Pápež politikom: Treba znovu objaviť európsku dušu

APOŠTOLSKÁ CESTA DO MAĎARSKA

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s politikmi, občianskou spoločnosťou a diplomatickým zborom, Budapešť, bývalý karmelitánsky kláštor, 28. apríla 2023

Pani prezidentka republiky,

Predseda vlády,

Vážení členovia vlády a diplomatického zboru,

významní predstavitelia a zástupcovia občianskej spoločnosti,

Dámy a páni!

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem pani prezidentke za privítanie a tiež za milé a hlboké slová. Politika sa rodí z mesta, z polis, z konkrétnej vášne pre spoločný život, popri garantovaní práv a rešpektovaní povinností. Máloktoré mestá nám pomáhajú uvažovať o tom tak ako to robí Budapešť, ktorá je nielen majestátnym a vitálnym hlavným mestom, ale aj ústredným miestom dejín: je svedkom významných prelomov v priebehu storočí, je povolaná byť protagonistkou prítomnosti a budúcnosti; tu, ako napísal jeden z vašich veľkých básnikov, „sa objímajú mäkké vlny Dunaja, ktorý je minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou" (A. József, K Dunaju). Chcel by som sa preto podeliť o niekoľko myšlienok, ktoré sú inšpirované Budapešťou ako mestom histórie, mestom mostov a mestom svätých.

1. Mesto histórie. Toto hlavné mesto má staroveký pôvod, o čom svedčia keltské a rímske pozostatky. Jeho nádhera nás však zavedie až do novoveku, keď bolo hlavným mestom Rakúsko-Uhorska počas obdobia mieru známeho ako belle époque, ktoré trvalo od rokov jeho založenia až do prvej svetovej vojny. Povstanie v čase mieru poznalo bolestivé konflikty: nielen dávne invázie, ale v minulom storočí aj násilie a útlak spôsobené nacistickou a komunistickou diktatúrou - ako sa dá zabudnúť na rok 1956? A počas druhej svetovej vojny deportácie desiatok a desiatok tisíc obyvateľov, pričom zvyšné obyvateľstvo židovského pôvodu bolo zatvorené v gete a vystavené početným masakrom. V tomto kontexte sa našlo mnoho statočných spravodlivých ľudí - mám na mysli napríklad nuncia Angela Rotta, mal veľa odolnosti a veľké odhodlanie k obnove, takže Budapešť je dnes jedným z európskych miest s najvyšším percentom židovského obyvateľstva, centrom krajiny, ktorá pozná hodnotu slobody a ktorá po tom, čo zaplatila vysokú cenu diktatúram, nesie v sebe poslanie strážiť poklad demokracie a sen o pokoji.

V tejto súvislosti by som sa chcel vrátiť k založeniu Budapešti, ktoré si tento rok slávnostne pripomíname. Uskutočnilo sa pred 150 rokmi, v roku 1873, zo spojenia troch miest: Budín a Óbuda západne od Dunaja s Pešťou na opačnom brehu. Zrod tohto veľkého hlavného mesta v srdci svetadiela pripomína zjednotenú cestu Európy, na ktorej má Maďarsko svoje dôležité miesto. V povojnovom období predstavovala Európa spolu s Organizáciou Spojených národov veľkú nádej v spoločnom cieli, že užšie puto medzi národmi zabráni ďalším konfliktom. Žiaľ nebolo tomu tak. Vo svete, v ktorom žijeme, sa však zdá, že vášeň pre komunitnú politiku a multilateralizmus je spomienkou na minulosť: zdá sa, že sme svedkami smutného doznievania zborového sna o pokoji, zatiaľ čo sólisti vojny si vytvárajú vlastný priestor. Vo všeobecnosti sa zdá, že nadšenie pre budovanie mierového a stabilného spoločenstva národov sa v mysliach ľudí rozpadlo, zatiaľ čo sa vyznačujú zóny, rozdiely, nacionalizmy opäť bujnejú a odsudzovanie a tóny voči iným sa vyostrujú. Na medzinárodnej úrovni sa dokonca zdá, že politika má za následok skôr rozdúchavanie nálad, než riešenie problémov, zabúda na zrelosť dosiahnutú po hrôzach vojny a vracia sa k akejsi vojnovej infantilite. Pokoj však nikdy neprinesie sledovanie vlastných strategických záujmov, ale politika schopná pozerať sa na celok, na rozvoj všetkých: pozorná k ľuďom, k chudobným a k zajtrajšku; nielen k moci, ziskom a možnostiam súčasnosti.

V tejto historickej situácii má Európa zásadný význam. Vďaka svojej histórii totiž predstavuje pamäť ľudstva, a preto je povolaná zohrať úlohu, ktorá jej zodpovedá: zjednocovať vzdialené, prijímať národy v rámci nej a nikoho nenechať navždy nepriateľom. Preto je nevyhnutné znovu objaviť európsku dušu: nadšenie a sen otcov zakladateľov, štátnikov, ktorí sa vedeli pozerať za hranice svojej doby, za hranice štátov a bezprostredných potrieb, a vytvárať diplomacie schopné upevňovať jednotu, a nie prehlbovať rozpory. Spomínam si, ako De Gasperi pri okrúhlom stole, kde sa zúčastnili aj Schuman a Adenauer, povedal: „Predsavzatie zjednotenej Európy je pre ňu samu, nie preto, aby sme sa postavili proti ostatným... pracujeme na jednote, nie na rozdelení“ (Prejav pri okrúhlom stole Európy, Rím, 13. októbra 1953). A ešte raz k tomu, čo povedal Schuman: „Príspevok, ktorý môže organizovaná a vitálna Európa poskytnúť civilizácii, je nevyhnutný pre udržanie mierových vzťahov“, pretože - pamätné slová! – „svetový mier nemožno zabezpečiť inak ako tvorivým úsilím primeraným nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú“ (Schumanova deklarácia, 9. mája 1950). V tejto historickej etape je nebezpečenstiev veľa, ale pýtam sa, aj keď myslím na sužovanú Ukrajinu, kde je tvorivé úsilie o pokoj?

2. Budapešť je mestom mostov. Pri pohľade zhora „perla Dunaja“ ukazuje svoju osobitosť práve vďaka mostom, ktoré spájajú jej časti a harmonizujú jej konfiguráciu s konfiguráciou veľkej rieky. Táto harmónia s prostredím ma vedie k tomu, aby som pochválil ekologickú starostlivosť, ktorú táto krajina vykonáva s veľkým nasadením. Ale mosty, ktoré spájajú rôzne skutočnosti, tiež naznačujú, že by sme sa mali zamyslieť nad dôležitosťou jednoty, ktorá neznamená uniformitu. V Budapešti je to zrejmé z pozoruhodnej rozmanitosti volebných obvodov, ktorých je viac ako dvadsať. Dokonca aj Európa dvadsiatich siedmich, vybudovaná s cieľom budovať mosty medzi národmi, potrebuje príspevok všetkých bez toho, aby sa zmenšila výnimočnosť ktoréhokoľvek z nich. V tejto súvislosti jeden z otcov zakladateľov predpovedal: „Európa bude existovať a nestratí sa nič, čo by robilo slávu a šťastie každému národu. Práve vo väčšej spoločnosti, v silnejšej harmónii, sa jednotlivec môže presadiť“ (Intervencia cit.). Je potrebná táto harmónia: celok, ktorý nesplošťuje časti, a časti, ktoré sa cítia dobre začlenené do celku, zachovajúc si vlastnú identitu. V tomto ohľade je dôležité to, čo sa uvádza v maďarskej ústave: „Sloboda jednotlivca sa môže rozvíjať len v spolupráci s ostatnými“; a opäť: „Našu národnú kultúru považujeme za bohatý príspevok k pestrofarebnej európskej jednote“.

Mám teda na mysli Európu, ktorá nie je rukojemníkom strán a nestáva sa obeťou autoreferenčného populizmu, ale ani sa nemení na tekutú realitu, ani nie plynnú realitu, len na akýsi abstraktný supranacionalizmus, nevšímajúci si život národov. Toto je hanebná cesta „ideologických kolonizácií“, ktoré odstraňujú rozdiely, ako v prípade tzv. rodovej kultúry, alebo stavajú redukujúce koncepcie slobody pred realitu života, napríklad chvália sa ako výdobytkom nezmyselným „právom na potrat“, čo je vždy tragická porážka.

Ako úžasné je namiesto toho vybudovať Európu zameranú na človeka a ľudí, kde existujú účinné politiky pre pôrodnosť a rodinu - v Európe máme krajiny s priemerným vekom 46-48 rokov -, ktoré sa v tejto krajine starostlivo realizujú, kde rôzne národy tvoria rodinu, v ktorej sa ctí rast a jedinečnosť každého z nich. Najznámejší budapeštiansky most, most reťazí, nám pomáha predstaviť si takúto Európu, zloženú z mnohých rôznych článkov, ktoré nachádzajú svoju pevnosť vo vytváraní pevných spoločných väzieb. V tom pomáha kresťanská viera a Maďarsko môže pôsobiť ako „staviteľ mostov“, pričom využíva svoj špecifický ekumenický charakter: rôzne konfesie tu spolunažívajú bez antagonizmu - spomínam si na stretnutie, ktoré som s nimi mal pred rokom a pol -, spolupracujú s rešpektom a v konštruktívnom duchu. S mysľou a srdcom smerujem do opátstva Pannonhalma, jednej z veľkých duchovných pamiatok tejto krajiny, miesta modlitby a mosta bratstva.

3. To ma vedie k poslednému aspektu: Budapešť, mesto svätých - pani prezidentka hovorila o sv. Alžbete - , ako naznačuje aj nový obraz v tejto miestnosti. Naše myšlienky nemôžu nesmerovať k svätému Štefanovi, prvému uhorskému kráľovi, ktorý žil v čase, keď boli kresťania v Európe v plnom spoločenstve; jeho socha v Budínskom hrade sa týči nad mestom a chráni ho, zatiaľ čo bazilika zasvätená jemu v srdci hlavného mesta je spolu s ostrihomskou najimpozantnejšou sakrálnou stavbou krajiny.

Maďarské dejiny sa teda zrodili poznačené svätosťou, a to nielen kráľa, ale celej rodiny: jeho manželky, blahoslavenej Gisely, a ich syna svätého Emerika. Ten dostal od svojho otca niekoľko odporúčaní, ktoré predstavujú akýsi testament pre maďarský ľud. Dnes mi prisľúbili do daru jeho zväzok, očakávam ho! Čítame tam niekoľko veľmi výstižných slov: „Odporúčam ti, aby si bol láskavý nielen ku svojej rodine a k príbuzenstvu alebo k mocným a bohatým alebo k blížnemu a svojmu ľudu, ale aj k cudzincom“. Svätý Štefan to zdôvodňuje v pravom kresťanskom duchu a píše: „K najvyššiemu šťastiu vedie praktizovanie lásky“. A uzatvára slovami: „Buď pokorný a nikdy nebojuj proti pravde" (Napomenutia, X). Týmto spôsobom neoddeliteľne spája pravdu a pokoru. Je to veľké učenie viery: kresťanské hodnoty nemožno dosvedčovať strnulosťou a uzavretosťou, pretože Kristova pravda v sebe zahŕňa pokoru, zahŕňa láskavosť v duchu blahoslavenstiev. Zakorenená je tu tá maďarská ľudová láskavosť, ktorú odhaľujú niektoré výrazy bežnej reči, ako napríklad: „jónak lenni jó“ [je dobré byť dobrý] a „jobb adni mint kapni“ [je lepšie dávať ako prijímať].

To odhaľuje nielen bohatstvo pevnej identity, ale aj potrebu otvorenosti voči iným, ako to uznáva ústava, keď vyhlasuje: „Rešpektujeme slobodu a kultúru iných národov, sme odhodlaní spolupracovať so všetkými národmi sveta“. Ďalej sa v nej uvádza: „Národnostné menšiny, ktoré žijú s nami, sú súčasťou maďarského politického spoločenstva a tvoria súčasť štátu“ a navrhuje sa záväzok „starostlivosti a ochrany [...] jazykov a kultúr národnostných menšín v Maďarsku“. Táto perspektíva je skutočne evanjeliová a pôsobí proti istej tendencii, niekedy odôvodňovanej v mene vlastných tradícií a dokonca viery, uzavrieť sa do seba.

V zakladajúcom texte sa v niekoľkých rozhodných slovách, ktoré sú preniknuté kresťanským duchom, tiež uvádza: „Pomoc núdznym a chudobným vyhlasujeme za povinnosť“. Pripomína to pokračovanie dejín uhorskej svätosti, o ktorých rozprávajú početné kultové miesta v hlavnom meste: od prvého kráľa, ktorý položil základy spoločného života, prechádzame ku kniežaťu, ktorý pozdvihol túto stavbu k ďalšej čistote. Je ňou svätá Alžbeta, ktorej svedectvo dosiahlo všetky zemepisné šírky. Táto dcéra vašej krajiny zomrela vo veku dvadsaťštyri rokov po tom, čo sa zriekla všetkého bohatstva a všetko rozdala chudobným. V nemocnici, ktorú postavila, sa až do konca venovala starostlivosti o chorých: je žiarivým klenotom evanjelia.

Vážení politickí predstavitelia, rád by som sa vám poďakoval za podporu charitatívnych a vzdelávacích aktivít, ktoré sú inšpirované týmito hodnotami a v ktorých sa angažuje miestna katolícka komunita, ako aj za konkrétnu podporu toľkým skúšaným kresťanom vo svete, najmä v Sýrii a v Libanone. Plodná spolupráca medzi štátom a Cirkvou je plodná, ale aby takou bola, musí chrániť primerané rozdiely. Je dôležité, aby na to pamätal každý kresťan a zachovával evanjelium ako východiskový bod, aby sa držal slobodnej a oslobodzujúcej Ježišovej voľby a nepodliehal akémusi prepojeniu s logikou moci.

Z tohto hľadiska je dobrá zdravá svetskosť, ktorá neupadá do rozšíreného sekularizmu, ktorý sa prejavuje alergicky voči každému posvätnému aspektu a potom sa obetuje na oltároch zisku. Tí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, sprevádzaní svedkami viery, sú predovšetkým povolaní svedčiť a kráčať so všetkými, pestovať humanizmus inšpirovaný evanjeliom a zakorenený v dvoch základných líniách: uznať sa za milované deti Otca a milovať každého ako brata.

V tomto zmysle zanechal svätý Štefan svojmu synovi mimoriadne slová bratstva, keď povedal, že „zdobí krajinu“, ktorá tam prichádza s rôznymi jazykmi a zvykmi. Napísal, „krajina, ktorá má len jeden jazyk a jeden zvyk, je slabá a padlá. Preto odporúčam, aby ste cudzincov prijímali s láskavosťou a zachovávali si ich v úcte, aby radšej zostali u vás ako inde“ (Napomenutia, VI). Je to téma, téma prijatia, ktorá v našich časoch vyvoláva veľa diskusií a je určite zložitá.

Pre tých, ktorí sú kresťanmi, sa však základný postoj nemôže líšiť od toho, ktorý vyjadril svätý Štefan, keď sa ho naučil od Ježiša, ktorý sa stotožnil s cudzincom, ktorého treba prijať (porov. Mt 25, 35). Práve myslením na Krista prítomného v toľkých zúfalých bratoch a sestrách, ktorí utekajú pred konfliktmi, chudobou a klimatickými zmenami, treba tento problém riešiť bez výhovoriek a odkladov. Je to problém, ktorý treba riešiť spoločne, komunitne, aj preto, že v kontexte, v ktorom žijeme, sa dôsledky skôr či neskôr dotknú každého. Preto je naliehavé, aby sme ako Európa pracovali na bezpečných a legálnych spôsoboch, na spoločných mechanizmoch tvárou v tvár epochálnej výzve, ktorú nemožno zastaviť odmietaním, ale treba ju prijať, aby sme pripravili budúcnosť, ktorá, ak nebude spoločná, nebude. To vyzýva tých, ktorí nasledujú Ježiša a chcú napodobňovať príklad evanjeliových svedkov, aby sa postavili do prvej línie.

Nie je možné spomenúť všetkých veľkých vyznávačov viery zo Svätej Panónie, ale rád by som spomenul aspoň svätého Ladislava a svätú Margitu a tiež niektoré slávne osobnosti minulého storočia, ako napríklad kard. József Mindszenty, blahoslavení biskupi mučeníci Vilmos Apor a Zoltán Meszlényi a blahoslavený László Batthyány-Strattmann.

Spolu s toľkými spravodlivými rôznych vierovyznaní sú otcami a matkami vašej vlasti. Im by som chcel zveriť budúcnosť tejto krajiny, ktorá mi je taká vzácna. A keď vám ďakujem, že ste si vypočuli, o čo som sa chcel podeliť, - ďakujem vám za vašu trpezlivosť -, ubezpečujem vás o svojej blízkosti a o svojich modlitbách za všetkých Maďarov, pričom osobitne myslím na tých, ktorí žijú mimo vlasti, a na tých, ktorých som v živote stretol a ktorí mi urobili toľko dobrého. Isten, áldd meg a magyart! [Bože, požehnaj Maďarov!]

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)