Pápež František študentom: Buďte choreografmi tanca života

Zuzana Škrinárová - Vatikán

„Veľké otázky nás pozývajú na cestu, aby sme prekročili sami seba, aby sme išli ďalej. Je to proces, ktorému vysokoškolský študent dobre rozumie, pretože takto sa rodí veda a takto rastie aj duchovné hľadanie.“ Pápež František nadviazal na skúsenosť študentov a ďalej rozvíjal myšlienku hľadania:

„Pútnik kráča k cieľu alebo hľadá cieľ. Vždy je tu nebezpečenstvo kráčania v labyrinte, kde nie je cieľ ani východ. Dajme si pozor na predpripravené vzorce, na odpovede, ktoré sa zdajú byť na dosah ruky, na tie odpovede, ktoré sa vysypali z rukáva ako nastrčené hracie karty. Buďme opatrní! Táto nedôvera je zbraňou, aby sme sa mohli pohnúť vpred a nechodili stále dookola. V jednom z podobenstiev Ježiš hovorí, že perlu veľkej hodnoty hľadá ten, kto ju hľadá s inteligenciou a iniciatívou, dáva všetko, riskuje všetko, čo má, aby ju získal. Hľadať a riskovať: to sú dve slovesá pútnika.“

V súvislosti s tým však Svätý Otec poukázal na nástrahy:

„Kráčame k niečomu viac. ... Neznepokojujme sa, ak zistíme, že sme vnútorne smädní, nepokojní, nenaplnení, túžiaci po zmysle a budúcnosti! ... Nie sme chorí, ale živí! Skôr sa znepokojme, keď sme pripravení nahradiť cestu, po ktorej máme ísť, zastavením sa na akomkoľvek mieste odpočinku, ktorý by nám poskytol ilúziu pohodlia; keď nahrádzame tváre obrazovkami, reálny svet virtuálnym; keď namiesto otázok, ktoré bolia, uprednostňujeme ľahké odpovede, ktoré znecitlivujú.“

Na študentov katolíckej univerzity sa pápež obrátil s výzvou:

„Hľadajte a riskujte. Na tejto križovatke dejín sú výzvy obrovské a náreky sú bolestné – sme svedkami tretej svetovej vojny po kúskoch. Zariskujme však a myslime na to, že nie sme v agónii, ale vo chvíli pôrodu; nie na konci, ale na začiatku veľkého predstavenia. Takto uvažovať chce však odvahu. Buďte preto protagonistami ‚novej choreografie‘, ktorá kladie do centra človeka, buďte choreografmi tanca života. Slová pani rektorky boli pre mňa inšpirujúce, najmä keď povedala, že ‚univerzita neexistuje preto, aby sa zachovala ako inštitúcia, ale aby odvážne reagovala na výzvy súčasnosti a budúcnosti‘. Sebazáchova je pokušením, podmieneným reflexom strachu, ktorý núti človeka pozerať sa na existenciu skreslene. Keby sa semená zakonzervovali, úplne by premrhali svoju tvorivú silu a odsúdili by nás na hladovanie; keby sa zimy zakonzervovali, neexistoval by zázrak jari. Preto majte odvahu nahradiť strach snami: nebuďte správcovia strachu, ale podnikatelia snov!“

V ďalšej časti príhovoru Svätý Otec kladie vysokoškolákom otázky:

„Pýtajme sa sami seba: Kde som ja? Zostávam uzavretý vo svojej bubline, alebo zariskujem, vystúpim zo svojho bezpečia a stanem sa praktizujúcim kresťanom, remeselníkom spravodlivosti a krásy? Vy, milí študenti, pútnici poznania, čo chcete, aby sa dosiahlo v Portugalsku a vo svete? Aké zmeny, aké premeny? A ako k tomu môže prispieť univerzita, najmä katolícka univerzita?“

Pápež pripomenul, že titul by sa „nemal chápať len ako licencia na budovanie osobného bohatstva, ale ako mandát venovať sa spravodlivejšej a inkluzívnejšej spoločnosti.“

V súvislosti s témou ekológie naliehavo vyzval, že je potrebné nanovo definovať to, čo nazývame pokrokom a vývojom, pretože v mene progresu prišlo naopak k príliš veľkému regresu. Mladých vyzval:

„Vy ste generácia, ktorá môže túto výzvu splniť: máte najpokročilejšie vedecké a technologické nástroje, ale prosím, neupadnite do pasce čiastkových vízií. Nezabúdajte, že potrebujeme integrálnu ekológiu, aby sme počúvali utrpenie planéty spolu s utrpením chudobných; aby sme drámu rozširovania púští postavili vedľa drámy utečencov; otázku migrácie spolu s otázkou poklesu natality; aby sme sa zaoberali materiálnym rozmerom života v rámci duchovného rozmeru. Nepolarizujme, ale tvorme spoločné vízie.“

V reakcii na študenta Tomáša, ktorý uviedol, že „autentická integrálna ekológia nie je možná bez Boha, že svet bez Boha nemôže mať budúcnosť“, pápež študentov povzbudil, aby urobili vieru dôveryhodnou,  pretože „ak viera nevytvára presvedčivé životné štýly, nekysne cesto sveta. Kresťanovi nestačí byť presvedčený, on musí byť presvedčivý. Cez naše činy sme povolaní odzrkadľovať krásu evanjelia, radostnú a zároveň radikálnu.“

V závere stretnutia pápež František mladým vysokoškolákom pripomenul úvodnú myšlienku „cesta áno, labyrint nie“ a zaželal im odvahu kráčať vpred.