Povzbudenia pápeža katolíkom v Kazachstane: Vďačné srdce zvestuje Ježiša
Krása povolania otca početnej katolíckej rodiny, či povolania duchovnej matky a kňaza malej katolíckej komunity v Kazachstane - o tom boli štyri svedectvá, ktoré zazneli pri stretnutí pápeža s kazašskými biskupmi, kňazmi, seminaristami, zasvätenými osobami a pastoračnými pracovníkmi v katolíckej Katedrále Matky ustavičnej pomoci v Nur-Sultane.
Ranné stretnutie s jezuitmi
Záverečný deň svojej apoštolskej cesty začal Svätý Otec ráno o tretej nášho času (7.00 miestneho času) svätou omšou v kaplnke nunciatúry. Po nej venoval čas vyše hodinovému súkromnému stretnutiu so svojimi rehoľnými spolubratmi zo Spoločnosti Ježišovej. Prítomných bolo 19 z 25 jezuitov celého Ruského regiónu, ktorý zahŕňa Bielorusko, Rusko, Kirgizsko a Tadžikistan. Na stretnutie s pápežom pricestovali zo svojich pôsobísk, keďže priamo v Kazachstane sa jezuiti momentálne nenachádzajú.
Ako uviedol páter Antonio Spadaro, šéfredaktor časopisu La Civiltà Cattolica, ktorý bol osobne prítomný, na „veľmi bratskom, nenútenom a úprimnom stretnutí“, sa diskutovalo o súčasnom geopolitickom rámci, vždy s veľkým dôrazom na pastoračný rozmer. Pápež, ktorý sa veľmi pozorne zaujíma o malé, ale veľmi dynamické cirkvi, ako sú tie v ruskom regióne, odporúčal jezuitom s jasným odkazom na ich poslanie najmä blízkosť k ľuďom a rozmer ekumenizmu.
Stretnutie v Katedrále Matky ustavičnej pomoci
O 10.30 miestneho času už pápeža Františka, sediaceho na vozíčku, privítali v Katedrále Matky ustavičnej pomoci v obytnej štvrti mesta veriaci zhromaždení spolu so svojimi duchovnými pastiermi. Pri vstupe do kostola mu pripravila hudobný pozdrav kapela kazašskej hudby s tradičnými nástrojmi. Tvorila ju 23 členná rodina s troma vlastnými a ostatnými adoptovanými deťmi, medzi ktorými je aj dievča s hendikepom, pre ktoré je práve hudba prostriedok na plné začlenenie sa do života.
Moderná katedrála postavená v jednoduchom a strohom štýle nesie titul podľa ikony Matky ustavičnej pomoci, ktorú ukrývali veriaci napriek veľkému riziku počas doby násilnej ateizácie sovietskeho režimu. So stavbou začal v roku 1994 vtedajší apoštolský administrátor Kazachstanu Mons. Jan Paweł Lenga a v roku 1999 ju prišiel posvätiť kardinál Joachim Meisner ako vyslanec pápeža Jána Pavla II. Ten v roku 2001 navštívil aj osobne
Ikona „Matky veľkej stepi“ pre sanktuárium v Oziornom
Pápež František po svojom príchode odhalil a požehnal novú modernú ikonu Matky Božej v podobe triptychu, s názvom „Matka veľkej stepi“ (po kazašsky Yly Dala Anasy). Ikona, ktorej autorom je kazašský umelec Dosbol Kasymov, je určená pre Národnú svätyňu Kráľovnej pokoja v Oziornom.
Mariánske sanktuárium Oziornoje je najväčšou pútnickou svätyňou katolíckych veriacich Strednej Ázie. Pripomína udalosť mimoriadneho omilostenia na príhovor Panny Márie, ktorá sa udiala v roku 1941 a znamenala záchranu životov obyvateľstva celej okolitej oblasti. Svätý Otec udalosť pripomenul týmito slovami:
„Čítal som o krásnom materinskom znamení, ktoré sa udialo v ťažkých časoch: keď bolo toľko ľudí deportovaných a boli vystavení hladu a mrazu, ona, nežná a starostlivá Matka, počúvala modlitby, ktoré jej adresovali jej deti. V jednej z najchladnejších zím sa sneh rýchlo roztopil a pod ním sa ukázalo jazero s množstvom rýb, ktoré nasýtili to množstvo hladných ľudí. Nech Panna Mária roztopí chlad sŕdc, nech vleje do našich spoločenstiev nové bratské teplo, dá nám novú nádej a nadšenie pre evanjelium!“
Svedectvá o živej viere maličkej cirkvi v Kazachstane
Po privítacích slovách Mons. Josého Luisa Mumbielu Sierru, almatského biskupa Diecézy Najsvätejšej Trojice a predsedu Konferencie biskupov Strednej Ázie, zaznelo v ruštine čítanie z Listu sv. Pavla Efezanom (3,5-6.11-17) so slovami apoštola, že „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“.
Nasledovali štyri svedectvá zástupcov katolíckeho spoločenstva Kazachstanu, ktorého 120-tisíc veriacich je začlenených do 70 farností v štyroch diecézach Latinskej cirkvi (Nur-Sultan, Almaty, Karaganda a Atyrau) a jednej apoštolskej administratúry pre gréckokatolíkov širšieho regiónu Strednej Ázie.
Božia prozreteľnosť
Ako reprezentant kňazov najprv prehovoril kňaz kazašskej národnosti o. Ruslan Rachimberlinov, ktorý je novým rektorom medzidiecézneho seminára v Karagande. Ako povedal, pápežova prítomnosť v Kazachstane je znamením, že Kristus ich nenechá svoje maličké stádo osamote a že jeho starostlivosť a blízkosť ich nikdy neopustí:
„Keď sa teda človek ako kňaz stáva svedkom bolesti, problémov, chorôb, chudoby a úzkosti ľudí, ktorí sú mu zverení do pastoračnej starostlivosti, nemôže robiť nič iné, len sa modliť, sprevádzať, chápať, prejavovať súcit a podľa možností im pomáhať. (... )
Naša cirkev tu v Kazachstane je malým Kristovým stádom a som si istý, že v tejto situácii sú príležitosti pestovať Božie kráľovstvo, svedčiť o radosti evanjelia, prekonávať ťažkosti a prekážky. Neviem, ako sa Božia prozreteľnosť stará o našu Cirkev tu na zemi, ale som si istý, že sa o ňu stará. Musíme len dôverovať milosti, ktorú nám Kristus, najvyšší pastier duší, nikdy neodoprie.“
Duchovné materstvo
Sestra Klára z Komunity blahoslavenstiev pozdravila pápeža v mene rehoľných komunít celého Kazachstanu. V osobnom svedectve hovorila o svojom povolaní duchovnej matky:
„Byť rehoľníčkou pre mňa znamená byť duchovnou matkou pre každého človeka. Svedčiť o Kristovi znamená ukázať, ako Božia láska a milosrdenstvo pôsobili a pôsobia v mojom živote. Každý deň zažívam, že pre Boha nie je nič nemožné! Pán ma každý deň učí milovať a prijímať blížneho.
Môžem povedať, že keď som bola mladšia, chcela som pre Krista urobiť veľmi veľa. Dnes ho prosím, aby skrze mňa on konal pre dobro druhých. Svedčiť o Kristovi tu v Kazachstane znamená byť s ľuďmi, sprevádzať ich, radovať sa, keď sa radujú, podporovať ich, keď plačú. Je svedectvom aktívnej prítomnosti, jednoduchej služby a Božieho milosrdenstva.“
Kresťan nežije pre seba
Ako reprezentant laikov pred Svätým Otcom prehovoril aj otec rodiny s piatimi deťmi Kirill Borejčuk, člen spoločenstva Apoštolskej administratúry v Atyrau. Priznal sa, že ako jediné dieťa rozvedených rodičov, ktoré nemalo skúsenosť s otcovskou výchovou, vyrastal v sebeckom uzavretí sa do svojho „ja“ - v presvedčení, že všetko smie a že na všetko má právo. Kontakt s Cirkvou sa pre neho stal záchranou: „Chcem vzdať chválu Pánu Bohu za to, že ma povolal na cestu kresťanského života v lone Katolíckej cirkvi, ktorá mi otvára nové obzory a oslobodzuje ma od predsudkov.“
Kirill sa podelel so svojimi skúsenosťami aj týmito slovami: „Boj kresťana, bez ohľadu na jeho status quo, spočíva v neustálej ostražitosti proti trom Satanovým pokušeniam: peniazom, moci a telesným pôžitkom“. (...) „Kresťanský život je pre nás obsiahnutý v stručnej formulke svätého apoštola Pavla: nežite pre seba. Práve v Cirkvi sa počúvaním Božieho slova, účasťou na liturgii a životom v kresťanskom spoločenstve učíme žiť pre Krista, ktorý za nás dal svoj život a zničil strach zo smrti.“
Ako otec rodiny Kirill hovoril o tom, že otvorenosť manželov voči novému životu a dôvera v Boha sú veľkým požehnaním. Zároveň skonštatoval: „Veľká kresťanská rodina je tiež dobrou platformou na rast v pokore: keď je nás veľa, je jednoducho nemožné sústrediť moc v jej tyranskom zmysle v tých istých rukách, pretože v rodine je každý deň sebecké „ja“ poháňané k tomu, aby sa premenilo na Božské jedno a trojjediné, na „my“.“
Za mier pre Ukrajinu
Napokon zaznelo svedectvo pani Miroslavy Galuškovej pôvodom z Ukrajiny, ktorá je manželkou gréckokatolíckeho kňaza Apoštolskej administratúry katolíkov byzantského obradu Kazachstanu a Strednej Ázie. Matka štyroch detí, povolaním učiteľka vyjadrila svoje pocity týmito slovami:
„Som vďačná Pánovi, že môj manžel raz odpovedal na volanie Ducha Svätého a rozhodol sa opustiť svoju vlasť, aby prišiel vykonávať svoju službu do Kazachstanu a zdieľať život s ľuďmi, ktorých Pán stavia na cestu kresťanskej viery, podporovaný Božou láskou a radosťou z evanjelia.
Svätý Otec, prišli ste do Kazachstanu ako posol pokoja. Ďakujem Vám za Vaše modlitby a za všetko Vaše úsilie o obnovenie mieru v mojej vlasti, na Ukrajine. Nech Pán vypočuje Vaše modlitby!“
Povzbudenia pápeža Františka veriacim v Kazachstane
Po vypočutí si svedectiev sa Svätý Otec František prihovoril prítomným. Sediac v kresle srdečne pozdravil dve stovky prítomných a poďakoval sa za ich prijatie. Vo svojom príhovore pápež František zdôraznil rodinný charakter Cirkvi, v ktorej nikto nie je cudzincom. Prítomných pozval uvažovať nad dvoma životodarnými zdrojmi: vzťahu k minulosti a vedomia prísľubu budúcnosti. Okrem iného uviedol:
„Mons. Mumbiela Sierra, ktorému ďakujem za jeho slová pozdravu, povedal: „Väčšina z nás sú cudzinci.“ Je to pravda, pretože pochádzate z rôznych miest a krajín, ale krása Cirkvi je v tomto: sme jedna rodina, v ktorej nikto nie je cudzinec. Opakujem: v Cirkvi nikto nie je cudzinec, sme jeden svätý Boží ľud obohatený mnohými národmi! A sila nášho kňazského a svätého ľudu spočíva práve v tom, že sa rozmanitosť stáva bohatstvom tým, že sa delíme o to, čo sme a čo máme: naša malosť sa znásobuje, ak sa o ňu delíme.
Úryvok z Božieho slova, ktorý sme počuli, potvrdzuje práve toto: Božie tajomstvo - hovorí svätý Pavol – bolo zjavené všetkým národom. Nielen pre vyvolený ľud alebo náboženskú elitu, ale pre všetkých. Každý človek má prístup k Bohu, pretože - vysvetľuje apoštol – všetky národy sú povolané byť „spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6).“
Dedičstvo a prísľub
„Chcel by som zdôrazniť dve slová, ktoré Pavol použil: dedičstvo a prísľub. (...) Dedičstvo minulosti je naša pamäť, zasľúbenie evanjelia je Božia budúcnosť, ktorá nám prichádza v ústrety. (...)
Predovšetkým pamäť. Ak dnes v tejto rozľahlej, multikultúrnej a mnohonáboženskej krajine môžeme vidieť živé kresťanské komunity a náboženské cítenie, ktoré sa prelína životom obyvateľov, je to predovšetkým vďaka bohatej histórii, ktorá jej predchádzala.
Mám na mysli šírenie kresťanstva v Strednej Ázii, ktoré prebiehalo už v prvých storočiach, mnohých evanjelizátorov a misionárov, ktorí sa venovali šíreniu svetla evanjelia, zakladaniu spoločenstiev, svätýň, kláštorov a bohoslužobných miest. Existuje teda kresťanské, ekumenické dedičstvo, ktoré si treba ctiť a zachovať, odovzdávanie viery, ktoré zažilo aj toľko jednoduchých ľudí, toľko dedov a babičiek, otcov a matiek.“
Pozor na pokušenie spiatočníctva
Dávajme si však pozor: nejde o to, aby sme sa s nostalgiou obzerali späť, aby sme zostali zaseknutí na veciach minulosti a nechali sa ochromiť v nehybnosti: to je pokušenie spiatočníctva. Kresťanský pohľad, keď sa obracia k spomienke, chce nás otvoriť žasnutiu pred Božím tajomstvom, aby sa naše srdce naplnilo chválou a vďačnosťou za to, čo Pán vykonal. Vďačné srdce, ktoré prekypuje chválou, nežije ľútostivým banovaním, ale víta dnešok, ktorý prežíva ako milosť. A chce sa vydať na cestu, ísť ďalej, zvestovať Ježiša, tak ako ženy a učeníci z Emauz vo veľkonočný deň!
Práve táto živá spomienka na Ježiša, ktorá nás napĺňa úžasom a ktorú čerpáme najmä z eucharistickej pamiatky, je silou lásky, ktorá nás poháňa ďalej. Je to náš poklad.
Bez pamäti teda niet žasnutia. Ak stratíme živú pamäť, hrozí, že viera, zbožnosť a pastoračné aktivity vyblednú, že budú ako keď horí slama, horí rýchlo, ale čoskoro aj zhasne. (...) Otec Ruslan nám pripomenul jednu krásnu vec: že byť kňazom je už samo osebe veľa, pretože v kňazskom živote si človek uvedomuje, že to, čo sa deje, nie je naše vlastné dielo, ale Boží dar. A sestra Klára, keď hovorila o svojom povolaní, chcela predovšetkým poďakovať tým, ktorí jej ohlasovali evanjelium.“
Kňaz nie je „žandárom“
Na záver pápež František pripomenul viaceré vzory svätosti miestnej Cirkvi, osobnosti, ktoré vydali veľké svedectvo v dobe náboženskej neslobody. Na prvom mieste menoval kňaza Vladislava Bukovinského (1904-1974), ktorý prešiel väzeniami v gulagoch a slúžil veriacim v celej širokej oblasti Strednej Ázie. Blahorečený bol v roku 2016 v Karagande. Spomenul aj trojicu martýrov gréckokatolíckej cirivi: biskupa Nikitu Budku (1877-1949), duchovného otca Zarizkého a laičku Gertrúdu Detzelovú, horlivú a odvážnu evanjelizátorku, ktorá zomrela v roku 1971.
„Chcem osobitne pripomenúť blahoslaveného Bukowinského, kňaza, ktorý sa celý život staral o chorých, núdznych a ľudí na okraji spoločnosti a za svoju vernosť evanjeliu zaplatil väzením a ťažkou prácou. Povedali mi, že aj pred jeho blahorečením boli na jeho hrobe vždy čerstvé kvety a zapálená sviečka. Je to potvrdenie toho, že Boží ľud dokáže rozpoznať, kde je svätosť, kde je pastier zamilovaný do evanjelia.
Chcel by som to povedať najmä biskupom a kňazom, a aj bohoslovcom, toto je naše poslanie: nebyť správcami posvätna alebo žandármi, ktorí sa starajú o dodržiavanie náboženských noriem, ale pastiermi blízkymi ľuďom, živými ikonami súcitného Kristovho srdca.“
Pápež František menoval aj trojicu mučeníkov gréckokatolíckej cirkvi:
„Pripomínam aj gréckokatolíckych mučeníkov, biskupa Mons. Budku, kňaza o. Zarizkého a Gertrúdu Detzelovú, u ktorých sa začal proces blahorečenia. Ako nám povedala pani Miroslava: priniesli do sveta Kristovu lásku. Vy ste ich odkazom: buďte prísľubom novej svätosti!“
Na stretnutí so Svätým otcom v katedrále boli minimálne dvaja Slováci - apoštolský administrátor v Atyrau duchovný otec Peter Sakmár a apoštolský prefekt v Azerbajdžane, saleziánsky biskup Vladimír Fekete.
-zk, jb-
Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.
