Homília na Slávnosť Krista Kráľa: Najväčšie zlo je ľahostajnosť, učme sa modlitbe príhovoru

Sledovali sme ako tento mladý muž, Stefano, na ceste ku kňazstvu požiadal o prijatie služby akolytu. Musíme sa za neho modliť, aby pokračoval vo svojom povolaní a bol verný. Ale tiež sa musíme modliť za túto Cirkev v Asti, aby jej Pán zoslal kňazské povolania, pretože ako vidíte, väčšina sú starší ľudia, ako ja: potrebujeme mladých kňazov, takých, ako tí niekoľkí stadiaľto, ktorí sú skvelí. Modlime sa k Pánovi, aby požehnal tento kraj.

Z týchto krajov sa môj otec vydal na cestu emigrácie do Argentíny. A do týchto krajov, ktoré sú vzácne svojimi plodmi zeme a predovšetkým opravdivej pracovitosti ľudí, som prišiel znovu pocítiť chuť svojich koreňov. Dnes je to však opätovne evanjelium, ktoré nás privádza späť ku koreňom viery. Nájdeme ich vo vyprahnutej zemi Kalvárie, kde Ježiš tak ako semienko dal svojou smrťou vzklíčiť nádeji: zasadený do srdca zeme, otvoril nám cestu do neba; svojou smrťou nám dal večný život; prostredníctvom dreva kríža nám priniesol ovocie spásy. Pozerajme teda na neho, hľaďme na Ukrižovaného.

Na kríži sa objavuje len jedna veta: «Toto je židovský kráľ» (Lk 23,38). Hľa, jeho titul: Kráľ. Pri pohľade na Ježiša sa však naša predstava o kráľovi obracia naruby. Skúsme si vizuálne predstaviť kráľa: príde nám na um silný muž sediaci na tróne so vzácnymi insígniami, so žezlom v rukách a s trblietavými prsteňmi na prstoch, ako prednáša slávnostné slová svojim poddaným. To je zhruba obraz, ktorý máme v hlave.

Ale pri pohľade na Ježiša vidíme pravý opak. Nesedí na pohodlnom tróne, 

ale visí na popravisku. Boh, ktorý «mocnárov zosadil z trónov» (Lk 1,52), koná ako sluha, ktorého mocní dali na kríž; ozdobený len klincami a tŕním, zbavený všetkého, avšak bohatý na lásku, z trónu kríža už viac neučí zástupy slovami, už nedvíha ruku, aby učil. Robí viac: na nikoho neukazuje prstom, ale všetkým otvára svoju náruč. Takto sa ukazuje náš Kráľ: s otvorenou náručou, a brasa aduerte [piemontské nárečie, pozn.].

Až keď vstúpime do jeho náručia, pochopíme: pochopíme, že Boh zašiel až tak ďaleko, až k paradoxu kríža, práve preto, aby objal všetko z nás, ba aj to, čo bolo od neho najvzdialenejšie: našu smrť – Ježiš objal našu smrť –, našu bolesť, naše chudoby, naše krehkosti, naše biedy. Stal sa sluhom, aby sa každý z nás mohol cítiť ako syn; dovolil, aby ho urážali a vysmievali sa mu, aby v akomkoľvek ponížení nikto z nás nebol viac sám; dovolil, aby ho zobliekli, aby sa nikto necítil zbavený svojej dôstojnosti; vyšiel na kríž, aby v každom ukrižovanom v priebehu dejín bola prítomnosť Boha.

Hľa náš Kráľ, Kráľ každého z nás, Kráľ vesmíru, pretože prekročil najvzdialenejšie hranice človečenstva, vstúpil do čiernych dier nenávisti do čiernych dier opustenosti, aby osvietil každý život a objal každú skutočnosť. Bratia a sestry, toto je Kráľ, ktorého dnes oslavujeme! Nie je ľahké pochopiť to, ale je náš Kráľ. A otázka, ktorú si treba položiť, znie: je tento Kráľ vesmíru Kráľom mojej existencie? Verím v neho? Ako ho môžem oslavovať ako Pána všetkých vecí, ak sa nestane aj Pánom môjho života? A ty, ktorý dnes začínaš túto cestu ku kňazstvu, nezabúdaj, že toto je tvoj vzor: nelipni na poctách, nie. Toto je tvoj vzor; ak nemáš v úmysle byť kňazom ako tento Kráľ, radšej sa zastav.

Uprime však svoj zrak opäť na ukrižovaného Ježiša. Vidíš, on nepozoruje tvoj život len na chvíľu a dosť, nevenuje ti len letmý pohľad, ako to často robíme my s ním, ale on zostáva tam, a brasa aduerte – s roztvorenou náručou –, aby ti v tichosti povedal, že nič z teba mu nie je cudzie, že ťa chce objať, pozdvihnúť a spasiť takého, aký si, s tvojou históriou, s tvojimi biedami, s tvojimi hriechmi. Ale Pane, je to pravda? S mojím trápením ma takto miluješ? Každý si tejto chvíli pomyslime na vlastnú biedu: „Ale, miluješ ma s týmito duchovnými nedostatkami, ktoré mám, s týmito obmedzeniami?“

On sa usmieva a dáva nám pochopiť, že nás miluje, a že za nás dal svoj život. Zamyslime sa trochu nad našimi obmedzeniami, a tiež nad dobrými vecami: On nás miluje takých, akí sme, akí sme teraz. On nám dáva možnosť kraľovať v živote, ak sa odovzdáš jeho tichej láske, ktorá sa ponúka, no nevnucuje – láska Božia sa nikdy nevnucuje – jeho láske, ktorá ti vždy odpúšťa. My sa toľkokrát unavíme v odpúšťaní ľuďom a spravíme kríž, lámeme palicu, spoločensky pochováme človeka. On sa nikdy neunaví v odpúšťaní, nikdy, nikdy: vždy ťa postaví na nohy, vždy ti prinavracia tvoju kráľovskú dôstojnosť. Áno, a z čoho tá spása vychádza? Z toho, že sa ním necháme milovať, pretože len tak budeme oslobodení od otroctva nášho ega, od strachu, že budeme sami, od myšlienky, že to nezvládneme.

Bratia a sestry, často sa stavajme pred Ukrižovaného a nechajme sa milovať, pretože tie roztvorené ramená aj nám roztvárajú raj, tak ako „kajúcemu lotrovi“. Vnímajme ako nám adresovanú tú vetu, jedinú, čo dnes Ježiš hovorí z kríža: «Budeš so mnou v raji» (Lk 23,43). Toto je to, čo chce Boh a čo nám chce povedať, každému z nás, zakaždým, keď necháme na sebe spočinúť jeho pohľad. A vtedy pochopíme, že nemáme neznámeho Boha, ktorý je tam hore v nebi, mocný a vzdialený, ale Boha, ktorý je nablízku. Blízkosť je Boží štýl: blízkosť s nežnosťou a milosrdenstvom. Toto je Boží štýl, iný štýl nemá. Je blízky, nežný a súcitný. Nežný a milosrdná, ktorého otvorená náruč utešuje a hladí. Hľa, náš Kráľ!

Bratia a sestry, po tom, ako sme sa na neho hľadeli, čo môžeme urobiť? Dnešné Evanjelium pred nás stavia dve cesty. Pred Ježišom sú tí, ktorí sú divákmi, a tí, ktorí sa zapájajú. Divákov je veľa, väčšina. Dívajú sa, je to divadlo: vidieť niekoho zomierať na kríži. V skutočnosti – hovorí text – „ľudia sa dívali“ (v. 35). Neboli to zlí ľudia, mnohí boli veriaci, ale pri pohľade na Ukrižovaného zostali divákmi: neurobia krok smerom k Ježišovi, ale pozerajú sa na neho z diaľky, zvedavo a ľahostajne, bez toho, aby sa skutočne zainteresovali, bez toho, aby sa pýtali, čo môžu urobiť. Možno sa vyjadrili: „Aha pozri na neho...“, možno vyjadrili svoje úsudky a názory: „Veď on je nevinný, len sa na neho pozrite...“, možno sa niektorí sťažovali, ale všetci stáli so založenými rukami. Ale aj pri kríži sú diváci: vodcovia ľudu, ktorí chcú byť svedkami krvavého divadla Kristovho neslávneho konca; vojaci, ktorí dúfajú, že poprava sa čoskoro skončí, aby mohli ísť domov; jeden zo zločincov, ktorý si na Ježišovi vybíja svoj hnev. Vysmievajú ho, urážajú, uľavujú si na jeho účet.

A všetci títo diváci majú spoločný refrén, ktorý sa v texte spomína trikrát: „Ak si kráľ, zachráň sa!“ (porov. v. 35.37.39) Takto ho urážajú, provokujú ho. Zachráň sa, čo je presný opak toho, čo robí Ježiš, ktorý nemyslí na seba, ale na záchranu tých, ktorí ho urážajú. Avšak to „zachráň sám seba“ je nákazlivé, šíri sa od vodcov cez vojakov až po ľudí, vlna zla zasahuje takmer každého. Ale pomyslime, že zlo je nákazlivé, že nás infikuje: ako keď chytíme infekčnú chorobu, okamžite nás nakazí. A títo ľudia hovoria o Ježišovi, ale ani na chvíľu sa na Ježiša nenaladia. Zostávajú obďaleč a vedú reči. Je to smrtiaca nákaza ľahostajnosti.

Škaredá choroba, ľahostajnosť: „Toto sa mňa netýka, toto sa ma netýka.“ Ľahostajnosť voči Ježišovi a ľahostajnosť aj voči chorým, voči chudobným, voči úbožiakom zeme. Rád sa pýtam ľudí a pýtam sa každého z vás; viem, že každý z vás dáva almužnu chudobným, a pýtam sa vás: „Keď dávaš almužnu chudobným, pozeráš im do očí? Dokážeš sa pozrieť do očí chudobnému mužovi alebo žene, ktorí ťa prosia o almužnu? Keď dávaš almužnu chudobným, hodíš mincu alebo sa dotkneš ich ruky? Si schopný dotknúť sa ľudského utrpenia?“ Každý nech si potom v priebehu dňa odpovie.

Títo ľudia boli ľahostajní. Títo ľudia hovoria o Ježišovi, ale nenaladia sa na Ježiša. A to je smrteľná nákaza ľahostajnosti: vytvára si od situácií biedy odstup. Vlna zla sa vždy šíri týmto spôsobom: začína tým, že sa človek dištancuje, že sa díva a nič neurobí, že sa nestará, potom myslí len na to, čo ho zaujíma, a navykne si odvrátiť sa bokom. A toto je riziko aj pre našu vieru, ktorá ochabuje, ak zostáva teóriou a nestáva sa praxou, ak niet zaangažovania sa, ak sa nenasadíme osobne, ak nejdeme s kožou na trh. Potom sa z nás stávajú kresťania ako voda z ruží – ako som to počul hovoriť u nás doma –, ktorí hovoria, že veria v Boha a chcú mier, ale nemodlia sa a nestarajú sa o blížneho, a tiež, ich Boh nezaujíma, ani mier. Títo kresťania len slovami, povrchní!

Toto bola tá zlá vlna, ktorá bola tam na Kalvárii. Je tu však aj blahodarná vlna dobra. Uprostred toľkých divákov, jeden sa zapája, a to „kajúci lotor“. Ostatní sa z Pána smejú, on sa mu prihovára a oslovuje ho menom: „Ježišu“; mnohí si na neho vylievajú svoj hnev, on Kristovi vyznáva svoje chyby; mnohí hovoria: „Zachráň sa“, on sa modlí: „Ježišu, spomeň si na mňa“ (v. 42). Iba o to žiada Pána. Toto je krásna modlitba. Ak ju každý z nás každý deň prednesie, je to krásna cesta: cesta k svätosti: „Ježišu, spomeň si na mňa“. Takto sa zločinec stáva prvým svätým: na chvíľu sa priblíži k Ježišovi a Pán si ho ponechá pri sebe navždy.

Teraz evanjelium hovorí o kajúcom zločincovi kvôli nám, aby nás vyzvalo premôcť zlo tým, že prestaneme byť divákmi. Prosím vás, toto je horšie než konať zlo: ľahostajnosť. Odkiaľ začať? Od dôvery, od oslovenia Boha menom, tak ako to urobil kajúci lotor, ktorý na konci svojho života nanovo objavuje odvážnu dôveru detí, ktoré dôverujú, prosia, naliehajú. A v dôvere priznáva svoje chyby, plače, ale nie nad sebou samým, ale pred Pánom. A my, máme túto dôveru, prinášame Ježišovi to, čo máme v sebe, alebo sa pred Bohom maskujeme, možno s trochou posvätnosti a kadidla? Prosím vás, nepestujme spiritualitu make-upu, tá je nudná. Pred Bohom treba len vodu a mydlo, bez líčenia sa, s dušou takou, aká je. A odtiaľ vychádza záchrana.

Kto sa cvičí v dôvere, tak ako tento kajúci lotor, naučí sa prihovárať, naučí sa prinášať Bohu to, čo vidí, utrpenie sveta, ľudí, s ktorými sa stretáva; povedať mu ako ten kajúci lotor: „Pane, spomeň si!“ Nie sme na svete len preto, aby sme zachránili seba samých. Nie. Ale aby sme priviedli našich bratov a sestry do náručia Kráľa. Orodovať, prihovárať sa za niekoho, pripomínať ho Pánovi, to otvára brány raja. Nuž my, keď sa modlíme, prihovárame sa? „Spomeň, Pane, spomeň si na mňa, na moju rodinu, spomeň si na tú záležitosť, spomeň si, spomeň...“ Pritiahnuť Pánovu pozornosť.

Bratia a sestry, dnes na nás náš Kráľ z kríža hľadí a brasa aduerte – s otvoreným náručím. Je na nás, či sa rozhodneme byť divákmi, alebo sa zapojíme. Som divákom, alebo sa chcem zapojiť? Vidíme krízy dnešnej doby, úbytok viery, chýbajúcu účasť... Čo urobíme? Obmedzíme sa na teoretizovanie, obmedzíme sa na kritizovanie, alebo si vyhrnieme rukávy, vezmeme život do rúk, prejdeme od "ak" výhovoriek k "áno" modlitby a služby? Všetci si myslíme, že vieme, čo tu v spoločnosti nefunguje, všetci.  Každodenne rozprávame o tom, čo všetko nefunguje vo svete a aj v Cirkvi: mnoho vecí v Cirkvi nefunguje. Ale potom, robíme s tým niečo? Zašpiníme si ruky ako náš Boh pribitý na drevo, alebo sa zostávame prizerať s rukami vo vreckách?

Dnes, keď Ježiš, vyzlečený na kríži, odstraňuje každý závoj zakrývajúci Boha a rúca každú falošnú predstavu o jeho kráľovstve, hľaďme na neho, aby sme našli odvahu pozrieť sa na seba, kráčať cestami dôvery a príhovoru, stať sa služobníkmi, aby sme kraľovali s ním. „Spomeň si, Pane, spomeň si“: Modlievajme sa takto častejšie. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-zk, jb, mh-