Odpovede pápeža Františka novinárom pri návrate z Bahrajnu

1. Dialóg vychádza z pevnej identity

Fatima Al Najem z bahrajnskej spravodajskej agentúry Bahrain News Agency sa opýtala: „Ako hodnotíte výsledky svojej historickej návštevy Bahrajnského kráľovstva a ako vnímate úsilie Bahrajnu o upevnenie a podporu spolužitia všetkých vrstiev spoločnosti, všetkých náboženstiev, pohlaví a rás?“ 

Pápež František:

„Bola to, povedal by som, apoštolská cesta stretnutia. Pretože cieľom bol práve medzináboženský dialóg s islamom a ekumenický dialóg s Bartolomejom. Myšlienky, ktoré vyjadril veľký imám Al-Azharu, boli práve v tomto smere hľadania jednoty, jednoty v rámci islamu, rešpektujúc nuansy, rozdiely, ale s jednotou; jednotou s kresťanmi a inými náboženstvami.

Na vstúpenie do medzináboženského alebo ekumenického dialógu je potrebné mať vlastnú identitu. Nedá sa vychádzať z rozptýlenej identity. „Ja som moslim“, „Ja som kresťan“, mám túto identitu, a tak môžem hovoriť s identitou. Keď človek nemá vlastnú identitu alebo je tak trochu „vo vzduchu“, ťažko to bude dialóg, pretože tam nie je východisko a návrat. A títo dvaja, ktorí prišli, tak veľký imám Al-Azharu, ako aj patriarcha Bartolomej, majú veľmi pevnú identitu. A to je dobré.

Čo sa týka islamského hľadiska, pozorne som počúval tri prejavy veľkého imáma 

a oslovilo ma, ako veľmi zdôrazňoval vnútroislamský dialóg, medzi vami, nie na to, aby sa zmazali rozdiely, ale preto, aby na to, aby bolo vzájomné pochopenie a spolupráca, nie byť proti sebe. My kresťania máme trochu nepeknej histórie ohľadom rozdielov, ktoré nás viedli k náboženským vojnám: katolíci proti pravoslávnym alebo proti luteránom. Teraz, vďaka Bohu, po koncile došlo k zblíženiu, môžeme viesť dialóg a spolupracovať, a to je dôležité, vydávať svedectvo o konaní dobra iným. A potom odborníci, teológovia budú diskutovať o teologických veciach, ale my musíme kráčať spolu ako veriaci, ako priatelia, ako bratia, a konať dobro.

Zasiahli ma aj slová, ktoré odzneli v Moslimskej rade starších, o stvorenstve a ochrane stvorenstva: toto je spoločná starosť všetkých, moslimov, kresťanov, všetkých.“ (...)

„Pre mňa je tiež novosťou poznať kultúru otvorenú pre všetkých. Vo vašej krajine je miesto pre každého. Kráľ mi povedal: „Tu si každý robí, čo chce: ak chce žena pracovať, nech pracuje. Úplná otvorenosť“. On mi to takto povedal – a Vy to poznáte, keď pracujete. A zo strany náboženstva, aj tu je otvorenosť... Zasiahlo ma aj množstvo kresťanov, Filipíncov, Indov z Keraly, ktorí sú tu, žijú v krajine a pracujú v krajine, je ich tu mnoho.“

2. Pamätajme na Libanon

Imad Atrach z televíznej spoločnosti Sky TV News Arabia okrem iného poďakoval za vyjadrenú pozornosť pápeža voči Libanonu: „Chcel by som vám poďakovať za to, že ste dnes spomenuli Libanon, pretože ako Libanončan vám môžem povedať, že vašu cestu naliehavo potrebujeme...“

Pápež František:

(...) „Libanon je pre mňa bolesťou, pretože Libanon to nie je len čisto krajina [kam by sa človek išiel pozrieť] – ale jeden pápež to povedal predo mnou: Libanon nie je len krajina, je to posolstvo. Libanon má veľkú význačnosť pre nás všetkých. A Libanon v tomto čase trpí. Modlím sa. A využijem túto príležitosť, aby som vyzval libanonských politikov: nechajte bokom vlastné záujmy, pozrite sa na krajinu a urobte dohodu. Najprv Boh a vlasť, potom záujmy. Ale Boh a vlasť sú na prvom mieste.

Nateraz nechcem hovoriť: „Zachráňte Libanon“, pretože my nie sme spasitelia, ale prosím, podporte Libanon, pomôžte mu, aby sa Libanon zastavil na tejto ceste, na ktorej upadá, ale aby Libanon znovu získal svoju veľkosť. Sú tu prostriedky... Je tu veľkorysosť Libanonu: koľko politických utečencov má Libanon! Je taký veľkodušný, a trpí. Využívam túto príležitosť, aby som vás prosil o modlitbu za Libanon. Modlitba je tiež priateľstvo. Ste novinári, pozrite na Libanon a hovorte o ňom, aby ste zvýšili povedomie.“

3. Rovnoprávnosť žien a ich nezastupiteľná úloha

Carol Glatz z americkej spravodajskej agentúry Catholic News Service (CNS) sa pápeža opýtal:

„Počas tejto cesty do Bahrajnu ste hovorili o základných právach vrátane práv žien, o ich dôstojnosti, o práve na ich miesto v spoločenskej a verejnej sfére a ako vždy ste povzbudili mladých ľudí k odvahe ozvať sa a napredovať v budovaní spravodlivejšieho sveta. Vzhľadom na situáciu v blízkom Iráne, kde prebiehajú protesty vyvolané niektorými ženami a mnohými mladými ľuďmi, ktorí chcú viac slobody, podporujete túto angažovanosť žien a mužov, ktorí požadujú základné práva, ktoré sa nachádzajú aj v dokumente o ľudskom bratstve?“

Pápež František:

„Musíme si povedať pravdu: boj za práva žien je stále trvajúcim zápasom. Pretože na niektorých miestach sa žene dostáva rovnoprávnosť s mužmi, ale na iných nie. Nie je to tak? Spomínam si na 50-te roky, keď sa v mojej krajine bojovalo za občianske práva žien, aby ženy mohli voliť – pretože približne do 50-tych rokov u nás volili len muži. A myslím aj na rovnaký, dobre známy zápas za volebné právo žien v Spojených štátoch.

Ale prečo – pýtam sa – musí žena tak tvrdo bojovať, aby sa zachovávali jej práva? Existuje jedna legenda – neviem, či je to legenda – o pôvode šperkov u žien, ktorá vysvetľuje krutosť mnohých situácií voči ženám. Hovorí sa, že žena nosí veľa šperkov, pretože v nejakej krajine – už si nepamätám, azda to má historický základ – existoval zvyk, že keď mal manžel ženy plné zuby, povedal jej „odíď!“ a ona si už nemohla prísť nič vziať. Musela odísť s tým, čo mala pri sebe. A tak si hromadili zlato, aby si aspoň niečo zobrali so sebou. Hovorí sa, že to je pôvod šperkov. Neviem, či je to pravda alebo nie, ale ako obraz nám to pomôže.

Práva sú niečo zásadne dôležité. Ako je možné, že dnes, dnes!, vo svete nedokážeme zastaviť tragédiu ženskej obriezky? Veď to je hrozné! Dnes! To, že existuje táto prax, že to ľudstvo nedokáže zastaviť, je zločin, kriminálny čin!  Podľa dvoch komentárov, čo som počul, sú ženy buď materiálom „použi a odhoď“ – to je drsné! – alebo sú „chráneným druhom“. Nuž rovnosť medzi mužmi a ženami ešte stále nie je čímsi univerzálnym. Dochádza k takýmto prípadom, že ženy sú druhotriedne alebo menejcenné.

Musíme v tejto veci naďalej bojovať, pretože ženy sú darom. Boh nestvoril muža a potom mu nedal pre zábavu akéhosi psíka. Nie! Stvoril ich dvoch, rovnocenných: muža a ženu. A to, čo Pavol napísal v jednom zo svojich listov o vzťahu muža a ženy, čo sa nám dnes zdá staromódne, bolo v tej chvíli tak revolučné, až škandálne: vernosť muža voči žene a to, aby muž dbal o ženu ako o vlastné telo. A to bolo v tom čase niečo revolučné! Všetky práva žien vyplývajú z tejto rovnosti. A spoločnosť, ktorá nie je schopná dať žene miesto, ktoré jej patrí, sa nepohne vpred. Máme s tým skúsenosti.

V knihe Torniamo a sognare (Poďme spolu snívať), ktorú som napísal, je napríklad časť o hospodárstve: na svete sú práve teraz ženy ekonómky, ktoré zmenili ekonomickú víziu a sú schopné ju posunúť ďalej. Pretože majú iný dar. Vedia spravovať veci iným spôsobom, ktorý nie je horší, ale komplementárny, doplnkový. Raz som sa rozprával s istou ženou na čele vlády, skvelou šéfkou vlády, matkou niekoľkých detí, ktorá veľmi úspešne vyriešila veľmi zložitú situáciu. Spýtala som sa jej: „Povedzte mi, pani, ako ste vyriešili takú ťažkú situáciu?“ Začala takto mlčky pohybovať rukami a povedala mi: „Tak, ako to my matky robíme.“

Žena má svoj vlastný spôsob riešenia problému, ktorý nie je spôsobom muža. A obe cesty musia fungovať spoločne: žena rovná mužovi pracuje pre spoločné dobro s tou intuíciou, ktorú majú ženy. Videl som, že vo Vatikáne vždy, keď sa do práce vloží žena, veci sa zlepšia. Napríklad zástupkyňou (generálnou sekretárkou) vatikánskeho Governatorátu je žena a veci sa zmenili k lepšiemu. V Rade pre ekonómiu je šesť kardinálov a šesť laikov, boli to všetko muži: zmenil to a ako laikov som tam dal jedného muža a päť žien. A je to prevratné, lebo ženy vedia nájsť správnu cestu, vedia, ako pohnúť veci vpred. A teraz som do Pápežskej akadémie pre život zaradil Mariannu Mazzuccatovú, skvelú ekonómku zo Spojených štátov, aby tam ešte dodala ľudskosti.

Ženy prinášajú niečo, čo je im vlastné. Nemusia sa stať takými ako muži, nie, sú to ženy, potrebujeme ich. A taká spoločnosť, ktorá vymazáva ženy z verejného života, je spoločnosťou, ktorá ochudobňuje samu seba. Ochudobňuje sa. Rovnosť práv, áno, ale aj rovnosť príležitostí, rovnosť v rozvoji, pretože v opačnom prípade sa ochudobňujeme.

Verím, že týmto som vo všeobecnosti povedal, ako treba konať. A treba tu ešte prejsť kus cesty, pretože je tu tento mačizmus, mužské nadradenectvo. Ja pochádzam z mačistického národa. My Argentínčania sme vždy boli mačistami. A to je mrzké! A keď už treba, tak ideme za matkami, a oni tie problémy riešia. Ale tento mačizmus zabíja ľudskosť.  Ďakujem, že ste mi dali príležitosť povedať to, čo tak veľmi nosím v srdci. Bojujme nielen za práva, ale aj preto, že potrebujeme mať v spoločnosti ženy, ktoré by nám pomohli sa zmeniť. Ďakujem.“

4. Zastavme svetovú vojnu, buďme pacifisti

Antonio Pelayo, rímsky korešpondent španielskej spravodajskej spoločnosti Vida Nueva, sa opýtal:

„Svätý Otec, jediný raz, keď ste na tejto apoštolskej ceste hovorili spontánnymi slovami, bolo to ohľadom „sužovanej Ukrajiny“ a „mierových rokovaní“. Chcel by som sa Vás opýtať, či nám môžete povedať niečo o tom, ako prebiehajú tieto rokovania z vatikánskej strany, a ešte jednu doplňujúcu otázku: hovorili ste v poslednom čase s Putinom alebo máte v úmysle tak urobiť v blízkej budúcnosti?“

Pápež František:

„Predovšetkým Vatikán je neustále pozorný, Štátny sekretariát pracuje a pracuje dobre, pracuje dobre. Viem, že sekretár [pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami], Mons. Gallagher, pracuje dobre.

Ďalej trochu z histórie. Deň po začiatku vojny – myslel som si, že sa to nedá, nezvyčajná vec – som išiel na Ruské veľvyslanectvo [pri Svätej stolici], aby som sa porozprával s veľvyslancom, ktorý je dobrý človek, ktorého poznám už šesť rokov, od jeho príchodu, je humanista. Spomínam si na jeho vtedajšiu poznámku: „Nous sommes tombés dans la dictature de l'argent“ (Upadli sme do diktatúry peňazí), keď hovoril o civilizácii. Humanista, človek bojujúci za rovnosť. Povedal som mu, že som ochotný ísť do Moskvy a hovoriť s Putinom, ak to bude potrebné. Odpovedal mi veľmi zdvorilo [minister zahraničných vecí] Lavrov: vďaka, odpovedal, ale v tejto chvíli to nie je potrebné.

Ale od tej chvíle sme sa do toho veľmi zainteresovali. Trikrát som telefonoval s prezidentom Zelenským, potom ešte niekoľkokrát s ukrajinským veľvyslancom. A je tu práca na zbližovaní, hľadaní riešení. Svätá stolica robí to, čo musí, aj v súvislosti s väzňami... To sú veci, ktoré sa robia vždy, Svätá stolica ich vždy robila, vždy.

A ďalej kázanie v záujme mieru. Otriasa mnou – preto som pre Ukrajinu použil slovo „trýznená“ – tá krutosť, nie ruského národa, pretože ruský národ je veľkým národom, ale žoldnierov, vojakov, ktorí idú do vojny ako do dobrodružstva: tých žoldnierov. Radšej uvažujem takto, pretože si veľmi vážim ruský ľud, ruský humanizmus. Spomeňme si len na Dostojevského, ktorý nás dodnes inšpiruje, inšpiruje kresťanov, aby mysleli kresťansky. Mám veľkú lásku k ruskému ľudu.

A mám veľkú lásku aj k ukrajinskému ľudu. Keď som mal jedenásť rokov, neďaleko bol ukrajinský kňaz, ktorý slávil omše a nemal miništrantov, a ten ma naučil službe pri omši v ukrajinčine. Všetky tie ukrajinské spevy poznám v ich jazyku, pretože som sa ich naučil ako dieťa, takže mám veľký citový vzťah k ukrajinskej liturgii. Som uprostred dvoch národov, ktoré mám rád.

Ale nielen ja, i Svätá stolica mala mnoho dôverných stretnutí, mnoho záležitostí s dobrými výsledkami. Pretože nemôžeme poprieť, že vojna nás na začiatku možno robí odvážnymi, ale potom nás unavuje a je nám z nej zle, a vidno to zlo, ktoré vojna spôsobuje. Toto ohľadom tej ľudskejšej, bližšej strany.

Ďalej, využijúc túto otázku, by som chcel vyjadriť toto poľutovanie: v jednom storočí tri svetové vojny! V rokoch 1914-1918, potom v rokoch 1939-1945 a táto!  Pretože ide o svetovú vojnu. Pretože je pravda, že keď impériá, či už na jednej alebo druhej strane, slabnú, potrebujú viesť vojnu, aby sa cítili silné a tiež aby predávali zbrane! Pretože si myslím, že dnes tou najväčšou pohromou vo svete je zbrojársky priemysel. Povedali mi, neviem, či je to pravda alebo nie, že keby sa rok nevyrábali zbrane, mohlo by sa skoncovať s hladom vo svete.

Zbrojársky priemysel je hrozný. Pred niekoľkými rokmi, troma či štyrmi, prišla z jednej krajiny loď plná zbraní do Janova, a bolo treba tie zbrane preložiť na väčšiu loď, aby ich odviezla do Jemenu. Robotníci v Janove to nechceli urobiť... Bolo to gesto. Jemen: viac ako desať rokov vojny. Jemenské deti nemajú čo jesť! A tí Rohingovia, ktorí „kočujú“ z jedného miesta na druhé, pretože boli vyhnaní - opäť je to vo vojne, v Mjanmarsku: je to hrozné, čo sa deje. Teraz dúfam, že dnes sa niečo zastaví v Etiópii, zmluvou... Všade sme vo vojne a nerozumieme tomu. Teraz nás v Európe úzko ovplyvňuje rusko-ukrajinská vojna. Ale je to všade, už roky: v Sýrii dvanásť-trinásť rokov vojny, a nikto nevie, či sú tam zajatci a čo sa tam vo vnútri deje. Potom Libanon, hovorili sme o tejto tragédii...

Neviem, či som vám to už viac ráz nespomínal: keď som v roku 2014 išiel do Redipuglie – a môj starý otec bojoval na Piave a povedal mi, čo sa tam dialo – videl som tie hroby, samí mladí ľudia, a plakal som, plakal, nehanbím sa to povedať. O niekoľko rokov neskôr, 2. novembra – v ten deň vždy chodievam na cintorín –, som išiel do Anzia a videl som hroby tých amerických chlapcov z vylodenia v Anziu: 19, 20, 22, 23-roční... A plakal som, naozaj z hĺbky srdca. A pomyslel som si na matky, keď im zaklopú na dvere: „Pani, je tu obálka pre vás“. Otvorí obálku: „Vážená pani, mám tú česť vám oznámiť, že máte syna, ktorý je hrdinom vlasti.“ Tragédie vojny.

Potom jedna vec, ktorú nechcem nikomu zazlievať, ale dotkla sa môjho srdca: keď sa konala spomienková slávnosť vylodenia v Normandii, boli tam hlavy mnohých vlád, aby si to pripomenuli. Je pravda, že to bol začiatok pádu nacizmu. To je pravda. Koľko chlapcov však zostalo na pláži v Normandii? Hovoria, že tridsaťtisíc. Kto myslí na týchto chlapcov? Vojna zasieva všetko toto. Preto vy, ktorí ste novinármi, prosím vás, buďte pacifisti, hovorte proti vojne, bojujte proti vojne. Prosím vás o to ako brat. Ďakujem.“

5. Boj so zneužívaním: milosť hanby

Francúzsky vatikanista Hugues Lefèvre z tlačovej agentúry I.Media položil otázku:

„Vďaka, Svätý Otec. Dnes ráno ste vo svojom príhovore duchovným v Bahrajne hovorili o dôležitosti kresťanskej radosti, ale v posledných dňoch mnohí francúzski veriaci túto radosť stratili, keď v tlači zistili, že Cirkev udržala v roku 2021 v tajnosti odsúdenie biskupa, ktorý je už na dôchodku a ktorý sa v 90. rokoch minulého storočia ako kňaz dopustil sexuálneho zneužívania. Keď sa tento príbeh dostal do tlače, prihlásilo sa päť nových obetí. Dnes sa mnohí katolíci zaujímajú o to, či by sa kultúra utajovania v kánonickej justícii mala zmeniť a stať sa transparentnou, a chcel by som vedieť, či si myslíte, že kánonické sankcie by mali zverejniť. Ďakujem.“

Pápež František:

„Ďakujem za otázku, vďaka. Chcel by som začať trochou histórie v tejto veci. Problém zneužívania tu bol vždy, nielen v Cirkvi. Všade. Viete, že 42-46% prípadov sexuálneho zneužívania sa odohráva v rodine alebo v susedstve: to je veľmi vážne. Ale vždy bolo zvykom zakrývať to. V rodine sa i dnes všetko zakrýva a aj v susedstve sa to zastiera buď kompletne, alebo aspoň z väčšej časti. Je to nepekný zvyk, ktorý sa v Cirkvi začal meniť, keď došlo k bostonskému škandálu kardinála Lawa, ktorý tam bol kardinálom a dnes je už mŕtvy. Kvôli tomuto škandálu kardinál Law odstúpil: to bolo prvý krát, čo sa to takto prevalilo, ako škandál. Odtiaľ si to Cirkev uvedomila a začala na tom pracovať, zatiaľ čo v spoločnosti sa to bežne zakrýva, zvyčajne, v iných inštitúciách.

Keď sa konalo stretnutie predsedov biskupských konferencií, vyžiadal som si štatistiky z UNICEF, z OSN, a dal som im percentuálne údaje: koľko percent v rodinách, koľko percent v susedskom prostredí – väčšina –, koľko v školách, pri športových aktivitách – je to niečo, čo dobre preskúmali –, a tiež v Cirkvi. Niekto príde a povie: „Sme v menšine“. Ale ak by to bol aj čo i len jediný prípad, je to tragické, je to smutné, pretože ty, kňaz, máš povolanie dávať ľuďom rásť, a týmto ich nivočíš. Pre kňaza je to ako ísť proti vlastnej kňazskej prirodzenosti, aj proti vlastnej sociálnej prirodzenosti. Preto je to niečo tragické a nesmieme sa zastaviť, nesmieme zastať!

V tomto prebúdzaní sa, aby sme urobili vyšetrovania a obvinenia, to nebolo vždy rovnaké: niektoré veci boli skryté. Pred bostonským škandálom kardinála Lawa z Bostonu boli ľudia presúvaní... Teraz je všetko jasné a my v tejto veci napredujeme. Preto by sme nemali byť prekvapení, že vychádzajú na povrch takéto prípady. Alebo iný biskup mi prichádza na myseľ... Sú takí, vieš? A nie je ľahké povedať „nevedeli sme o tom“ alebo „bola to mentalita tej doby naďalej je to spoločenskou mentalitou mnohých, skrývať“. Poviem ti toto: Cirkev je v tejto veci rozhodná a chcem sa verejne poďakovať hrdinstvu kardinála O'Malleyho: je to statočný kapucín, ktorý videl potrebu inštitucionalizovať túto prácu v podobe Komisie na ochranu maloletých; dobre v tom pokračuje, je nám príkladom a dodáva nám odvahu.

Pracujeme zo všetkých síl, no sme si vedomí, že v Cirkvi sú ľudia, ktorí to stále nevidia jasne, nehlásia sa k tomu: „Počkajme chvíľu, uvidíme...“. Je to proces, ktorý robíme s odvahou, a nie každý má odvahu. Niekedy na teba príde pokušenie kompromisu, a všetci sme otrokmi svojich hriechov. Ale vôľa Cirkvi je všetko objasniť.

Napríklad: v posledných mesiacoch som dostal dve sťažnosti na zneužívania, ktoré boli zakrývané a Cirkev ich správne neposúdila. Hneď som povedal: nech sa znovu preskúmajú a urobia sa nové posúdenia. Aj toto: revízia starých, neporiadne spravených posudkov. Robíme čo môžeme, sme hriešnici. A prvá vec, ktorú musíme cítiť, je hanba, hlboká hanba nad týmto. Myslím, že hanba je milosť, vieš? Môžeme bojovať proti všetkému zlu na svete, ale bez hanby to nedokážeme. Preto žasnem nad sv. Ignácom v Exercíciách, ako ťa podnecuje prosiť o odpustenie hriechov, ktoré si spáchal, a podnieti ťa dôjsť až k hanbe, a ak nemáš milosť hanby, nemôžeš ísť ďalej. Jedna z urážok, ktoré sa v mojej vlasti používajú, je „ty si bez hanby“, a ja si myslím, že Cirkev nemôže byť „bez hanby“, že sa musí hanbiť za zlé veci, ako aj určite ďakovať Bohu za dobré veci, ktoré robí. Toto ti chcem povedať: všetku dobrú vôľu a poďme vpred, aj s vašou pomocou.

6. Migranti: európska zodpovednosť, ťažisko v Afrike

Vania De Luca z talianskeho televízneho spravodajstva RAI-TG3 sa opýtala:

Vaša Svätosť, migranti: v týchto dňoch ste o nich hovorili. Štyri lode pri pobreží Sicílie so stovkami žien, mužov a detí v núdzi, ale nie všetci sa môžu vylodiť. Obávate sa, že sa do Talianska vrátila politika „zavretých prístavov“, ktorú presadzujú stredopravičiari? A ako hodnotíte postoj niektorých krajín zo severu Európy k tejto otázke? A potom som sa Vás chcela spýtať aj všeobecne: čo usudzujete o novej talianskej vláde, ktorú po prvýkrát vedie žena?

Pápež František:

Je to výzva, záležitosť migrantov je výzva. Ohľadom migrantov je tu princíp: migrantov treba prijímať, sprevádzať, podporovať a integrovať. Ak sa nedajú konať tieto štyri kroky, práca s migrantmi nemôže byť dobrá. Prijímanie, sprevádzanie, podpora a integrácia: dôjsť až k integrácii. A druhá vec, ktorú hovorím: každá vláda EÚ sa musí dohodnúť na tom, koľko migrantov môže prijať. Pretože sú naopak len štyri krajiny, ktoré prijímajú migrantov: Cyprus, Grécko, Taliansko a Španielsko, pretože zo Stredomoria sú tými najbližšími. Niektoré sú i vo vnútrozemí, ako napríklad Poľsko, Bielorusko... Ale väčšina migrantov prichádza od mora. Životy sa musia zachraňovať! Dnes je Stredozemné more cintorínom, možno najväčším cintorínom sveta. (...)

Politika ohľadom migrantov musí byť dohodnutá medzi všetkými krajinami: nie je možné robiť politiku bez konsenzu a Európska únia musí v tejto oblasti prijať politiku spolupráce a pomoci, nemôže nechať Cyprus, Grécko, Taliansko a Španielsko zodpovedné za všetkých migrantov, ktorí prichádzajú na pláže. Doterajšia politika vlád bola zameraná na záchranu životov, to je pravda. Do istého bodu sa to tak robilo a myslím si, že táto [talianska] vláda má rovnakú politiku, nie je nehumánnou... Nepoznám detaily, ale nemyslím si, že by ich chcela posielať preč. Myslím, že už umožnila vylodiť sa deťom, matkám, chorým, myslím, že im dali vystúpiť na breh – myslím si, z toho, čo som počul. Aspoň zámer tam bol. Taliansko, a či už tým myslíme túto vládu, či nejakú ľavicu, nemôže urobiť nič bez dohody s Európou, zodpovednosť je európska.

A potom by som rád spomenul jednu vec, ďalšiu európsku zodpovednosť: Afriku. Myslím si, že jedna z veľkých žien-štátničiek, ktoré sme mali a máme, Merkelová, povedala toto: že problém migrantov sa musí riešiť v Afrike. Ak však uvažujeme o Afrike s heslom „z Afriky treba vyťažiť“, potom je logické, že migranti, že tí ľudia utekajú pred tým vykorisťovaním. Musíme sa snažiť, Európa sa musí snažiť vypracovať rozvojové plány pre Afriku. Uvážte, že niektoré krajiny v Afrike nie sú pánmi svojho vlastného podzemného bohatstva, ktoré je stále závislé od koloniálnych mocností! Riešiť problém migrantov v Európe je pokrytectvo, nie, poďme ho riešiť aj u nich doma. Vykorisťovanie ľudí v Afrike je hrozné z dôvodu tejto koncepcie.

Prvého novembra, na Sviatok všetkých svätých, som sa stretol so študentmi z Afriky, rovnako ako so študentmi z Univerzity Loyola zo Spojených štátov. Tí študenti majú schopnosť, inteligenciu, kritickosť, vôľu napredovať! Neraz však nemôžu kvôli kolonialistickej sile, ktorú má Európa voči ich vládam. Ak chceme problém migrantov vyriešiť nadobro, vyriešme Afriku. Migrantov, ktorí prichádzajú z iných krajín, je menej; poďme k Afrike, pomôžme Afrike, posuňme sa vpred.

7. Cirkev v Nemecku: Koreňom je „facka“ evanjelia

Nemecký novinár Ludwig Ring-Eifel z medzinárodnej katolíckej tlačovej agentúry Centrum Informationis Catholicum položil otázku:

(...) V Bahrajne sme videli malú cirkev, malé stádo, chudobnú cirkev s mnohými obmedzeniami a tak ďalej, ale cirkev živú, plnú nádeje, ktorá rastie. Na druhej strane v Nemecku máme veľkú cirkev s veľkými tradíciami, bohatú, s teológiou, peniazmi a všetkým, ktorá však každoročne stráca tristotisíc veriacich, ktorí odchádzajú, a je v hlbokej kríze. Dá sa z tohto malého stáda, ktoré sme videli v Bahrajne, niečo naučiť pre veľké Nemecko?

Pápež František:

Nemecko má starú náboženskú históriu. Citujúc Hölderlina by som povedal: „Vieles haben sie verlernt, vieles“ (Veľa toho zabudli, veľa). Vaše náboženské dejiny sú veľké a komplikované, s bojmi. Nemeckým katolíkom hovorím: Nemecko má veľkú a krásnu Evanjelickú cirkev; nechcem nejakú ďalšiu, ktorá nebude taká dobrá ako tá; ale chcem Katolícku cirkev, po katolícky, v bratstve s tou evanjelickou. Niekedy strácame náboženský zmysel ľudu, svätého veriaceho Božieho ľudu, a upadáme do eticistických diskusií, diskusií o tom, čo práve letí, do politických cirkevných diskusií, diskusií, ktoré sú teologickým dôsledkom, ale nie sú jadrom teológie. Čo si myslí svätý veriaci Boží ľud? Ako cíti svätý Boží ľud? Choďte tam a hľadajte, čo si myslia, čo cítia, tú jednoduchú nábožnosť, ktorú nájdete u starých rodičov.

Nehovorím, že sa treba vrátiť späť, nie, ale k prameňu inšpirácie, ku koreňom. Všetci máme určitú históriu koreňov viery, aj národy ju majú: treba ju znovu nájsť! Prichádza mi na myseľ tá Hölderlinova veta pre náš vek: „Dass dir halte der Mann, was er als Knabe gelobt“ (Ako muž nech dodrží, čo ako chlapec sľúbil). V našom detstve, v našej nádeji, sme sľubovali veľa vecí, veľa vecí. Teraz sa púšťame do etických debát, do debát módnych... Ale koreňom náboženstva je tá „facka“, ktorú ti dáva evanjelium, stretnutie so živým Ježišom Kristom: a odtiaľ vyplývajú dôsledky, všetky; odtiaľ je apoštolská odvaha, odtiaľ je vyjdenie na periférie, aj na morálne periférie ľudí, aby sme im pomohli; ale vždy zo stretnutia s Ježišom Kristom. Ak tu nie je stretnutie s Ježišom Kristom, bude to eticizmus, preoblečený za kresťanstvo. Toto som chcel povedať, od srdca. Ďakujem. (...)

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Celý prepis tlačovej konferencie v taliančine

-mh, jb-