Pápež odovzdal páliá: Peter a Pavol nás učia vstať a bojovať dobrý boj

Takmer tri štvrtiny, 32 z celkového počtu 44 nových metropolitov (zoznam), pochádzajúcich aj z veľmi vzdialených kútov sveta, prišli na slávnosť osobne. Medzi najčerstvejšie menovanými bol aj pražský arcibiskup metropolita Mons. Jan Graubner. Pri úvodnom obrade požehnania pálií noví metropoliti zložili prísahu a páliá si prevzali z rúk Svätého Otca na záver slávnosti.

Pápež František viedol liturgiu zo sedadla, 

liturgicky oblečený v červenom pluviáli a s mitrou na hlave. Úlohou predsedania pri oltári delegoval kardinála Giovanniho Battistu Re, dekana kardinálskeho kolégia. Okrem nových arcibiskupov metropolitov koncelebrovalo 30 kardinálov, 75 biskupov a cez 400 kňazov.

Na slávnosti bola prítomná trojčlenná pravoslávna delegácia z Konštantínopolského ekumenického patriarchátu pod vedením arcibiskupa Joba z Telmessosu, ktorú pápež František osobitne pozdravil v homílii a po skončení slávnosti si spoločne uctili miesto pochovania sv. Petra zotrvaním v tichu pred hlavným oltárom.

V zaplnenej bazilike sprevádzali liturgiu štyri spevácke zbory. Spolu s domácimi hudobnými telesami Cappella Sistina a sprievodným liturgickým zborom Baziliky sv. Petra to bol Patriarchátny zbor z gruzínskeho Tbilisi a chrámový zbor z Kolínskej arcidiecézy.

Dve otázky pápeža Františka

V homílii sa Svätý Otec sústredil na dva biblické odkazy zo života apoštolov Ríma: schopnosť apoštola Petra „rýchlo vstať“ a výzvu „bojovať dobrý boj“, o ktorom hovorí sv. Pavol. Ako zdôraznil, „skutočne je to „boj“, pretože ohlasovanie evanjelia nie je neutrálne, nenecháva veci tak, ako sú, neprijíma kompromis s logikou sveta, ale naopak, zapaľuje oheň Božieho kráľovstva tam, kde namiesto neho vládnu ľudské mechanizmy moci, zla, násilia, korupcie, nespravodlivosti a marginalizácie.“

S poukázaním na aktuálny synodálny proces v Cirkvi a varovaním pred klerikalizmom a spiatočníctvom pozval pápež František prítomných položiť si dve otázky: „Čo môžem urobiť pre Cirkev?“ „Čo môžeme ako Cirkev spoločne urobiť, aby bol svet, v ktorom žijeme, ľudskejší, spravodlivejší, solidárnejší, otvorenejší Bohu a bratstvu medzi ľuďmi?“

„Synoda, ktorú slávime, nás pozýva stávať sa Cirkvou, ktorá sa stavia na nohy, ktorá nie je zahľadená do seba, ktorá je schopná dosiahnuť pohľadom ďalej, vyjsť z vlastných väzení a ísť v ústrety svetu“, pripomenul pápež. Cirkev má byť podľa jeho slov „bez reťazí a múrov“, „slobodnou a pokornou“, ktorá „neotáľa, nemešká pri výzvach dneška, ani sa nespomaľuje v posvätných ohradách, ale sa necháva oživovať vášňou pre ohlasovanie evanjelia a túžbou dosiahnuť ku všetkým a prijať všetkých.“

Homília Svätého Otca

Slávnosť sv. Petra a Pavla 29. júna 2022, Bazilika sv. Petra

Svedectvo dvoch veľkých apoštolov Petra a Pavla ožíva dnes v liturgii Cirkvi. Prvému, ktorého uväznil kráľ Herodes, Pánov anjel hovorí: „Vstaň rýchlo!“ (Sk 12,7). Druhý, rekapitulujúc celý svoj život a apoštolát, vraví: „Dobrý boj som bojoval“ (2 Tim 4,7). Pozrime sa na tieto dva aspekty – vstať rýchlo a bojovať dobrý boj – a pýtajme sa, čo môžu povedať dnešnému kresťanskému spoločenstvu, kým prebieha synodálny proces.

Skutky apoštolov nám predovšetkým rozprávali o noci, v ktorej bol Peter vyslobodený z väzenských reťazí. Pánov anjel ho udrel do boku, keď spal, „zobudil ho a povedal: Vstaň rýchlo!“ Budí ho a žiada, aby vstal. Táto scéna pripomína Veľkú noc, pretože tu nachádzame dve slovesá, použité v rozprávaní o zmŕtvychvstaní: zobudiť a vstať. To znamená, že anjel zobudil Petra zo spánku smrti a prinútil ho zdvihnúť sa, čiže vstať a vyjsť von na svetlo, nechať sa viesť Pánom, aby prekročil prah všetkých zatvorených dverí (porov. v. 10). Je to významný obraz pre Cirkev. Aj my ako Pánovi učeníci a kresťanské spoločenstvo sme pozvaní rýchlo vstať a vojsť do dynamizmu zmŕtvychvstania a nechať sa viesť Pánom po cestách, ktoré nám on chce ukázať.

Zakúšame ešte mnoho vnútorného odporu, ktorý nám nedovoľuje dať sa do pohybu, mnoho odporu. Neraz nás ako Cirkev premôže lenivosť a radšej sedíme a kontemplujeme tých pár istých vecí, ktoré vlastníme namiesto toho, aby sme vstali a upreli pohľad na nové obzory, na otvorené more. Často sme ako Peter spútaní vo väzení zvykovosti, prestrašení zmenami a zviazaní reťazami našich návykov. Ale takto možno skĺznuť do duchovnej povrchnosti, prepadnúť nebezpečenstvu „ísť cestou najmenšieho odporu“ aj v pastoračnom živote, takto ochabuje nadšenie z poslania a namiesto toho, aby sme boli znamením vitality a kreativity, napokon budíme dojem vlažnosti a zotrvačnosti.

A tak ten veľký prúd novosti a života, ktorým je evanjelium – píše otec de Lubac – sa v našich rukách stáva takou vierou, ktorá „upadá do formalizmu a zvykovosti, [stáva sa] náboženstvom ceremónií a pobožností, ornamentov a ľudových potešení... [stáva sa] klerikálnym kresťanstvom, kresťanstvom formálnym, kresťanstvom vyhasnutým a zatvrdnutým” (Il dramma dell’umanesimo ateo. L’uomo davanti a Dio, Milano 2017, 103-104).

Synoda, ktorú slávime, nás pozýva stávať sa Cirkvou, ktorá sa stavia na nohy, ktorá nie je zahľadená do seba, ktorá je schopná dosiahnuť pohľadom ďalej, vyjsť z vlastných väzení a ísť v ústrety svetu, s odvahou otvoriť dvere. V tú istú noc tam bolo ešte ďalšie pokušenie (porov. Sk 12,12-17): to preľaknuté dievča, ktoré miesto toho, aby otvorilo dvere, vracia sa dnu rozprávať fantázie. Otvorme dvere. Je to Pán, ktorý volá. Nebuďme ako Rodé, ktorá sa vracia späť.

Cirkev bez reťazí a múrov, v ktorej sa každý môže cítiť prijatý a sprevádzaný, v ktorej sa pestuje umenie počúvania, dialógu, spoluúčasti, pod jediným vedením Ducha Svätého. Cirkev slobodná a pokorná, ktorá „vstáva rýchlo“, ktorá neotáľa, nemešká pri výzvach dneška, ani sa nespomaľuje v posvätných ohradách, ale sa necháva oživovať vášňou pre ohlasovanie evanjelia a túžbou dosiahnuť ku všetkým a prijať všetkých.

Nezabudnime na toto slovo: všetkých. Všetkých! Choďte na krížne cesty a priveďte všetkých, slepých, hluchých, chromých, chorých, spravodlivých, hriešnikov: všetkých, všetkých! Toto Pánovo slovo musí rezonovať, rezonovať v mysli a srdci: všetci, v Cirkvi je miesto pre všetkých. A mnohokrát sa stávame Cirkvou s otvorenými dverami, ale len preto, aby sme ľudí prepustili, aby sme ľudí odsudzovali. Včera mi jeden z vás povedal: „Pre Cirkev toto nie je čas prepúšťania, je to čas prijímania.“ – „Neprišli na hostinu...“ – Choďte na krížne cesty: [priveďte] všetkých. Všetkých! – „Veď sú to hriešnici...“ – Všetkých!

Druhé čítanie nám potom prinieslo slová Pavla, ktorý pri bilancovaní celého svojho života hovorí: „Dobrý boj som bojoval“ (2 Tim 4,7). Apoštol poukazuje na nespočetné situácie, neraz poznačené prenasledovaním a utrpením, v ktorých sa nešetril pri ohlasovaní Ježišovho evanjelia. Teraz, na konci svojho života, vidí, že v dejinách stále prebieha veľký „boj“, pretože mnohí nie sú ochotní prijať Ježiša a radšej idú za svojimi záujmami a inými učiteľmi, pohodlnejšími, ľahšími, viac podľa našej chute. Pavol podstúpil svoj boj a teraz, keď dokončil svoj beh, žiada Timoteja a bratov z komunity, aby pokračovali v tomto diele s bdelosťou, ohlasovaním, vyučovaním: skrátka, aby každý z nich plnil poslanie, ktoré mu bolo zverené, a konal svoj diel práce.

Aj pre nás je to slovo života, ktoré prebúdza vedomie toho, že v Cirkvi je každý povolaný byť učeníkom misionárom a prispieť svojím dielom. A tu mi napadajú dve otázky. Prvá znie: Čo môžem urobiť pre Cirkev? Nesťažovať sa na Cirkev, ale nasadiť sa pre Cirkev. Zapojiť sa s oduševnením a pokorou: s oduševnením, pretože nesmieme zostať pasívnymi divákmi; s pokorou, pretože angažovať sa v spoločenstve nemá nikdy znamenať obsadiť stred scény, cítiť sa lepšími a zabraňovať iným priblížiť sa. Cirkev v synodálnom procese znamená: všetci sa zúčastňujú, nikto nie je namiesto ostatných alebo nad ostatnými. Nie sú tu kresťania prvej a druhej triedy, všetci, všetci sú povolaní.

Účasť však znamená aj pokračovať ďalej v tom „dobrom boji“, o ktorom hovorí Pavol. Skutočne je to „boj“, pretože ohlasovanie evanjelia nie je neutrálne. Prosím vás, nech nás Pán oslobodí od destilovania evanjelia, aby sme ho spravili neutrálnym. Evanjelium nie je destilovaná voda, nenecháva veci tak, ako sú, neprijíma kompromis s logikou sveta, ale naopak, zapaľuje oheň Božieho kráľovstva tam, kde namiesto neho vládnu ľudské mechanizmy moci, zla, násilia, korupcie, nespravodlivosti a marginalizácie. Od chvíle, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a stal sa medzníkom dejín, „sa začal veľký boj medzi životom a smrťou, medzi nádejou a zúfalstvom, medzi zmierením sa s tým najhorším a bojom o to najlepšie, boj, ktorý nebude mať oddych až do konečnej porážky všetkých síl nenávisti a skazy“ (C. M. Martini, Homília na Veľkú noc, 4. apríla 1999).

A potom druhá otázka: Čo môžeme ako Cirkev spoločne urobiť, aby bol svet, v ktorom žijeme, ľudskejší, spravodlivejší, solidárnejší, otvorenejší Bohu a bratstvu medzi ľuďmi? Určite sa nesmieme uzatvárať do svojich cirkevných kruhov a pripútavať sa k istým našim neplodným diskusiám. Dávajte si pozor na upadnutie do klerikalizmu. Klerikalizmus je zvrátenosť. Služobník, ktorý sa robí klerikálnym, s klerikálnym postojom, sa vydal pomýlenou cestou. Ešte horšie je to s klerikalizovanými laikmi.

Pomáhajme si byť kvasom v ceste sveta. Spoločne môžeme a musíme robiť gestá starostlivosti o ľudský život, o ochranu stvorenstva, o dôstojnosť práce, o problémy rodín, o situáciu starších ľudí a tých, ktorí sú opustení, odmietnutí a opovrhovaní. Skrátka, byť Cirkvou, ktorá rozvíja kultúru starostlivosti, láskavého pohladenia, spolucítenia so slabými a boja proti všetkým formám úpadku, vrátane úpadku našich miest a priestorov, ktoré navštevujeme, aby zažiarila v živote každého z nás radosť z evanjelia: toto je ten náš „boj“, toto je výzva. Pokušení zostať je veľa: pokušenie nostalgicky sa obzerať za inými dobami ako tými lepšími – prosím vás, neupadnime do spiatočníctva! Do toho spiatočníctva v Cirkvi, ktoré je dnes v móde.

Bratia a sestry, dnes som podľa peknej tradície požehnal páliá pre nedávno vymenovaných arcibiskupov metropolitov, z ktorých mnohí sa zúčastňujú na našej slávnosti. V spoločenstve s Petrom sú povolaní „rýchlo vstávať“, nespať, aby boli bdelými strážcami stáda a vzpriamení „bojovali dobrý boj“, nikdy nie sami, ale so všetkým svätým verným Božím ľudom. A ako dobrí pastieri musia byť pred ľudom, uprostred ľudu i za ľudom, ale vždy so svätým veriacim Božím ľudom, lebo oni sú súčasťou svätého veriaceho ľudu Božieho.

A zo srdca pozdravujem delegáciu Ekumenického patriarchátu, ktorú vyslal náš drahý brat Bartolomej. Vďaka! Vďaka za vašu prítomnosť a za odkaz od Bartolomeja! Vďaka, vďaka, že kráčame spolu, lebo len spolu môžeme byť semenom evanjelia a svedkami bratstva.

Nech sa Peter a Pavol prihovárajú za nás, nech orodujú za mesto Rím, nech orodujú za Cirkev a za celý svet. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-jb, ak-

Aktualizované: 29.06.2022, 12:46