Homília pápeža pri pohrebe Benedikta XVI.: Verný priateľ Ženícha

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46). Sú to posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži; jeho posledný povzdych – mohli by sme povedať – schopný potvrdiť to, čo charakterizovalo celý jeho život: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca. Ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho podnietili vydať sa aj do rúk svojich bratov. Pán, otvorený príbehom, s ktorými sa na svojej ceste stretával, sa nechal stvárňovať Božou vôľou, nesúc na svojich pleciach všetky dôsledky a ťažkosti evanjelia až po pohľad na jeho ruky prebodnuté z lásky: „Pozri na moje ruky,“ povedal Tomášovi (Jn 20,27) a hovorí to každému z nás. Pozri na prebodnuté ruky, ktoré idú v ústrety a neprestávajú sa darovať, aby sme spoznali lásku, ktorú má Boh k nám, a uverili v ňu (porov. 1Jn 4,16).[1]

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý inšpiruje a chce modelovať ako hrnčiar (porov. Iz 29,16) srdce pastiera, až kým v ňom nebude pulzovať rovnaké zmýšľanie ako mal Kristus Ježiš (porov. Flp 2,5). Vďačná oddanosť službe Pánovi a jeho ľudu, ktorá vyplýva z prijatia úplne bezodplatného daru: „Ty mi patríš... ty im patríš“, hovorí Pán; „si pod ochranou mojich rúk, pod ochranou môjho srdca. Zostaň v priestore mojich rúk a daj mi svoje.“[2] Je to Božia blahosklonnosť a jeho blízkosť schopná vložiť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby nasycovali jeho ľud a vraveli s Ním: vezmite a jedzte, vezmite a pite, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás (porov. Lk 22,19).

Modliaca sa oddanosť, ktorá sa formuje a ticho zušľachťuje medzi križovatkami a protirečeniami, ktorým musí pastier čeliť (porov. 1Pt 1,6-7), a dôverným pozvaním pásť stádo (porov. Jn 21,17). Rovnako ako Majster, aj on nesie na svojich pleciach únavu z orodovania a opotrebovanie pomazania pre svoj ľud, najmä tam, kde dobro musí bojovať a kde bratia a sestry čelia ohrozeniu svojej dôstojnosti (porov. Hebr 5,7-9). Na toto stretnutie orodovania ide Pán tvoriac miernosť schopnú porozumieť, prijať, dúfať a nasadiť sa napriek nepochopeniu, ktoré to môže vyvolať. Neviditeľná a neuchopiteľná plodnosť, ktorá sa rodí z poznania, do akých rúk bola vložená dôvera (porov. 2Tim 1,12). Modliaca sa a adorujúca dôvera, schopná interpretovať skutky pastiera a prispôsobiť jeho srdce a jeho rozhodnutia Božím časom (porov. Jn 21,18): „Pásť znamená milovať a milovať znamená byť ochotný aj trpieť. Milovať znamená: dávať ovciam pravé dobro, pokrm Božej pravdy, Božieho slova, pokrm jeho prítomnosti“.[3]

Oddanosť podporovaná útechou Ducha, ktorý ho vždy predchádza v jeho poslaní: vo vášnivom hľadaní sprostredkovať krásu a radosť evanjelia (porov. Apošt. exhort. Gaudete et exsultate, 57), v plodnom svedectve tých, ktorí ako Mária zostávajú mnohorakými spôsobmi pod krížom, v tom bolestnom, ale mocnom pokoji, ktorý neútočí ani nezotročuje; a v neoblomnej, ale trpezlivej nádeji, že Pán splní svoje prisľúbenie, ako to naveky sľúbil našim otcom a svojmu potomstvu (porov. Lk 1,54-55).

Aj my, pevne spojení s poslednými Pánovými slovami a svedectvom, ktoré poznačilo jeho život, chceme ako cirkevné spoločenstvo kráčať v jeho šľapajach a zveriť nášho brata do Otcových rúk: nech tieto ruky milosrdenstva nájdu jeho lampu zapálenú evanjeliovým olejom, ktorý šíril a ktorý dosvedčil počas svojho života (porov. Mt 25,6-7).

Sv. Gregor Veľký na konci Pastoračnej reguly pozýval a povzbudzoval priateľa, aby mu ponúkol túto duchovnú spoločnosť, a takto mu povedal: „Uprostred búrok môjho života ma utešuje dôvera, že ma udržíš nad vodou na doske svojich modlitieb a že ak ma ťarcha mojich chýb strhne a poníži ma, poskytneš mi pomoc zo svojich zásluh, aby si ma pozdvihol.“ Pastier si uvedomuje, že nemusí sám niesť to, čo by v skutočnosti sám nikdy neuniesol, a preto sa vie odovzdať modlitbe a podpore ľudu, ktorý je mu zverený.[4] Je to verný Boží ľud, ktorý zhromaždený sprevádza a zveruje život tomu, kto bol jeho pastierom. Ako ženy z evanjelia pri hrobe, aj my sme tu s vôňou vďačnosti a masťou nádeje, aby sme mu ešte raz preukázali lásku, ktorá sa nestráca; chceme to urobiť s rovnakým pomazaním, múdrosťou, jemnosťou a oddanosťou, s akou sa on v priebehu rokov dokázal rozdávať. Chceme spoločne povedať: „Otče, do tvojich rúk odovzdávame jeho ducha“.

Benedikt, verný priateľ Ženícha, nech je tvoja radosť dokonalá, keď definitívne a navždy budeš počuť Jeho hlas!

[1] Porov. Benedikt XVI, Enc. Deus caritas est, 1.

[2] Porov. Id., Homília počas sv. Omše svätenia olejov, 13. apríla 2006.

[3] Id., Homília pri omši na začiatku pontifikátu, 24. apríla 2005.

[4] Porov. ibid.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Marek Vaňuš SVD)

-mj-