Nie všetko, čo dokáže technológia, je prípustné pre etiku: pápež František

Pápež František v texte predovšetkým zopakoval „uznanie Svätej stolice pre vedecký výskum“ a najmä pre Spoločnosť Maxa Plancka, „v ktorej tisíce ľudí v rámci početných inštitútov pracujú v službe stále hlbšieho a presnejšieho skúmania v rôznych oblastiach poznania“. A povzbudzuje ich, aby zachovávali „najvyššie štandardy vedeckej integrity, aby zostala bez nevhodných vplyvov politickej i ekonomickej povahy“. Preto Svätý Otec zdôrazňuje, že v súčasnosti je dôležité chrániť, ale aj zvyšovať podporu vedy.

Pápež František ďalej uviedol vznik tzv. „hybridného myslenia“, „ktoré je výsledkom hybridizácie biologického a nebiologického myslenia, čo by umožnilo, aby človek nebol vytlačený umelou inteligenciou". Myšlienka, ktorá „vyvoláva otázky veľkého významu na etickej aj sociálnej úrovni. Nemôžeme si potom neklásť otázku konečného zmyslu, t. j. smerovania toho, čo sa deje pred našimi očami.“

Toto, pokračuje v texte pápež, nevyvoláva znepokojenie u tých, ktorí sa rozpoznajú „v transhumanistickom projekte, vzbudzuje však znepokojenie u tých, ktorí pracujú na rozvoji neohumanistického projektu, podľa ktorého nemožno akceptovať priepasť medzi činnosťou a inteligenciou. Ak sa oddelí schopnosť riešiť problémy od potreby byť pri tom inteligentný, zruší sa tým intencionalita, a tým aj etickosť konania. Som si istý, že Spoločnosť Maxa Plancka bude chcieť v tomto smere zásadne prispieť.“

Pápež František sa napokon so znepokojením pozerá na „obdobie druhej moderny, v ktorom sa vo sférach veľkej vedy šíri princíp zodpovednosti «techniky», ktorý nepripúšťa morálne posudzovanie toho, čo je dobré a zlé“. Pápež sa sťažuje, že najmä podľa konania veľkých organizácií „by sa hodnotilo čisto funkčne, ako keby všetko preto, že je to uskutočniteľné bolo eticky dovolené“. A v odovzdanom texte dodáva:

„Cirkev nikdy nemôže akceptovať takýto postoj, ktorého tragické dôsledky sme si už dostatočne overili. Naopak, do centra našej dnešnej kultúry musíme vrátiť zodpovednosť ako starostlivosť o druhého, a nie iba ako zodpovednosť za to, čo človek urobil. Človek je totiž zodpovedný nielen za to, čo robí, ale predovšetkým za to, čo nerobí, hoci by to urobiť mohol.“

-mj-