19.21.26). Pokoj vám! Je to pozdrav Zmŕtvychvstalého, ktorý prichádza v ústrety každej slabosti a ľudskému pochybeniu. Sledujme teraz tri Ježišove pozdravy pokoj vám! a objavíme tri pôsobenia Božieho milosrdenstva v nás. Ono nám predovšetkým dáva radosť, potom vzbudzuje odpustenie a napokon potešuje v námahe.

1. V prvom rade Božie milosrdenstvo dáva radosť. Osobitú radosť, radosť z nezištného odpustenia. Keď vo veľkonočný večer učeníci vidia Ježiša a počujú ho po prvýkrát povedať pokoj vám!, radujú sa (porov. v. 20). Boli zo strachu uzatvorení v dome, no boli uzavretí aj do seba samých, skleslí z pocitu zlyhania. Boli učeníkmi, ktorí opustili Učiteľa. Vo chvíli jeho zajatia sa dali na útek. Peter ho dokonca trikrát zaprel a jeden z ich skupiny – práve jeden z nich! – sa stal zradcom. Boli tu dôvody cítiť sa nielen ustráchanými, ale aj skrachovanými, na nič súcimi ľuďmi. Iste, v minulosti urobili odvážne rozhodnutia. S nadšením, snahou a veľkodušne nasledovali Učiteľa, no na konci sa všetko zrútilo. Prevládol strach a dopustili sa toho veľkého hriechu – zanechať Ježiša samého v najtragickejšej chvíli. Pred Veľkou nocou si mysleli, že sú stvorení pre veľké veci. Diskutovali o tom, kto je medzi nimi najväčší, a tak ďalej. Teraz sa ocitajú na samom dne.

Do tejto atmosféry prichádza to prvé pokoj vám!

Učeníci by mali zakúšať zahanbenie, a oni sa radujú. Kto to pochopí... Prečo? Pretože tá tvár, ten pozdrav, tie slová presúvajú ich pozornosť od seba samých k Ježišovi. Text totiž upresňuje, že „učeníci sa zaradovali, keď videli Pána“ (v. 20). Odvracajú sa od seba samých a od vlastných zlyhaní a priťahuje ich jeho zrak, kde nie je prísnosť, lež milosrdenstvo. Kristus ich neobviňuje za minulosť, ale ako vždy ich zahŕňa dobroprajnosťou. A to ich znovu oživuje a vlieva im do sŕdc stratený pokoj, robí z nich nových ľudí, očistených odpustením darovaným bez kalkulu, odpustením darovaným bez zásluh.

Takáto je Ježišova radosť, ktorú sme zakúsili aj my po jeho odpustení. Aj nám sa stalo – po páde, po hriechu, po zlyhaní – že sme sa podobali učeníkom na Veľkú noc. V tých chvíľach sa zdá, že sa nedá už nič robiť. A práve tam robí Pán všetko pre to, aby nám dal svoj pokoj – prostredníctvom spovede, cez slová blízkeho človeka, cez vnútornú útechu Ducha Svätého, prostredníctvom neočakávanej a udivujúcej udalosti. Rôznymi spôsobmi sa Boh stará, aby nám dal pocítiť objatie svojho milosrdenstva, radosť rodiacu s z prijatia „odpustenia a pokoja“. Áno, Božia radosť sa rodí z odpustenia a zanecháva pokoj. Tak je to: rodí sa z odpustenia a zanecháva pokoj. Je to radosť, ktorá dvíha bez poníženia, tak ako keby Pán nebol pochopil, čo sa deje. Bratia a sestry, pripomeňme si to odpustenie a pokoj, ktoré sme od Ježiša prijali. Každý z nás sme ich prijali. Všetci s nimi máme skúsenosť. Pospomínajme si trochu, spraví nám to dobre! Spomeňme si na Božie objatie a pohladenie zoči voči našim pochybeniam a pádom. Takto budeme živiť radosť. Pretože pre toho, kto zakúša Božiu radosť, nič nemôže byť ako predtým. Táto radosť nás premieňa.

2. Pokoj vám! Pán to hovorí druhýkrát a dodáva: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (v. 21). A dáva učeníkom Ducha Svätého, aby sa stali sprostredkovateľmi zmierenia: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené“ (v. 23). Nielenže dostávajú milosrdenstvo, ale stávajú sa aj rozdávateľmi toho istého milosrdenstva, ktoré prijali. Dostávajú túto moc, ale nie na základe svojich zásluh, svojich štúdií, nie: je to čistý dar milosti, ktorý sa však opiera o ich skúsenosť ako ľudí, ktorým bolo odpustené. A obraciam sa na vás, misionári milosrdenstva: ak niekto z vás necíti, že je tým, komu bolo odpustené, nech sa zastaví a nerobí misionára milosrdenstva, až kým nebude vnímať, že mu bolo odpustené. A z toho prijatého odpustenia budete schopní dávať množstvo milosrdenstva, rozdávať množstvo odpustenia. A dnes i vždy sa k nám v Cirkvi odpustenie musí dostať týmto spôsobom, prostredníctvom pokornej dobroty milosrdného spovedníka, ktorý vie, že nie je držiteľom nejakej moci, ale kanálom milosrdenstva, ktorý vlieva iným to odpustenie, ktorého dobro už ako prvý zakúsil.

A práve tu sa rodí to „odpúšťať všetko“, pretože Boh odpúšťa všetko, všetko a vždy. My sme tí, ktorí sa unavujú prosiť o odpustenie, ale on vždy odpúšťa. A vy musíte byť kanálmi tohto odpustenia prostredníctvom svojej skúsenosti, že vám bolo odpustené. Veriacich, ktorí prichádzajú s hriechmi nemáme mučiť, ale pochopiť, čo v nich je, vypočuť, odpustiť a dať im dobrú radu a pomôcť im ísť ďalej. Boh odpúšťa všetko: nemáme tie dvere zatvárať...

„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“ Tieto slová stoja na počiatku sviatosti zmierenia, ale nielen jej. Celú Cirkev Ježiš urobil komunitou rozdávajúcou milosrdenstvo, znamením a nástrojom zmierenia pre ľudstvo. Bratia a sestry, každý z nás prijal v krste Ducha Svätého, aby bol mužom či ženou zmierenia. Keď zažijeme radosť z oslobodenia od bremena našich hriechov, našich zlyhaní; keď na vlastnej koži spoznáme, čo znamená znovuzrodenie po prežívaní niečoho, čo sa zdalo byť bez východiska, potom sa musíme podeliť s ľuďmi okolo nás o chlieb milosrdenstva. Cíťme sa k tomu povolaní. A pýtajme sa sami seba: tu, kde žijem, vo svojej rodine, v práci, vo svojej komunite, podporujem spoločenstvo, som tkáčom zmierenia? Snažím sa odstraňovať rozbušky konfliktov, prinášať odpustenie tam, kde je nenávisť, pokoj tam, kde je zlosť? Alebo upadám do toho sveta ohovárania, ktorý vždy zabíja? Ježiš v nás hľadá tých, čo sú pred svetom svedkami týchto jeho slov: Pokoj vám! - Prijal som pokoj: dám ho druhému.

3. Pokoj vám! - opakuje Pán tretíkrát, keď sa o osem dní neskôr zjavuje učeníkom, aby upevnil Tomášovu ťarbavú vieru. Tomáš chce vidieť a dotknúť sa. A Pán sa nepohoršuje nad jeho neverou, ale ide mu v ústrety: „Vlož sem prst a pozri moje ruky!“ (v. 27). To nie sú slová konfrontácie, ale milosrdenstva. Ježiš chápe Tomášove ťažkosti: nezaobchádza s ním prísne a apoštol je takouto láskavosťou vnútorne pohnutý. A takto sa z neveriaceho stáva veriacim a robí to najjednoduchšie a najkrajšie vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ (v. 28). Je to nádherné vzývanie, ktoré si môžeme osvojiť a opakovať si ho počas dňa, najmä keď prežívame pochybnosti a temnotu ako Tomáš.

Pretože v Tomášovi je príbeh každého veriaceho, každého z nás, každého veriaceho: sú ťažké chvíle, keď sa zdá, že život popiera vieru, keď sme v kríze a potrebujeme sa dotknúť a vidieť. Ale podobne ako Tomáš, práve tu znovu objavujeme Pánovo srdce, jeho milosrdenstvo. V týchto situáciách k nám Ježiš neprichádza triumfálne a so zdrvujúcimi dôkazmi, nerobí bombastické zázraky, ale ponúka hrejivé znamenia milosrdenstva. Utešuje nás rovnakým spôsobom ako v dnešnom evanjeliu: ponúka nám svoje rany. Nezabúdajme na to: tvárou v tvár hriechu, tomu najškaredšiemu hriechu, či už nášmu alebo iných, je tu vždy prítomný Pán, ktorý ponúka svoje rany. Nezabudnime na to. A v našej službe spovedníkov musíme ľuďom ukázať, že pred ich hriechmi sú Pánove rany, ktoré sú mocnejšie ako hriech.

A vedie nás objavovať aj rany našich bratov a sestier. Áno, Božie milosrdenstvo nás v našich krízach a zápasoch často privádza do kontaktu s utrpením našich blížnych. Nazdávali sme sa, že to my sme na špičke utrpenia, na vrcholci ťažkej situácie, a tu objavujeme, zostávajúc v mlčaní, že je tu niekto, kto prežíva horšie chvíle, horšie časy. A ak sa starostlivo ujímame rán svojich blížnych a vylievame na ne milosrdenstvo, rodí sa v nás nová nádej, ktorá nás utešuje v našej únave. Spýtajme sa teda sami seba, či sme sa v poslednom čase dotkli rán niekoho, kto trpí na tele alebo na duchu; či sme priniesli pokoj zranenému telu alebo zlomenej duši; či sme si našli čas, aby sme počúvali, sprevádzali, utešovali. Keď to robíme, stretávame sa s Ježišom, ktorý sa na nás milosrdne díva z očí toho, kto je životom skúšaný a hovorí nám: Pokoj vám!

A rád myslím na prítomnosť Panny Márie medzi apoštolmi a na to, ako ju po Turícach považujeme za Matku Cirkvi: veľmi rád na ňu myslím v pondelok, po Nedeli milosrdenstva, ako na Matku milosrdenstva. Ona nech nám pomáha napredovať v našej tak krásnej službe.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, ak-

Aktualizované: 24.4.2022, 19:08