Omša za zmierenie v Bazilike sv. Anny v Québecu: Od zlyhania k nádeji

Svätej omši s formulárom „za zmierenie“ a liturgickými čítaniami z knihy Genezis (3,8-15.20-21) a Lukášovho evanjelia (Lk 24,13-35) predsedal pápež František v bielom pluviáli, koncelebrovali kanadskí kardináli a biskupi. Pri oltári celebroval miestny arcibiskup 

kardinál Gérald Cyprien Lacroix. Svätý Otec sa počas státia občas podopieral bielou paličkou.

Ani pri tejto udalosti nechýbali domorodí obyvatelia Kanady, ktorí v sprievode priniesli obetné dary za spevu skupiny indiánskych žien. Homíliu predniesol Svätý Otec v španielčine a po častiach bola prekladaná do francúzštiny. Keďže Québec je frankofónnou časťou Kanady, pri slávení zaznela najmä francúzština a latinčina, spevom ho animoval zmiešaný zbor vo francúzskom jazyku.

Pápež František v homílii prepojil príbeh o emauzských učeníkoch so súčasnou realitou. Skúsenosť učeníkov 

pri stretnutí so vzkrieseným Pánom nazval „cestou od zlyhania k nádeji“. Obaja učeníci po Kristovom umučení zdrvení odchádzajú z Jeruzalema.

„Aj my, zoči voči pohoršeniu zla a zoči voči Kristovmu telu zranenému v tele našich domorodých bratov a sestier, sa ponárame do horkosti a cítime ťarchu zlyhania“, skonštatoval pápež. Upozornil na pokušenie úniku a zdôraznil, že jediným riešením je dať Ježišovi miesto v strede všetkého, čo prežívame. Spoločenstvo Cirkvi v Kanade pozval k modlitbe s jednoduchosťou: „Zostaň s nami, Pane! Lebo ak ty kráčaš po našom boku, zlyhanie sa otvára nádeji na nový život. Amen.“

Homília Svätého Otca

Bazilika sv. Anny de Beaupré, Québec - 28. júla 2022

Cesta emauzských učeníkov v závere Lukášovho evanjelia je obrazom našej osobnej cesty a cesty Cirkvi. Na životnej ceste a na ceste viery, keď sa snažíme uskutočniť sny, plány, očakávania a nádeje, ktoré máme v srdci, narážame aj na svoje slabosti a krehkosti, zažívame porážky a sklamania a niekedy zostávame väzňami pocitu zlyhania, ktorý nás ochromuje. Evanjelium nám oznamuje, že práve v tejto chvíli nie sme sami: Pán nám vychádza v ústrety, pripája sa k nám, kráča tou istou cestou ako my s diskrétnosťou milého pocestného, ktorý nám chce znovu otvoriť oči a rozohriať naše srdcia. A keď zlyhanie ustúpi stretnutiu s Pánom, život sa znovuzrodí pre nádej a my sa môžeme zmieriť: sami so sebou, s bratmi, s Bohom.

Sledujme teda trasu tejto cesty, ktorú by sme mohli nazvať: od zlyhania k nádeji.

V prvom rade je tu pocit zlyhania, ktorý po Ježišovej smrti prebýva v srdciach týchto dvoch učeníkov. S nadšením išli za svojím snom. Do Ježiša vložili všetky svoje nádeje a túžby. Teraz, po pohoršujúcej smrti na kríži, sa otáčajú chrbtom k Jeruzalemu, aby sa vrátili domov, k svojmu predchádzajúcemu životu. Ich cesta je spiatočná, akoby chceli zabudnúť na tú skúsenosť, ktorá naplnila ich srdcia horkosťou, na toho Mesiáša, ktorý bol usmrtený ako zločinec na kríži. Domov sa vracajú skľúčení, so smutnou tvárou (porov. Lk 24,17). Očakávania, ktoré si pestovali, sa rozplynuli; nádeje, ktorým verili, sa roztrieštili; sny, ktoré by chceli naplniť, ustúpili sklamaniu a trpkosti.

Je to skúsenosť, ktorá ovplyvňuje aj náš život a duchovnú cestu, a to pri všetkých tých príležitostiach, keď sme nútení obmedziť svoje očakávania a zmieriť sa s nejednoznačnosťou reality, s nejasnosťami života, s našimi slabosťami. Stáva sa nám to vždy, keď sa naše ideály stretávajú so životnými sklamaniami a naše predsavzatia zostávajú pre našu krehkosť nenaplnené; keď rozvíjame dobré plány, ale potom nie sme schopní ich realizovať (porov. Rim 7,18); keď vo svojich aktivitách alebo vzťahoch skôr či neskôr zažijeme nejakú porážku, omyl, zlyhanie alebo pád, keď vidíme, že sa rúca to, v čo sme verili alebo k čomu sme sa zaviazali, keď sa cítime zdrvení svojím hriechom a pocitom viny.

To sa stalo Adamovi a Eve, ako sme to počuli v prvom čítaní: ich hriech ich nielenže vzdialil od Boha, ale vzdialili sa aj jeden druhému. Zmôžu sa len na vzájomné obviňovanie. Vidíme to aj u emauzských učeníkov, ktorých skľúčenosť z toho, že Ježišov projekt stroskotal, necháva priestor len na neplodnú diskusiu. A to sa môže stať aj v živote Cirkvi, spoločenstva Pánových učeníkov, ktoré predstavujú tí dvaja z Emauz. Hoci je to spoločenstvo Zmŕtvychvstalého, môže sa ocitnúť na ceste stratené a sklamané pred škandálom zla a násilím na Kalvárii. Nemôže potom robiť nič iné, len zvierať v rukách pocit zlyhania a pýtať sa, čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Ako sa to mohlo stať?

Bratia a sestry, tieto otázky si kladie každý z nás a sú to aj pálčivé otázky, ktoré v srdci tejto putujúcej Cirkvi v Kanade rezonujú na namáhavej ceste uzdravenia a zmierenia. Aj my, zoči voči pohoršeniu zla a zoči voči Kristovmu telu zranenému v tele našich domorodých bratov a sestier, sa ponárame do horkosti a cítime ťarchu zlyhania. Dovoľte mi teda, aby som sa duchovne spojil s mnohými pútnikmi, ktorí tu kráčajú po „svätých schodoch“, ktoré pripomínajú tie, po ktorých Ježiš vystúpil do Pilátovho pretória, a aby som vás ako Cirkev sprevádzal pri týchto otázkach, ktoré vychádzajú zo srdca plného smútku: Prečo sa toto všetko stalo? Ako sa také niečo môže stať v spoločenstve tých, ktorí nasledujú Ježiša?

Tu si však musíme dať pozor na pokušenie úniku, ktoré je prítomné u dvoch učeníkov z evanjelia: uniknúť, vrátiť sa späť, utiecť z miesta, kde sa udalosti odohrali, pokúsiť sa ich odstrániť, vyhľadať „nerušené miesto“ ako Emauzy, aby sme viac na to nemysleli. Nie je nič horšie, ako tvárou v tvár životným zlyhaniam utiecť, aby sme im nemuseli čeliť. Je to pokušenie nepriateľa, ktoré ohrozuje našu duchovnú cestu a cestu Cirkvi. Chce, aby sme uverili, že tento neúspech je už definitívny; chce nás ochromiť v horkosti a smútku, presvedčiť nás, že sa už nedá nič urobiť, a preto sa neoplatí hľadať spôsob, ako začať odznova.

Evanjelium nám naopak odhaľuje, že práve v situáciách sklamania a bolesti, práve vtedy, keď zakúšame násilie zla a hanbu viny, keď rieka nášho života vysychá v hriechu a zlyhaní, keď sa zdá, že nám nič nezostalo, práve tam nám Pán prichádza v ústrety a kráča s nami. Na ceste do Emauz sa nenápadne pridáva, aby sprevádzal a mal účasť na rezignovaných krokoch tých smutných učeníkov. A čo robí? Neponúka všeobecné slová povzbudzovania, zaužívané vyjadrenia alebo lacné útechy, ale tým, že odhaľuje vo Svätom písme tajomstvo svojej smrti a zmŕtvychvstania, osvetľuje ich príbeh a udalosti, ktoré prežili. Takto im otvára oči pre nový pohľad na veci.

My, ktorí sa v tejto bazilike zúčastňujeme na Eucharistii, môžeme znovu čítať mnohé udalosti z histórie. Na tomto istom pozemku stáli predtým tri chrámy a boli tu tí, ktorí neutiekli pred ťažkosťami, ktorí opätovne neprestali snívať napriek vlastným chybám a chybám iných, ktorí sa nenechali premôcť ničivým požiarom spred sto rokov a s odvahou a tvorivosťou postavili tento chrám. A tí, ktorí sa zúčastňujú na tomto eucharistickom slávení z neďalekej Abrahámovej pláne [mestský park Plaines d'Abraham, pozn. prekl.], môžu vnímať aj ducha tých, ktorí sa nenechali uniesť nenávisťou vojny, ničením a bolesťou, ale vedeli znovu naprojektovať mesto a krajinu.

Nakoniec Ježiš pred emauzskými učeníkmi láme chlieb, otvára im oči a znovu sa ukazuje ako Boh lásky, ktorý ponúka život svojim priateľom. Takto im pomáha znovu sa s radosťou vydať na cestu, začať odznova, prejsť od neúspechu k nádeji. Bratia a sestry, Pán chce to isté urobiť aj s každým z nás a so svojou Cirkvou. Ako sa nám môžu znovu otvoriť oči, ako môže naše srdce stále horieť pre evanjelium? Čo môžeme robiť, keď nás trápia rôzne duchovné a materiálne skúšky, keď hľadáme cestu k spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti, keď sa túžime zotaviť zo sklamaní a únavy, keď dúfame, že sa uzdravíme z rán minulosti a zmierime sa s Bohom a medzi sebou navzájom?

Existuje len jedna cesta. Je to Ježišova cesta: je to cesta, ktorou je Ježiš (porov. Jn 14,6). Verme, že Ježiš sa pripája k nášmu kráčaniu a dovoľme mu, aby sa s nami stretol; dovoľme jeho slovu, aby interpretovalo dejiny, ktoré žijeme ako jednotlivci i ako spoločenstvo, a aby nám ukázalo cestu k uzdraveniu a zmiereniu. Lámme spolu vo viere eucharistický chlieb, aby sme pri tomto stole znovu objavili seba samých ako milované deti Otca, povolané byť bratmi a sestrami. Ježiš lámaním chleba potvrdzuje to, čo učeníci už dostali ako svedectvo od žien a čomu nechceli veriť: že vstal z mŕtvych

V tejto bazilike, kde si pripomíname matku Panny Márie a kde sa nachádza aj krypta zasvätená Nepoškvrnenému počatiu, nemôžeme nevyzdvihnúť úlohu, ktorú Boh chcel dať ženám vo svojom pláne spásy. Svätá Anna, presvätá Panna Mária, ženy veľkonočného rána, nám ukazujú novú cestu zmierenia. Materinská neha toľkých žien nás ako Cirkev môže sprevádzať k novým plodným časom, v ktorých zanecháme toľko neplodnosti a smrti a do centra pozornosti opäť postavíme Ježiša, ukrižovaného a vzkrieseného.

Vskutku, do centra našich otázok, námah, ktoré v sebe nosíme a samotného pastoračného života nesmieme dávať sami seba a naše zlyhanie; musíme tam postaviť jeho, Pána Ježiša. Do centra všetkých vecí postavme jeho slovo, ktoré osvetľuje udalosti a prinavracia nám zrak, aby sme videli činorodú prítomnosť Božej lásky a to, že dobro je možné aj v zdanlivo stratených situáciách: Dajme do centra chlieb Eucharistie, ktorý Ježiš dnes pre nás znovu láme, aby sa podelil o svoj život s naším, aby objal naše slabosti, podporil naše unavené kroky a uzdravil nám srdce. A zmierení s Bohom, s druhými a so sebou samými, sa aj my môžeme stať nástrojmi zmierenia a pokoja v spoločnosti, v ktorej žijeme.

Pane Ježišu, naša cesta, naša sila a naša útecha, obraciame sa na teba ako učeníci z Emauz: „Zostaň s nami, Pane, lebo sa zvečerieva“ (Lk 24,29). Zostaň s nami, Pane, keď nádej zapadá a nastáva temná noc sklamania. Zostaň s nami, pretože s tebou, Ježišu, naša cesta dostáva nový smer a zo slepých uličiek nedôvery sa rodí úžas radosti. Zostaň s nami, Pane, lebo s Tebou sa noc bolesti mení na žiarivé ráno života. Vyslovme to s jednoduchosťou: Zostaň s nami, Pane! Lebo ak ty kráčaš po našom boku, zlyhanie sa otvára nádeji na nový život. Amen.

(Preklad: Andrej Klapka / Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-ak, zk, jb-