Prejav pápeža Františka na Bahrajnskom fóre pre dialóg

Vaše Veličenstvo, vaše kráľovské výsosti, drahý brat, doktor Al-Tayyeb, veľký imám Al-Azharu, drahý brat Bartolomej, ekumenický patriarcha, významné náboženské a občianske autority, dámy a páni!

Srdečne vás zdravím, vďačný za privítanie, ktorého sa mi dostalo, i za zorganizovanie tohto Fóra dialógu, ktoré sa 

koná pod záštitou Jeho Veličenstva kráľa Bahrajnu. Názov tejto krajiny je odvodený od jej vôd: slovo Bahrajn skutočne evokuje „dve moria“. Myslíme na morské vody, ktoré uvádzajú do kontaktu krajiny a do komunikácie ľudí, spájajú odlišné a vzdialené národy. Staré príslovie hovorí: «Čo rozdeľuje zem, to spája more». A naša planéta Zem sa pri pohľade zhora javí ako obrovské modré more, ktoré spája rozličné brehy. Z neba sa zdá, akoby nám pripomínala, že sme jedna rodina: nie ostrovy, ale jedno veľké súostrovie. Takto nás chce Najvyšší a táto krajina, súostrovie s viac než tridsiatimi ostrovmi, môže dobre symbolizovať túto túžbu.

Žijeme však v časoch, keď sa ľudstvo, ktoré je prepojené ako nikdy predtým, javí oveľa viac rozdelené než zjednotené. Názov „Bahrajn“ nám môže pomôcť pri ďalšom uvažovaní: „dve moria“, o ktorých sa v ňom hovorí, sa vzťahujú na sladké vody jeho podmorských prameňov a na slanú vodu Perzského zálivu. Podobne sa dnes nachádzame tvárou v tvár dvom moriam opačných chutí: na jednej strane pokojnému a sladkému moru spoločného spolužitia, na druhej strane trpkému moru ľahostajnosti, postihnutému konfliktmi a rozbúrenému vojnovými vetrami, s čoraz búrlivejšími ničivými vlnami, ktoré hrozia, že všetkých zaplavia. A, žiaľ, Východ a Západ sa čoraz viac podobajú dvom proti sebe stojacim moriam. My, naopak, sme tu spoločne, pretože máme v úmysle plaviť sa po tom istom mori a volíme si cestu stretnutia, a nie konfrontácie, cestu dialógu, ktorú naznačuje toto fórum: „Východ a Západ za ľudské spolunažívanie“.

Po dvoch strašných svetových vojnách, po studenej vojne, ktorá desaťročia držala svet v napätí so zatajeným dychom, uprostred toľkých katastrofálnych konfliktov v každej časti zemegule, uprostred tónov obviňovania, vyhrážok a odsudzovania, sa opätovne nachádzame na vážkach, na hrane krehkej rovnováhy, a nechceme, aby sme sa potopili. Dochádza k paradoxu: zatiaľ čo väčšinu svetovej populácie spájajú 

rovnaké ťažkosti, sužujú ju vážne potravinové, ekologické a pandemické krízy, ako aj čoraz škandalóznejšia planetárna nespravodlivosť, zopár mocných sa sústreďuje na rezolútny boj za stranícke záujmy, vyhrabáva spod zeme spôsoby vyjadrovania, ktoré sú prežitkom, prekresľuje zóny vplyvu a proti sebe stojace bloky. Zdá sa teda, že sme svedkami dramaticky infantilného scenára: v záhrade ľudstva sa namiesto starostlivosti o celok zahrávame s ohňom, s raketami a bombami, so zbraňami, ktoré spôsobujú plač a smrť a zasypávajú spoločný dom popolom a nenávisťou.

Toto sú trpké dôsledky, ak sa aj naďalej zdôrazňujú opozície bez toho, aby sme znovu objavili porozumenie, ak sa aj naďalej vehementne vnucujú vlastné despotické, imperialistické, nacionalistické a populistické modely a vízie, ak sa nezaujímame o kultúru toho druhého, ak nenačúvame volaniu obyčajných ľudí a hlasom chudobných, ak sa neprestane manichejsky rozlišovať, kto je dobrý a kto zlý, ak sa neusilujeme o vzájomné porozumenie a spoluprácu pre dobro všetkých. Tieto rozhodnutia stoja pred nami. Pretože v globalizovanom svete sa posúvame vpred len vtedy, keď veslujeme spoločne, zatiaľ čo keď sa plavíme osamote, zblúdime.

V rozbúrenom mori konfliktov majme pred očami Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete, v ktorom je vyjadrená pevná nádej v plodné stretnutie medzi Západom a Východom, užitočné na uzdravenie príslušných chorôb[1]. My, veriaci v Boha a v našich bratov, sme tu preto, aby sme odmietli „izolačné myslenie“, ten spôsob videnia reality, ktorý ignoruje jednotné more ľudstva, aby sa sústredilo len na svoje vlastné prúdy. Túžime po tom, aby sa spory medzi Východom a Západom vyriešili pre dobro všetkých, nestrácajúc z pozornosti ďalšiu priepasť, ktorá sa neustále a dramaticky zväčšuje, a to priepasť medzi Severom a Juhom sveta. Nech pre vynárajúce sa konflikty nestratíme zo zreteľa latentné tragédie ľudstva, ako je katastrofa nerovností, v dôsledku ktorej väčšina ľudí žijúcich na Zemi zažíva bezprecedentnú nespravodlivosť, ako je hanebná pohroma hladu a nešťastie klimatických zmien - znak nedostatočnej starostlivosti o spoločný domov.

V týchto otázkach, o ktorých sa v týchto dňoch diskutovalo, sa náboženskí lídri nemôžu neangažovať a neísť dobrým príkladom. Máme osobitnú rolu a toto fórum nám v tomto zmysle ponúka ďalšiu príležitosť. Je našou úlohou povzbudzovať ľudstvo a pomáhať mu - tak veľmi vzájomne závislému a zároveň tak veľmi roztrieštenému -, aby sa plavilo spoločne. Chcel by som preto načrtnúť tri výzvy, ktoré vyplývajú z Dokumentu o ľudskom bratstve a z Deklarácie Bahrajnského kráľovstva, o ktorých sa tu v týchto dňoch reflektovalo. Týkajú sa modlitby, vzdelávania a činnosti.

Predovšetkým modlitba, ktorá sa dotýka srdca človeka. V skutočnosti tie drámy, ktorými trpíme, a nebezpečné roztržky, ktoré zakúšame, «nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci» (Gaudium et spes, 10). Tam spočíva koreň. A tak najväčšie nebezpečenstvo netkvie vo veciach, v materiálnych skutočnostiach, v organizáciách, ale v inklinácii ľudskej bytosti uzavrieť sa do hrošej kože (imanencie) vlastného ega, vlastnej skupiny, vlastných malicherných záujmov. To nie je nedostatok čisto našej doby, existuje to odkedy je človek človekom, a s Božou pomocou sa to dá napraviť (porov. Enc. Fratelli tutti, 166).

Práve preto je modlitba, otvorenosť srdca voči Najvyššiemu, základom na očistenie sa od sebectva, od uzavretosti, od zahľadenosti do seba (sebareferenčnosti), od falše a od nespravodlivosti. Ten, kto sa modlí, prijíma do svojho srdca pokoj a nutne sa stáva jeho svedkom a poslom. A pozýva, predovšetkým svojím príkladom, tých čo sú mu podobní, aby sa nestali rukojemníkmi pohanstva, ktoré redukuje človeka na to, čo sa predáva, kupuje alebo s čím sa zabáva, ale aby znovu objavili nekonečnú dôstojnosť, ktorú v sebe nesie vtlačenú každý človek. Nábožný človek, človek pokoja, je ten, ktorý kráčajúc spolu s druhými po zemi, ich jemne a s úctou pozýva, aby pozdvihli svoj pohľad k nebu. A nesie vo svojej modlitbe, tak ako kadidlo stúpajúce k Najvyššiemu (porov. Ž 141,2), námahy a skúšky všetkých.

Aby sa to však mohlo uskutočniť, je nevyhnutný jeden predpoklad: náboženská sloboda. V Deklarácii Bahrajnského kráľovstva sa vysvetľuje, že «Boh nás nasmeroval k božskému daru slobody výberu», a preto „žiadna forma náboženského nátlaku nemôže niekoho priviesť k zmysluplnému vzťahu s Bohom“. Každé donucovanie je teda nehodné Všemohúceho, pretože on nezveril svet otrokom, ale slobodným tvorom, ktorých plne rešpektuje. Usilujme sa teda o to, aby sloboda stvorení odzrkadľovala zvrchovanú slobodu Stvoriteľa, aby miesta kultu boli vždy a všade chránené a rešpektované a aby modlitba bola podporovaná a nikdy nie brzdená. Nestačí však udeľovať povolenia a uznať slobodu kultu, potrebné je dosiahnuť skutočnú slobodu náboženstva. A nielen každá spoločnosť, ale aj každé vierovyznanie je povolané k tomu, aby si túto skutočnosť preverovalo. Je povolané klásť si otázku, či Božie stvorenia zvonka obmedzuje, alebo ich vnútorne oslobodzuje; či pomáha človeku odmietať strnulosť, uzavretosť a násilie; či vo veriacich posilňuje pravú slobodu, ktorá neznamená robiť si, čo sa človeku zachce, ale dať sa k dispozícii dobru, pre ktoré sme boli stvorení.

Ak sa výzva modlitby týka srdca, druhá výzva, vzdelávanie, sa v zásade týka mysle človeka. V Deklarácii Bahrajnského kráľovstva sa uvádza, že «nevedomosť je nepriateľom mieru». Je to pravda – tam, kde je nedostatok príležitostí na vzdelávanie, vzrastajú extrémizmy a zakoreňujú sa fundamentalizmy. A ak je nevedomosť nepriateľom mieru, vzdelanie je priateľom rozvoja, pokiaľ je to vzdelanie skutočne hodné človeka, dynamickej a vzťahovej bytosti: teda nie strnulé a monolitické, ale otvorené výzvam a citlivé na kultúrne zmeny; nie sebareferenčné a izolujúce, ale pozorné voči histórii a kultúre iných; nie statické, ale skúmajúce, aby zahŕňalo rôzne a podstatné aspekty jediného ľudstva, ku ktorému patríme. To umožňuje zvlášť vstúpiť do podstaty problémov nie predstierajúc, že sme vlastníkmi riešenia a že jednoduchým spôsobom vyriešime zložité problémy, ale s pripravenosťou byť prítomní uprostred krízy bez toho, aby sme podľahli logike konfliktu. Logika konfliktu nás vždy vedie k deštrukcii. Kríza nám pomáha premýšľať a dozrievať. Je naozaj nedôstojné ľudskej mysle myslieť si, že argumenty sily prevážia nad silou rozumu, používať metódy minulosti na riešenie súčasných problémov, aplikovať na ľudské dejiny a kultúru schémy vlastné technológii alebo vyplývajúce len z pohodlnosti. Vyžaduje si to, aby sme si kládli otázky, vstúpili do krízy a vedeli viesť dialóg trpezlivo, s úctou a v duchu počúvania; aby sme spoznali históriu a kultúru iných. Takto sa vychováva ľudská myseľ, živí sa vzájomné porozumenie. Pretože nestačí povedať, že sme tolerantní, musíme skutočne vytvoriť priestor pre druhého, dať mu práva a príležitosti. Je to spôsob myslenia, ktorý sa začína vzdelávaním a ktorý sú náboženstvá povolané podporovať.

Konkrétne by som chcel zdôrazniť tri naliehavé otázky v oblasti vzdelávania. Na prvom mieste, uznanie žien vo verejnej sfére: «vo vzdelávaní, v práci, pri uplatňovaní vlastných spoločenských a politických práv“ (porov. Dokument o ľudskom bratstve). V tejto, ako aj v iných oblastiach, je vzdelanie cestou k emancipácii od historického a sociálneho dedičstva, ktoré je v rozpore s tým duchom bratskej solidarity, ktorý by mal charakterizovať tých, ktorí sa klaňajú Bohu a milujú blížneho.

Na druhom mieste, «ochrana základných práv detí» (tamtiež), aby vyrastali vzdelávané, opatrované, sprevádzané, aby neboli odsúdené na život v zajatí hladu a výčitiek násilia. Vychovávajme, a to aj sami seba, k tomu, aby sme sa na krízy, problémy, vojny pozerali očami detí: a to nie je naivná dobromyseľnosť, ale prezieravá múdrosť, pretože jedine pri pamätaní na ne sa bude pokrok odzrkadľovať v nevinnosti, a nie v profite, a pomôže budovať budúcnosť na mieru človeka.

Vzdelávanie, ktoré sa začína v kruhu rodiny, pokračuje v kontexte komunity, dediny alebo mesta. Preto by som chcel zdôrazniť, na treťom mieste, výchovu k občianstvu, k spoločnému životu v úcte a zákonnosti. A osobitne dôležitosť samotného «konceptu občianstva», ktorý «je založený na rovnosti práv a povinností». Je potrebné sa v tom angažovať, aby sa «v našich spoločnostiach uplatnil koncept plnoprávneho občianstva a upustilo sa od diskriminačného používania termínu menšina, ktorý so sebou nesie zárodky pocitu izolovanosti a menejcennosti; tento termín pripravuje pôdu pre nepriateľstvo a nezhody, pričom odníma výdobytky náboženských a občianskych práv niektorým občanom, čím ich diskriminuje» (tamže).

Tak sa dostávame k poslednej z troch výziev, ktorá sa týka činnosti, mohli by sme povedať ľudských síl. Deklarácia Bahrajnského kráľovstva učí, že „keď niekto hlása nenávisť, násilie a rozpory, znesväcuje Božie meno“. Tí, ktorí sú nábožensky založení, odmietajú tieto veci bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Dôrazne hovoria „nie“ rúhavosti vojny a používaniu násilia. A takto vyslovené „nie“  premieňajú dôsledne na skutky. Pretože nestačí povedať, že nejaké náboženstvo je pokojamilovné, ale je potrebné odsúdiť a izolovať násilníkov, ktorí zneužívajú jeho meno. Nestačí sa len dištancovať od netolerancie a extrémizmu, treba proti tomu aj konať. «Preto je nevyhnutné zastaviť podporovanie teroristických hnutí prostredníctvom financií, zbraní, plánovania či ospravedlňovania, aj prostredníctvom médií. Všetko toto treba považovať za medzinárodné zločiny, ktoré ohrozujú svetovú bezpečnosť a mier. Treba tiež odsúdiť terorizmus vo všetkých jeho formách a prejavoch» (Dokument o ľudskom bratstve). Aj ideologický terorizmus.

Náboženský človek, človek pokoja, sa tiež stavia proti pretekom v zbrojení, vojnovému obchodovaniu, trhu so smrťou. Podporuje nie „spojenectvá proti niekomu“, ale cesty stretávania sa so všetkými: bez sklzov do relativizmu alebo synkretizmu sleduje len jednu cestu, cestu bratstva, dialógu a mieru. Toto sú jeho „áno“. Vydajme sa touto cestou, drahí priatelia: rozšírme svoje srdcia pre brata, kráčajme vpred po ceste vzájomného poznania. Upevňujme medzi sebou navzájom silnejšie putá, bez dvojtvárnosti a bez strachu, v mene Stvoriteľa, ktorý nás postavil spoločne do sveta ako strážcov našich bratov a sestier. A ak sa rôzni mocnári medzi sebou vyjednávajú kvôli záujmom, peniazom a mocenským stratégiám, ukážme, že je možná aj iná cesta stretnutia. Cesta možná a potrebná, pretože sila, zbrane a peniaze nikdy nezafarbia budúcnosť farbou mieru. Stretajme sa teda pre dobro človeka a v mene Toho, ktorý miluje človeka a ktorého meno je Pokoj. Podporujme konkrétne iniciatívy, aby cesta veľkých náboženstiev bola čoraz aktívnejšia a stálejšia, aby bola pre svet svedomím mieru! A tu sa na všetkých obraciam s úprimnou výzvou na ukončenie vojny na Ukrajine a na začatie serióznych mierových rokovaní.

Stvoriteľ nás vyzýva, aby sme konali zvlášť v prospech toho preveľkého množstva jeho stvorení, ktorým sa stále nedostáva patričný priestor v agendách mocných: chudobní, nenarodení, starí, chorí, migranti... Ak my, ktorí veríme v Boha milosrdenstva, nepočúvame ubiedených a nedávame hlas tým, ktorí ho nemajú, kto to urobí? Buďme na ich strane, snažme sa prísť na pomoc človeku zranenému a skúšanému! Týmto spôsobom privoláme na svet požehnanie Najvyššieho. On nech osvieti naše kroky a zjednotí naše srdcia, naše mysle a naše sily (porov. Mk 12,30), aby sa klaňanie sa Bohu spájalo s konkrétnou a bratskou láskou k blížnemu: aby sme spoločne boli prorokmi spolužitia, tvorcami jednoty, budovateľmi pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-zk, jb-

[1] «Západ by mohol nájsť v kultúre Východu liek na niektoré svoje duchovné a náboženské choroby, spôsobené prevládajúcim materializmom. A Východ by mohol nájsť v kultúre Západu mnohé prvky, ktoré by mu mohli pomôcť uchrániť sa od slabosti, rozdelenia, konfliktu, či vedeckého, technického a kultúrneho úpadku. Je dôležité venovať pozornosť náboženským, kultúrnym a historickým rozdielom, ktoré sú podstatným prvkom formovania osobnosti, ako aj kultúry a civilizácie Východu. Rovnako je však dôležité upevňovať všeobecné a spoločné ľudské práva, ktoré prispievajú k zaisteniu dôstojného života pre všetkých ľudí na Východe i na Západe» (Dokument o ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete, 4. február 2019).