Príhovor autoritám: Africké problémy potrebujú africké riešenia

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Záhrada prezidentského paláca (Džuba), piatok 3. februára 2023

Vážený pán prezident,

Vážení vice - prezidenti,

Vážení členovia vlády a diplomatického zboru,

Vážené významné náboženské autority,

Vážení predstavitelia občianskej spoločnosti a sveta kultúry,

Dámy a páni!

Ďakujem, pán prezident, za Vaše slová. Som šťastný, že som v tejto krajine, ktorú nosím v srdci. Ďakujem Vám, pán prezident za privítanie, ktoré ste mi venovali. Srdečne pozdravujem každého z Vás a prostredníctvom Vás, všetky ženy a mužov, ktorí žijú v tejto mladej a milej krajine. Prichádzam ako pútnik zmierenia so snom sprevádzať Vás na Vašej ceste k pokoju, strastiplenej ceste, ktorú už nemožno viac odkladať. Neprišiel som sem sám, pretože v pokoji, tak ako v živote, treba kráčať spoločne. Takže som tu s dvoma bratmi, arcibiskupom z Canterbury a moderátorom Generálneho zhromaždenia škótskej cirkvi, ktorým ďakujem za to, čo nám povedia. Spoločne, podávajúc Vám pomocnú ruku, sa Vám a tomuto ľudu, predstavujeme v mene Ježiša Krista, Kniežaťa pokoja.

Vydali sme sa na túto ekumenickú púť pokoja po tom, čo sme si vypočuli volanie celého ľudu, ktorý s veľkou dôstojnosťou plače nad násilím, ktorým trpí, nad neustálym nedostatkom bezpečia, nad chudobou, ktorá ho postihuje, a nad prírodnými katastrofami, ktoré v ňom zúria. Zdá sa, že roky vojen a konfliktov nemajú konca-kraja a dokonca aj nedávno, ba aj včera, došlo k ostrým stretom, pričom procesy zmierenia sa zdajú byť paralyzované a prísľuby mieru zostávajú nenaplnené. Nech toto vyčerpávajúce utrpenie nie je zbytočné; nech trpezlivosť a obete juhosudánskeho ľudu, týchto mladých, skromných a odvážnych ľudí spytujú svedomie každého a ako semienka, ktoré dávajú život rastline na zemi, uvidia klíčky pokoja, ktoré prinesú svoje ovocie. Bratia a sestry, nadišiel čas pokoja!

Vďaka veľkej rieke, ktorá preteká krajinou, je tu veľa ovocia a zelene. To, čo o Egypte povedal staroveký historik Herodotos, že je „darom Nílu“, platí aj pre Južný Sudán. Naozaj, ako sa tu hovorí, je to „krajina veľkej hojnosti“. Rád by som sa preto nechal unášať obrazom veľkej rieky, ktorá preteká touto mladou krajinu s dávnou históriou. Počas stáročí sa prieskumníci vydávali do oblastí, kde sa ocitáme, aby vystúpili hore Bielym Nílom, hľadajúc prameňe najdlhšej rieky na svete. Práve hľadaním prameňov spoločnej existencie by som rád začal svoju cestu s Vami. Pretože táto krajina, ktorá oplýva toľkým bohatstvom pod zemou, no predovšetkým v srdciach a mysliach jej ľudu, dnes opäť potrebuje uhasiť svoj smäd prameňmi sviežosti a vitality.

Vážení verejní predstavitelia, Vy ste týmito prameňmi, prameňmi, ktoré zavlažujú spoločný život, otcami a matkami tejto mladej krajiny. Ste povolaní obnoviť spoločenský život ako jasné zdroje prosperity a mieru, pretože toto deti Južného Sudánu potrebujú: potrebujú otcov, nie pánov; stabilné kroky vývoja, nie neustálych pádov. Roky po vzniku krajiny, poznačené zraneným detstvom, nech dajú priestor pokojnému rastu: nadišiel čas. Vážení verejní predstavitelia, Vaše „deti“ a samotná história vám pripomenú, či ste urobili dobre tomuto ľudu, ktorý Vám bol zverený, aby ste mu slúžili. Budúce generácie si uctia alebo vymažú spomienku na Vaše mená na základe toho, čo urobíte teraz, ako keď rieka opustí svoje pramene, aby nastúpila svoj tok, aj tok dejín zanechá za sebou nepriateľov pokoja a prinesie prestíž tým, ktorí pracujú pre pokoj: ako učí Sväté písmo, „človek pokoja bude mať potomstvo“ (Ž 37,37).

Na druhej strane násilie spôsobuje regresiu dejín. Sám Herodotos odhalil generačný prevrat, keď si všimol, že vo vojne nepochovávajú synovia svojich otcov, ale otcovia pochovávajú svoje deti (pozri Dejiny, I, 87). Aby sa táto zem nepremenila na cintorín, ale stala sa opäť rozkvitnutou záhradou, z celého srdca Vás prosím, aby ste prijali jednoduché slovo: nie moje, ale Kristovo. Vyslovil ho priamo v záhrade, v Getsemanoch, keď pred jedným zo svojich učeníkov, ktorý vytasil meč, povedal: „Nechajte to už!“ (Lk 22,51). Pán prezident, páni vice-prezidenti, v mene Boha, Boha, ku ktorému sme sa spolu modlili v Ríme, tichého a pokorného Boha srdca (porov. Mt 11,29), v ktorého verí toľko ľudí tejto drahej krajiny, je načase povedať dosť, bez „keby“ a „ale“: dosť krviprelievania, dosť konfliktov, dosť násilia a vzájomného obviňovania tých, ktorí ich páchajú, dosť ľudu zanechávaného v smäde po pokoji. Dosť ničeniu, je čas budovať! Zanechajme za sebou čas vojny a nech nastane čas pokoja! A práve teraz, pán prezident, mám na srdci ten náš spoločný nočný rozhovor, ktorý sme mali pred rokmi v Ugande: bola v ňom vaša vôľa pokoja... Pokračujme v tom!

Vráťme sa k prameňom rieky, k vode, ktorá symbolizuje život. Pri zrode tejto krajiny stojí ďalšie slovo, ktoré označuje smer, ktorým sa 9. júla 2011 vydal ľud Južného Sudánu: republika. Čo však znamená byť verejná vec - res publica? Znamená to uznať seba samého ako verejnú realitu, teda potvrdiť, že štát patrí všetkým; a preto, ktokoľvek v rámci nej zastáva najzodpovednejšie pozície, vládne jej alebo ju riadi, nemôže konať inak, ako slúžiť spoločnému dobru. Tu je účel moci: slúžiť spoločenstvu. Avšak vždy číha pokušenie použiť ho pre svoje vlastné záujmy. Preto nestačí byť nazývaný republikou, ale ňou reálne byť, počnúc základnými potrebami: bohaté zdroje, ktorými Boh požehnal túto zem, nech nie sú vyhradené len pre niekoľkých, ale nech sú výsadou všetkých a plány na hospodársku obnovu nech zodpovedajú projektom na spravodlivé rozdelenie bohatstva.

Pre život republiky je základom jej demokratický rozvoj. Chráni prospešné rozdelenie právomocí, takže napríklad ten, kto vykonáva súdnictvo, ho môže vykonávať bez toho, aby mu kládli podmienky tí, ktorí vydávajú zákony alebo vládnu. Demokracia predpokladá, okrem iného, aj rešpektovanie ľudských práv, chránených zákonom a jeho uplatňovaním, a to najmä slobodu myšlienkového prejavu. Treba si totiž uvedomiť, že niet pokoja bez spravodlivosti (porov. sv. Ján Pavol II., Posolstvo k sláveniu XXXV. Svetového dňa pokoja, 1. januára 2002), ale aj to, že niet spravodlivosti bez slobody. Preto musí každá občianka a občan dostať možnosť mať jedinečný a neopakovateľný dar existencie s vhodnými prostriedkami na jeho realizáciu: ako napísal pápež Ján, „každá ľudská bytosť má právo na existenciu, na fyzickú integritu, na prostriedky nevyhnutné a postačujúce pre dôstojnú životnú úroveň“ (sv. Ján XXIII., encyklika Pacem in terris, 6).

Rieka Níl opúšťa svoje pramene po prekonaní niektorých strmých oblastí, ktoré vytvárajú vodopády a pereje, akonáhle vstúpi do južnej sudánskej nížiny, priamo pri Džube, stane sa splavnou a potom vstúpi do močaristejších oblastí. Podobne dúfam, že cesta Republiky k mieru nebude pokračovať vzostupmi a pádmi, ale počnúc týmto hlavným mestom, sa stane sa životaschopnou bez toho, aby uviazla v zotrvačnosti. Priatelia, je čas prejsť od slov k činom. Je čas obrátiť list, je čas záväzkov k naliehavej a nevyhnutnej transformácii. Mierový a zmierovací proces si vyžaduje nový skok. Porozumejme si a pokračujme v Mierovej dohode, ako aj v Road Map! Vo svete poznačenom rozdeleniami a konfliktmi sa v tejto krajine koná ekumenická púť pokoja, ktorá je vzácnosťou; predstavuje zmenu tempa, príležitosť pre Južný Sudán, aby sa opäť začal plaviť v pokojných vodách a obnovil dialóg bez duplicity a oportunizmu. Nech je príležitosťou pre každého oživiť nádej, nielen pre vládu, pre všetkých: nech každý občan pochopí, že už nie je čas nechať sa unášať nezdravými vodami nenávisti, tribalizmu, regionalizmu a etnických rozdielov. Bratia a sestry, je čas spoločne sa plaviť do budúcnosti! Spolu. Na toto slovo sa nesmie zabudnúť: spoločne.

Opäť nám pomáha cesta veľkej rieky, ktorá naznačuje spôsob. Na jej toku sa pri jazere No spája s ďalšou riekou, ktorá dáva život rieke pod názvom Biely Níl. Z ich stretnutia sa rodí priezračná jasnosť vôd. Toto je cesta, bratia a sestry: rešpektovať jeden druhého, spoznávať sa, viesť dialóg. Pretože, ak je za každým násilím hnev a rozhorčenie a za každým hnevom a rozhorčením je nevyliečená spomienka na rany, poníženia a krivdy, jediná cesta z toho vedie cez stretnutie, kultúru stretnutia: prijať druhých ako bratov, dať im priestor, dokonca vedieť urobiť kroky vzad. Tento postoj, nevyhnutný pre mierové procesy, je tiež nevyhnutný pre súdržný rozvoj spoločnosti. A aby sme sa posunuli od nezdvorilosti konfrontácie k civilizácii stretnutia, rozhodujúca je úloha, ktorú môžu a chcú zohrávať mladí ľudia. Preto nech sú pre nich zabezpečené voľné priestory na stretávanie sa a diskusiu; a nech sa nebojácne chopia budúcnosti, ktorá im patrí! Nech sa viac zapájajú do politických a rozhodovacích procesov aj ženy, matky, ktoré vedia, ako sa vytvára a chráni život. Nech je k nim úcta, lebo kto pácha násilie na žene, dopúšťa sa ho proti Bohu, ktorý si vzal telo od ženy.

Kristus, vtelené Božie Slovo, nás naučil, že čím menšími sa stávame, dávajúc priestor druhým a prijímaním každého blížneho ako brata, tým sa stávame v očiach Pána väčšími. Mladá história tejto krajiny, zmietanej etnickými stretmi, potrebuje znovu objaviť mystiku stretnutia, milosť celku. Musíme sa pozrieť za hranice skupín a rozdielov, aby sme kráčali ako jediný ľud, tak ako v prípade Nílu, ktorému rôzne prítoky prinášajú bohatstvo. Práve po rieke prichádzali prví misionári pred viac ako storočím k týmto brehom; k ich prítomnosti sa časom pridala aj prítomnosť mnohých humanitárnych pracovníkov: rád by som im všetkým poďakoval za vzácnu prácu, ktorú vykonávajú. Myslím však aj na misionárov, ktorí bohužiaľ pri rozsievaní života nachádzajú smrť. Nezabúdajme na nich a nezabúdajme im a humanitárnym pracovníkom zaručiť potrebnú bezpečnosť a ich dobrému dielu potrebnú podporu, aby prúd rieky dobra naďalej tiekol.

Veľká rieka sa však niekedy môže aj vyliať a spôsobiť katastrofy. V tejto krajine to žiaľ zažili mnohé obete povodní, ktorým som na blízku a apelujem, aby im nechýbala primeraná pomoc. Prírodné katastrofy hovoria o zranenom a rozbitom stvorení, ktoré sa zo zdroja života môže premeniť na hrozbu smrti. Musíme sa o toto stvorenie postarať, hľadieť dopredu a zamerať sa na budúce generácie. Mám na mysli najmä potrebu bojovať proti odlesňovaniu spôsobenému chamtivosťou po zisku.

Aby sa zabránilo povodniam rieky, je potrebné udržiavať jej koryto čisté. Odhliadnuc od metafory, očistu, ktorú chod spoločenského života potrebuje, je boj proti korupcii. Nespravodlivé kolovanie peňazí, skryté plány na zbohatnutie, patronátny biznis, nedostatok transparentnosti: v tom spočíva znečistené koryto ľudskej spoločnosti, ktorá spôsobuje nedostatok potrebných zdrojov tam, kde je to najviac potrebné. Predovšetkým na boj proti chudobe, ktorá je úrodnou pôdou, v ktorej zapúšťajú korene nenávisť, rozkoly a násilie. Naliehavosťou civilizovanej krajiny je postarať sa o svojich občanov, najmä o tých najkrehkejších a znevýhodnených. Myslím predovšetkým na milióny vysídlených ľudí, ktorí tu žijú: koľkí museli opustiť svoje domovy a ocitli sa odkázaní na okraji života po stretoch a nútenom vysídlení!

Aby sa vody života nepremenili na nebezpečenstvo smrti, je nevyhnutné zabezpečiť brehy rieky. To isté platí pre ľudské spolužitie. V prvom rade treba zastaviť prítok zbraní, ktoré sa napriek zákazom naďalej dostávajú do mnohých krajín v oblasti a tiež do Južného Sudánu: tu je potreba veľa vecí, ale určite tu nie sú potrebné ďalšie nástroje smrti. Iné hrádze sú nevyhnutné na zaručenie chodu spoločenského života: mám na mysli rozvoj primeraných zdravotných politík, potrebu životne dôležitých infraštruktúr a osobitným spôsobom úlohu gramotnosti a vzdelania, ktoré sú jediným spôsobom pre deti tejto krajiny, ako vziať ich budúcnosť do vlastných rúk. Oni, rovnako ako všetky deti tohto kontinentu a sveta, majú právo vyrastať držiac v rukách školské zošity a hračky, nie pracovné nástroje a zbrane.

Nakoniec Biely Níl opúšťa Južný Sudán, prechádza cez iné štáty, stretáva sa s Modrým Nílom a dostáva sa k moru: rieka nepozná hranice, ale spája územia. Podobne pre dosiahnutie adekvátneho rozvoja je dnes viac ako kedykoľvek predtým, nevyhnutné pestovať pozitívne vzťahy s inými krajinami, počnúc tými okolitými. Myslím tiež na vzácny prínos medzinárodného spoločenstva pre túto krajinu: vyjadrujem svoju vďačnosť za odhodlanie zamerané na podporu jej zmierenia a rozvoja. Som presvedčený, že na to, aby sme mohli prispievať k zisku, je nevyhnutné skutočné pochopenie sociálnej dynamiky a problémov. Nestačí ich pozorovať a odsudzovať zvonku; je potrebné zapojiť sa trpezlivo a odhodlane a vo všeobecnosti odolať pokušeniu vnucovať vopred stanovené modely, ktoré sú cudzie miestnej realite. Ako povedal svätý Ján Pavol II. pred tridsiatimi rokmi v Sudáne: «Na africké problémy treba nájsť africké riešenia» (Výzva v uvítacom ceremoniáli, 10. Februára 1993).

Vážený pán prezident, vážení verejní predstavitelia, sledujúc cestu Nílu som chcel prejsť cestou tejto mladej a drahej krajiny. Viem, že niektoré z mojich vyjadrení možno aj boli úprimné a priame, ale prosím Vás, aby ste verili, že sa zrodili z náklonnosti a znepokojenia, s ktorými sledujem Vaše udalosti, spolu s bratmi, s ktorými som sem prišiel, ako pútnik pokoja. Zo srdca si želáme ponúknuť našu modlitbu a našu podporu, aby bol Južný Sudán zmierený a zmenil svoj smer, aby jeho životne dôležité napredovanie už nebolo znemožnené záplavami násilia, brzdené bažinami korupcie a prekazené prekypujúcou chudobou. Nech Pán nebies, ktorý miluje túto krajinu, daruje jej nový čas pokoja a prosperity: Boh žehnaj Republiku Južný Sudán! Ďakujem.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Silvia Blechová)

-mj-