Pápež: Je ťažké viesť dialóg s tým, kto začal vojnu, no treba vyvíjať úsilie

Po odlete z Nur-Sultanu smerom do Ríma odpovedal pápež František na otázky novinárov, ktorí ho sprevádzali počas 38. apoštolskej cesty v Kazachstane. Okrem dojmov z návštevy krajiny bola medzi témami aj vojna na Ukrajine, osobitne právo na obranu a zásobovanie zbraňami. Je potrebné viesť dialóg, zdôraznil Svätý Otec. Dodal,  že aj keď je ťažké viesť dialóg s tým, kto začal vojnu, treba sa o to usilovať.

Pápež František odpovedal aj na otázky o úlohe politiky 

a o hodnotovej kríze Západu, v ktorej je nebezpečenstvom vznik populizmov. Vo vzťahu k Číne je presvedčený o potrebe pokračovať v trpezlivom dialógu, podobne aj s Nikaraguou. Ohľadom vnútrocirkevnej situácie v Nemecku Svätý Otec zdôraznil, že Cirkev potrebuje pastierov viac než pastoračné plány.

O svojich budúcich apoštolských cestách pápež František prezradil, že napriek ťažkostiam s chôdzou je odhodlaný vydať sa na ďalšiu cestu. Jej  cieľ konkrétne nemenoval, ale je pravdepodobné, že pôjde o pripravovanú, ešte oficiálne neohlásenú návštevu Bahrajnu v Perzskom zálive, ktorej termín by mohol byť už v novembri. Ako uviedol, na budúci rok by rád absolvoval dve cesty odložené zo zdravotných dôvodov: ekumenickú púť pokoja do Južného Sudánu a apoštolskú návštevu Konžskej demokratickej republiky.

Prinášame plné znenie odpovedí Svätého Otca na vybrané otázky.

(...)

Rudiger Kronthaler z nemeckej televízie ARD:

Svätý Otec, vďaka za vaše posolstvo mieru, som Nemec, ako počuť z môjho prízvuku. Môj národ je zodpovedný za milióny mŕtvych spred osemdesiatich rokov. Chcel by som položiť otázku ohľadom mieru: vzhľadom na to, že môj národ je zodpovedný za milióny mŕtvych, v škole sa učíme, že nikdy sa nemajú používať zbrane, nikdy nie násilie: jedinou výnimkou je sebaobrana. Treba podľa Vás v tomto čase dávať zbrane Ukrajine?

Pápež František:

Toto je politické rozhodnutie, ktoré môže byť morálne, morálne akceptované, ak sa urobí v súlade s podmienkami morálky, ktoré sú početné, a potom o tom možno hovoriť. Môže to však byť nemorálne, ak sa to robí s úmyslom väčšmi vyprovokovať vojnu alebo predávať zbrane, či zbaviť sa tých zbraní, ktoré už viac nepotrebujem. Motivácia je to, čo do veľkej miery kvalifikuje morálnosť tohto činu. Obrana je nielen zákonná, ale je aj prejavom lásky k vlasti. Kto sa nebráni, kto niečo nebráni, nemiluje to, kým ten, kto bráni, miluje.

Treba vziať do úvahy aj ďalšiu vec, ktorú som spomínal v jednom zo svojich prejavov, a to, že by sme mali ešte viac uvažovať nad pojmom spravodlivej vojny. Pretože dnes všetci hovoria o mieri: už toľko rokov, už sedemdesiat rokov OSN hovorí o mieri, mnoho sa o mieri reční. Ale koľko vojen prebieha práve teraz? Tá, ktorú ste spomenuli, Ukrajina-Rusko, teraz Azerbajdžan a Arménsko, ktorá sa trochu zastavila, pretože Rusko vystúpilo ako garant, je ručiteľ mieru tu a vedie vojnu tam... Potom je tu Sýria, desať rokov vojny. Čo sa to tam deje, že sa to nezastaví? Aké záujmy tým hýbu? Potom je tu Africký roh, ďalej sever Mozambiku, a Eritrea, ktorá je vedľa Etiópie, potom Mjanmarsko s týmto trpiacim ľudom, ktorý mám tak rád, Rohingovia, ktorí chodia dookola ako kočovníci a nenachádzajú pokoj. Ale prosím vás, veď sme vo svetovej vojne...

Spomínam si na niečo osobné, ako dieťa, mal som deväť rokov. Spomínam si, ako som počul trúbiť sirénu najväčších novín v Buenos Aires: v tom čase sa pri oslavách alebo zlých správach ozývala – teraz sa už netrúbi – a bolo ju počuť po celom meste. Mama povedala: „Čo sa to deje?“ Boli sme vo vojne, rok 1945. Do domu k nám prišla plačúca suseda so slovami: „Trúbila siréna... Vojna sa skončila!“ A dodnes vidím mamu a susedu, ako plačú od radosti, že sa skončila vojna. V juhoamerickej krajine, tak ďaleko! Tieto ženy vedeli, že mier je väčší ako všetky vojny, a plakali od radosti, keď sa dosiahol mier. Na to nezabudnem. Pýtam sa sám seba: neviem, či sme dnes tak v srdci vychovaní, že zaplačeme od radosti, keď vidíme mier. Všetko sa zmenilo. Ak nevedieš vojnu, nie si užitočný!

Vyjadrím sa potom aj k Nemecku, neskôr. Ďalej je tu výroba zbraní. Toto je vražedný obchod. Niekto, kto rozumie štatistike, mi povedal, že ak by sa na rok prestali vyrábať zbrane, vyriešil by sa všetok hlad vo svete... Neviem, či je to pravda alebo nie. Ale hlad, vzdelanie... nič, nedá sa, pretože sa musia vyrábať zbrane. Do Janova pred niekoľkými rokmi, sú to zo tri-štyri roky, priplávala loď s nákladom zbraní, ktorý sa mal prekladať na väčšiu loď smerujúcu do Afriky, do blízkosti Sudánu, myslím, že do Južného Sudánu. Pracovníci prístavu to nechceli robiť, stálo ich to veľa, ale povedali: „Na tomto sa nebudem podieľať, spolupracovať so smrťou“. Je to historka, avšak človeku to dáva pokoj do svedomia.

Hovorili ste o svojej vlasti. Jednou z vecí, ktoré som sa od vás naučil, je schopnosť kajať sa a prosiť o odpustenie za omyly vojny. A tiež nielen prosiť o odpustenie, ale aj zaplatiť za tieto chyby: to o vás hovorí dobre. Je to príklad, ktorý by sa mal napodobňovať. Samotná vojna sama osebe je omyl, je to omyl! A my práve teraz dýchame túto atmosféru: ak nie je vojna, zdá sa, že nie je život.

Trochu neusporiadane, ale povedal som všetko, čo som chcel povedať na túto tému o spravodlivej vojne. Nuž, právo na obranu áno, to je v poriadku, ale treba ho využiť vtedy, keď je to nevyhnutné.

Sylwia Wysocka z Poľskej tlačovej agentúry PAP:

Svätý Otec, povedali ste: nikdy nemôžeme ospravedlniť násilie. Všetko, čo sa teraz deje na Ukrajine, je čisté násilie, smrť, totálne ničenie zo strany Ruska. My v Poľsku máme vojnu tak blízko našich dverí, s dvoma miliónmi utečencov. Chcela by som sa opýtať, či je tu podľa vás nejaká červená čiara, za ktorou by sa už nemalo povedať: sme otvorení dialógu s Moskvou. Pretože mnohí majú ťažkosti pochopiť túto ochotu. A tiež by som sa chcela opýtať, či ďalšia cesta bude do Kyjeva.

Pápež František:

Odpoviem na to, ale dal by som prednosť tomu, keby sa najprv kládli otázky ohľadom apoštolskej cesty. Na toto však odpoviem.

Myslím, že je vždy ťažké pochopiť dialóg so štátmi, ktoré začali vojnu, a zdá sa, že prvý krok bol daný odtiaľ, z tamtej strany. Je to ťažké, no nesmieme to zavrhnúť, ale dať príležitosť na dialóg všetkým, všetkým! Pretože vždy je tu možnosť, že v dialógu sa môžu veci zmeniť, aj ponúknuť iný uhol pohľadu, iný uhol uvažovania.

Nevylučujem dialóg s akoukoľvek mocnosťou, aj keby bola vo vojne, aj keby dokonca bola agresorom... Niekedy sa dialóg musí viesť takto, ale musí sa viesť, „smrdí“, ale musí sa viesť. Vždy krok vpred, natiahnutá ruka, vždy! Pretože v opačnom prípade zatvárame jediné rozumné dvere k mieru. Niekedy neprijímajú dialóg: škoda! Ale dialóg sa musí viesť vždy, aspoň ponúknuť, a toto je dobré aj pre toho, kto ho ponúka, dáva mu dýchať.

(...)

Maria Angeles Conde Mir zo spravodajskej agentúry Rome Reports:

V podpísanej deklarácii všetci predstavitelia zdôrazňujú výzvu vládam a medzinárodným organizáciám, aby chránili ľudí prenasledovaných z dôvodu ich etnickej alebo náboženskej príslušnosti. Žiaľ, práve to sa deje v Nikarague. Vieme, že ste o tom hovorili 21. augusta počas modlitby Anjel Pána. Ale možno by ste k tomu mohli povedať niečo viac pre katolícky ľud, najmä v Nikarague? Potom ešte ďalšia vec. Na tejto ceste sme vás videli byť v dobrej forme. Chceli by sme vedieť, či budete môcť vykonať tú cestu do Afriky, ktorú ste museli odložiť, a či budú ďalšie cesty, či sa niečo plánuje.

Pápež František:

Pokiaľ ide o Nikaraguu, všetky správy sú jasné. Existuje dialóg, v tejto chvíli tam je dialóg. To neznamená, že by sa schvaľovalo všetko, čo vláda robí, alebo že by sa všetko odmietalo. Nie. Existuje dialóg, a keď je tu dialóg, tak preto, lebo treba riešiť nejaké problémy. A práve teraz tam problémy sú.

Očakávam, že aspoň sestry Matky Terezy z Kalkaty sa vrátia. Tieto ženy sú skvelé revolucionárky, ale evanjelia! S nikým nevedú vojnu. Naopak, tieto ženy potrebujeme všetci. Toto je gesto, ktorému nerozumieme... Dúfajme však, že sa vrátia a vec sa vyrieši. Ale v dialógu treba pokračovať, nikdy s ním neprestať.

Sú veci, ktorým človek nerozumie. Vykázať nuncia za hranice je z diplomatického hľadiska vážna vec, a ten nuncius je skvelý človek, ktorý bol teraz vymenovaný inde. Tieto veci je ťažké pochopiť a tiež prehltnúť. ... Ale nie je to jediný prípad, v Latinskej Amerike sa situácie tohto druhu vyskytujú na rozličných miestach.

Čo sa týka ciest: je to náročné. Koleno sa ešte stále nezahojilo, ale túto najbližšiu cestu absolvujem. Nedávno som sa rozprával s Mons. Welbym a videli sme ako možnosť ísť do Južného Sudánu vo februári. A ak pôjdem do Južného Sudánu, pôjdem aj do Konga. Pokúšame sa, lebo by sme mali ísť všetci traja spolu: hlava Škótskej presbyteriánskej cirkvi, Mons. Welby a ja. Nedávno sme mali stretnutie cez zoom na doladenie týchto vecí.

Alexej Gotovskij z americkej katolíckej televízie EWTN:

Ďakujem, Svätý Otec, že ste navštívili našu krajinu. Chcel by som sa opýtať ohľadom katolíkov žijúcich v Kazachstane, kde je väčšina moslimov, ako sa tam dá konať evanjelizácia? A je niečo, čo vás inšpirovalo, keď ste videli katolíkov v Kazachstane?

Pápež František:

K tomu druhému: Neviem, či inšpirovalo, ale dnes som bol v katedrále šťastný pri pohľade na katolíkov takých nadšených, šťastných, radostných. Takýto dojem mám z kazašských katolíkov.

Potom čo sa týka spolužitia s moslimami: je to niečo, na čom sa dosť veľa pracuje a napredujeme, nielen v Kazachstane. Pomyslime na niektoré severoafrické krajiny, kde je krásne spolužitie, napríklad v Maroku. V Maroku je pomerne dobrý dialóg.

A pristavím sa pri tomto stretnutí náboženských predstaviteľov. Ktosi ma kritizoval a hovoril mi: „Veď toto je podnecovanie, šírenie relativizmu“. Žiadny relativizmus! Každý povedal svoje, každý rešpektoval postoj toho druhého, ale vedie sa dialóg ako bratia. Pretože ak neexistuje dialóg, je tu buď ignorancia alebo vojna. Lepšie je žiť ako bratia, máme jedno spoločné, všetci sme ľudia. Žime ako ľudia, dobre vychovaní: ty si čo myslíš, čo si myslím ja? Dohodnime sa, porozprávajme sa, spoznajme sa. Mnohokrát tieto mylne „náboženské“ vojny pramenia z nedostatku poznania.

A toto nie je relativizmus! Ja sa nezriekam svojej viery, ak sa zhováram s vierou iného, práve naopak. Robím česť svojej viere, pretože ju počúva niekto iný a ja počúvam tú jeho. Urobilo na mňa veľký dojem, že taká mladá krajina s toľkými problémami – napríklad s klímou – dokázala zorganizovať sedem ročníkov takéhoto stretnutia: svetové stretnutie, so židmi, kresťanmi, moslimami, východnými náboženstvami... Pri stole bolo vidieť, že všetci hovoria a počúvajú sa s rešpektom.

Toto je jedna z dobrých vecí, ktoré tvoja krajina urobila. Krajina tak trochu – takpovediac – v kúte sveta, a zorganizuje zhromaždenie tohto druhu. Takýto dojem to vo mne vyvolalo. Potom mesto, ako som spomínal, má prvotriednu architektonickú krásu. A tiež starostlivosť vlády, veľmi na mňa zapôsobila starostlivosť predsedu Senátu: venoval sa vedeniu tohto stretnutia, ale potom si našiel čas, aby ma zoznámil s istým mladým spevákom: „Musíte sa zoznámiť s týmto mladíkom, otvoreným pre kultúru“. To som nečakal a som šťastný, že som vás spoznal.

Rudolf Gehrig z EWTN:

Svätý Otec, mnohé cirkvi v Európe, ako tá nemecká, trpia vážnym úbytkom veriacich: zdá sa, že mladí ľudia už netúžia v nedeľu prichádzať na svätú omšu. Ako veľmi vás tento trend znepokojuje a čo s tým chcete urobiť?

Pápež František:

Je to sčasti pravdivé, sčasti relatívne. Je pravda, že duch sekularizácie a relativizmu tieto veci spochybňuje, to je pravda. To, čo je potrebné robiť, je predovšetkým byť dôslednými, koherentnými vo svojej viere. Pomyslime si: ak si biskup alebo kňaz a nie si koherentný, mladí ľudia to vedia vycítiť... a potom „čau“! Keď cirkev, nech už je akákoľvek, v ktorejkoľvek krajine alebo v nejakom jej sektore, myslí viac na peniaze, na rozvoj, na pastoračné plány a nie na pastoráciu samotnú, ak sa ide touto cestou, nepriťahuje to ľudí.

Keď som pred troma rokmi napísal list nemeckému ľudu, našli sa pastieri, ktorí ho uverejnili, no závisí to od dotyčnej osoby. Keď ten duchovný pastier bol blízko k ľuďom, povedal: „Ľudia musia vedieť, čo si pápež myslí“. Myslím si, že pastieri musia ísť vpred, ale ak stratili pach oviec a ovce stratili pach pastierov, nenapreduje sa.

Niekedy – hovorím o všetkých, všeobecne, nielen o Nemecku – ľudia uvažujú o tom, ako pastoráciu obnovovať, ako ju urobiť modernejšou: to je v poriadku, ale nech je vždy v rukách pastiera. Ak je pastorácia v rukách pastoračných „vedcov“, ktorí vyjadrujú mienku, čo by som mal robiť tu a tam... Ježiš utvoril Cirkev s pastiermi, nie s politickými vodcami. Vytvoril Cirkev s neznalými ľuďmi, Dvanásti boli jeden nevzdelanejší ako druhý, a Cirkev fungovala. Prečo? Vďaka tomu inštinktívnemu cíteniu (tal. fiuto), cíteniu stáda s pastierom a pastiera so stádom.

Toto je ten najväčší vzťah, ktorý vidím, keď je kríza na nejakom mieste, v nejakej provincii, v čomkoľvek... Kladiem si otázku: je pastier v kontakte, je blízko stáda? Má toto stádo pastiera, či nie? Problémom sú pastieri. Ohľadom tohto by som si dovolil odporučil vám prečítať si komentár svätého Augustína [k Ezechielovi 34] o pastieroch: je to asi hodina čítania, ale je to jedna z najmúdrejších vecí, ktoré boli napísané pre pastierov, a pomocou nej môžete kvalifikovať toho či onoho pastiera. Nejde o modernizáciu: samozrejme, treba aktualizovať metódy, to je pravda, ale ak chýba srdce pastiera, nefunguje žiadna pastorácia. Žiadna.“

Na záver sa pápež František poďakoval novinárom za ich trpezlivosť a pomoc pri apoštolskej ceste a zablahoželal k oslave narodenín novinárky Stefanie Falascovej, ktorá už roky sprevádza pápežov na apoštolských cestách.

Celý prepis tlačovej konferencie v taliančine

-jb, bd-

Aktualizované: 18.9.2022, 23:40