Pokoj Veľkej noci - katechéza Svätého Otca pred vstupom do Trojdnia

Aulu Pavla VI. zaplnili pútnici z celého sveta, ktorí prišli do Ríma na slávenie Veľkej noci. Svätý Otec im pripomenul známy Dostojevského príbeh z románu Bratia Karamazovovci o Veľkom inkvizítorovi, ktorý vyhlasuje, že Ježiš si zasluhuje smrť práve preto, lebo ponechal človeku slobodu. „Toto je klamstvo, ktoré sa v dejinách opakuje, pokušenie falošného pokoja založeného na moci, čo potom vedie k nenávisti a zrade Boha a k veľkej trpkosti v duši“, vysvetlil pápež František a dodal:

„Ježišov pokoj sa nevyvyšuje nad iných, nikdy nie je ozbrojeným mierom: nikdy! Zbraňami evanjelia sú modlitba, neha, odpustenie a nezištná láska k blížnemu, láska ku každému blížnemu. Práve takto sa prináša svetu Boží pokoj. Tu vidíme, prečo ozbrojená agresia týchto dní, tak ako každá vojna, predstavuje urážku Boha, rúhavú zradu Pána Veľkej noci, uprednostnenie pred jeho miernou tvárou tváre falošného boha tohto sveta. Vojna je vždy ľudským činom smerujúcim k modloslužbe moci.“

Pápež pred vstupom do slávenia Veľkonočného trojdnia pozval prežívať Paschu ako prechod od spomenutého lživého chápania pokoja k pravému pokoju ako daru vzkrieseného Krista: „Bratia a sestry, postavme sa pred Ježiša na kríži, zdroj nášho pokoja, a prosme ho o pokoj srdca a pokoj vo svete.“

Úvodom ku katechéze boli Ježišove slová z jeho rozlúčkovej reči v 14. kapitole Jánovho evanjelia: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje» (Jn 14,27).

Nasleduje plné znenie katechézy:

Veľkonočný pokoj

Katechéza pápeža Františka pri generálnej audiencii v stredu Svätého týždňa, 13. apríla 2022

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Sme uprostred Svätého týždňa, ktorý sa odvíja od Palmovej nedele až po Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Obe tieto nedele sa vyznačujú oslavou, ktorá sa koná okolo Ježiša. Sú to však dva rôzne sviatky.

Minulú nedeľu sme videli, ako Kristus slávnostne vchádza do Jeruzalema, s oslavovaním, ako je vítaný ako Mesiáš: a na ceste sú pre neho rozprestreté plášte (porov. Lk 19,36) a vetvy odrezané zo stromov (porov. Mt 21,8). Jasajúci zástup hlasno žehná «kráľovi, ktorý prichádza», a volá: «Pokoj na nebi a sláva na výsostiach» (Lk 19,38). Títo ľudia oslavujú, pretože v Ježišovom príchode vidia príchod nového kráľa, ktorý prinesie pokoj a slávu. Hľa aký to pokoj títo ľudia očakávali: pokoj slávnostný, ovocie kráľovského zásahu mocného mesiáša, ktorý oslobodí Jeruzalem spod okupácie Rimanov. Iní pravdepodobne snívali o obnovení spoločenského zmieru a v Ježišovi videli ideálneho kráľa, ktorý nakŕmi zástupy chlebom, ako to už urobil, a ktorý bude robiť veľké zázraky, čím prinesie svetu viac spravodlivosti.

Ježiš však o tom nikdy nehovorí. Má pred sebou inú Veľkú noc, nie tú triumfálnu. Jediné, o čo dbá pri príprave svojho vstupu do Jeruzalema, je prísť na «priviazanom osliatku, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel» (v. 30). Takto Kristus prináša svetu pokoj: prostredníctvom krotkosti a miernosti, ktoré symbolizuje to uviazané osliatko, na ktorom ešte nik nesedel. Nik, pretože Boží spôsob konania sa líši od spôsobu konania sveta. Ježiš totiž tesne pred Veľkou nocou vysvetľuje učeníkom: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva» (Jn 14,27). Sú to dva rôzne spôsoby: spôsob, akým nám pokoj dáva svet, a spôsob, akým nám dáva pokoj Boh. Sú odlišné.

Pokoj, ktorý nám Ježiš dáva na Veľkú noc, nie je pokojom, ktorý sa riadi stratégiami sveta, nazdávajúceho sa, že ho môže získať 

prostredníctvom sily, dobývania a rozličných foriem nanútenia. Tento mier je v skutočnosti len medziobdobím medzi vojnami: to dobre vieme. Pánov pokoj ide cestou miernosti a kríža: je starostlivým ujatím sa druhých. Veď Kristus vzal na seba naše zlo, náš hriech a našu smrť. Toto všetko vzal na seba. Takto nás oslobodil. On zaplatil za nás. Jeho pokoj nie je výsledkom nejakého kompromisu, ale rodí sa z darovania seba samého. Tento tichý a odvážny pokoj je však ťažké prijať. Vskutku, ten zástup, ktorý Ježišovi volal „hosanna“, je tým istým zástupom, ktorý po niekoľkých dňoch kričí „ukrižuj ho“ a v strachu a sklamaní nepohne pre neho ani prstom.

V tejto súvislosti je stále aktuálna jedna z veľkých Dostojevského poviedok, takzvaná Legenda o Veľkom inkvizítorovi. Rozpráva o Ježišovi, ktorý sa po niekoľkých storočiach vracia na Zem. Okamžite ho víta jasajúci dav, ktorý ho spoznáva a oslavuje. „Ach, ty si sa vrátil! Poď, poď s nami!“ Potom ho však zatkne Inkvizítor, ktorý predstavuje svetskú logiku. Ten ho vypočúva a tvrdo kritizuje. Posledným dôvodom výčitky je, že Kristus, hoci mohol, sa nikdy nechcel stať cisárom, najväčším kráľom tohto sveta, ale uprednostnil nechať človeka slobodným miesto toho aby ho ujarmil aj vyriešil jeho problémy silou. Mohol nastoliť mier vo svete, podrobiť si slobodné, avšak neisté srdce človeka silou vyššej moci, no nechcel: rešpektoval našu slobodu. «Ty,» hovorí Inkvizítor Ježišovi, «akceptovaním sveta a purpuru cisárov by si založil univerzálne kráľovstvo a daroval univerzálny pokoj» (Bratia Karamazovovci, Miláno 2012, s. 345); a zdrvujúcou vetou uzatvára: «Ak je tu niekto, čo si viac než ktokoľvek zaslúži od nás upálenie, si to ty» (s. 348). Toto je klamstvo, ktoré sa v dejinách opakuje, pokušenie falošného pokoja založeného na moci, čo potom vedie k nenávisti a zrade Boha a k veľkej trpkosti v duši.

Nakoniec by Inkvizítor chcel, aby mu Ježiš «čosi povedal, možno aj niečo trpké, niečo hrozné». Kristus však reaguje láskavým a konkrétnym gestom: «mlčky sa k nemu priblíži a nežne ho pobozká na staré, bezkrvné pery» (s. 352). Ježišov pokoj sa nevyvyšuje nad iných, nikdy nie je ozbrojeným mierom: nikdy! Zbraňami evanjelia sú modlitba, neha, odpustenie a nezištná láska k blížnemu, láska ku každému blížnemu. Práve takto sa prináša svetu Boží pokoj. Tu vidíme, prečo ozbrojená agresia týchto dní, tak ako každá vojna, predstavuje urážku Boha, rúhavú zradu Pána Veľkej noci, uprednostnenie pred jeho miernou tvárou tváre falošného boha tohto sveta. Vojna je vždy ľudským činom smerujúcim k modloslužbe moci.

Ježiš pred svojou poslednou Paschou povedal učeníkom: «Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje» (Jn 14,27). Áno, pretože zatiaľ čo svetská moc zanecháva len deštrukciu a smrť - videli sme to v týchto dňoch -, jeho pokoj buduje dejiny, počnúc srdcom každého človeka, ktorý ho prijíma. Veľká noc je teda skutočným sviatkom Boha a človeka, pretože pokoj, ktorý Kristus vydobyl na kríži darovaním seba samého, sa nám rozdáva. Preto, keď sa Zmŕtvychvstalý vo veľkonočný deň zjavuje učeníkom, ako ich pozdravuje? «Pokoj vám!» (Jn 20,19.21). Toto je pozdrav víťazného Krista, vzkrieseného Krista.

Bratia, sestry, Pascha znamená „prechod“. Je to, najmä v tomto roku, požehnaná príležitosť prejsť od svetského boha ku kresťanskému Bohu, od chamtivosti, ktorú si nosíme v sebe, k dobročinnej láske, ktorá nás oslobodzuje, od očakávania pokoja nastolením silou k úsiliu vydávať konkrétne svedectvo o Ježišovom pokoji. Bratia a sestry, postavme sa pred Ježiša na kríži, zdroj nášho pokoja, a prosme ho o pokoj srdca a pokoj vo svete.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-zk, jb-