Pápež verejným predstaviteľom: Kam smeruješ Európa, ak neponúkaš svetu cesty mieru?

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Pán prezident republiky,

predseda vlády,

členovia vlády a diplomatického zboru,

orgány, zástupcovia občianskej spoločnosti a kultúry,

dámy a páni!

Srdečne vás pozdravujem a ďakujem pánovi prezidentovi za privítanie a za milé slová, ktoré ste mi adresovali. Som rád, že som v Lisabone, meste stretnutí, ktoré zahŕňa rôzne národy a kultúry a ktoré sa v súčasnosti stáva ešte univerzálnejším; stáva sa v istom zmysle hlavným mestom sveta, hlavným mestom budúcnosti, pretože mladí sú budúcnosť. Tomu dobre zodpovedá jeho multietnický a multikultúrny charakter - mám na mysli štvrť Mouraria, kde v harmónii žijú ľudia z viac ako šesťdesiatich krajín - a odhaľuje kozmopolitnú črtu Portugalska, ktorá pramení z túžby otvoriť sa svetu a spoznávať ho, smerovať k novým a širším horizontom.

Neďaleko odtiaľto, v Cabo da Roca, je vytesaný výrok veľkého básnika tohto mesta: „Tu... kde sa končí pevnina a začína more“ (L. Vaz de Camões, Os Lusíadas, III, 20). Po stáročia sa verilo, že tu je hranica sveta, a v istom zmysle je to pravda: sme na hranici sveta, pretože táto krajina hraničí s oceánom, ktorý rozdeľuje kontinenty. Lisabon nesie jeho objatie a vôňu. Rád sa spájam s tým, čo Portugalci radi spievajú: „Lisabon vonia po kvetoch a mori“ (A. Rodrigues, Cheira bem, cheira a Lisboa, 1972). More, ktoré je oveľa viac ako krajinný prvok, je volaním, ktoré sa vtlačilo do duše každého Portugalca: „zvučné more, bezodné more, more bez konca“, nazval ho miestny básnik (S. de Mello Breyner Andresen, Mar sonoro). Pred oceánom Portugalci uvažujú o obrovských priestoroch duše a o zmysle života vo svete. A aj ja, nechajúc sa unášať obrazom oceánu, by som sa rád podelil o niekoľko myšlienok.

Podľa klasickej mytológie je Oceán synom oblohy (Uránu): jeho rozľahlosť vedie smrteľníkov k tomu, aby sa pozerali hore a stúpali k nekonečnu. Zároveň je však Oceán synom Zeme (Gei), ktorú objíma, a tak vyzýva celý obývaný svet, aby sa nechal obklopiť nehou. Oceán v skutočnosti spája nielen národy a krajiny, ale aj krajiny a kontinenty; preto Lisabon, mesto oceánu, vyzýva k dôležitosti celku, k tomu, aby sme o hraniciach uvažovali ako o oblastiach kontaktu, nie ako o hraniciach, ktoré oddeľujú. Vieme, že dnešné hlavné problémy sú globálne, no často sa stretávame s neúčinnosťou pri ich riešení práve preto, že keď čelíme spoločným problémom, svet je rozdelený alebo aspoň nie dostatočne súdržný, neschopný jednotne riešiť to, čo podkopáva všetkých. Zdá sa, že planetárna nespravodlivosť, vojny, klimatická a migračná kríza prebiehajú rýchlejšie ako schopnosť a často aj vôľa čeliť týmto výzvam spoločne.

Lisabon môže ponúknuť zmenu smerovania. Práve tu bola v roku 2007 podpísaná rovnomenná reformná zmluva EÚ. V nej sa uvádza, že „Únia sa zameriava na podporu mieru, svojich hodnôt a blahobytu svojich národov“ (Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, čl.1); ide však ešte ďalej a uvádza, že „vo svojich vzťahoch so zvyškom sveta [...] prispieva k mieru, bezpečnosti, trvalo udržateľnému rozvoju Zeme, solidarite a vzájomnému rešpektovaniu medzi národmi, voľnému a spravodlivému obchodu, odstraňovaniu chudoby a ochrane ľudských práv“ (čl. 1 ods. 4/2 ods. 5). To nie sú len slová, ale míľniky na ceste európskeho spoločenstva, ktoré sú vytesané do pamäti tohto mesta. Je to duch celku, oživený európskym snom o multilateralizme širšom než len v západnom kontexte.

Podľa spornej etymológie je názov Európa odvodený od slova označujúceho smerovanie na západ. Je však isté, že Lisabon je najzápadnejším hlavným mestom kontinentálnej Európy. Preto pripomína potrebu otvoriť širšie cesty stretávania, ako to už Portugalsko robí, najmä s krajinami z iných kontinentov, ktoré majú rovnaký jazyk. Dúfam, že Svetové dni mládeže budú pre „starý kontinent“ impulzom univerzálnej otvorenosti, ktorá ho omladí. Pretože Európu, skutočnú Európu, svet potrebuje: potrebuje svoju úlohu staviteľa mostov a mierotvorcu vo svojej východnej časti, v Stredomorí, v Afrike a na Blízkom východe. Takto bude môcť Európa vniesť do medzinárodného scenára svoju špecifickú originalitu, ktorú načrtla v minulom storočí, keď z téglika svetových konfliktov zapálila iskru zmierenia, zvrátila sen o budovaní zajtrajška s včerajším nepriateľom, začala cestu dialógu a inklúzie, rozvinula mierovú diplomaciu, ktorá hasí konflikty a zmierňuje napätie, dokáže zachytiť aj tie najslabšie náznaky détente a čítať medzi najkrikľavejšími čiarami.

V oceáne dejín sa plavíme po rozbúrenom vlnolame a cítime nedostatok odvážnych ciest k mieru. Keď sa s láskou pozeráme na Európu v duchu dialógu, ktorý ju charakterizuje, môžeme sa pýtať: kam smeruješ, ak neponúkaš cesty mieru, tvorivé spôsoby, ako ukončiť vojnu na Ukrajine a iné mnohé konflikty, ktoré poznačili svet krvou? A opäť, ak rozšírime svoj pohľad: akým smerom sa uberáš ty, Západ? Tvoja technológia, ktorá znamenala pokrok a globalizáciu sveta, nestačí; ešte menej stačia najdokonalejšie zbrane, ktoré nepredstavujú investíciu do budúcnosti, ale ochudobňujú skutočný ľudský kapitál, kapitál vzdelávania, zdravotníctva, sociálneho štátu. Je znepokojujúce, keď čítame, že na mnohých miestach sa prostriedky neustále investujú do zbraní namiesto do budúcnosti ich detí. Snívam o Európe, srdci Západu, ktorá využíva svoju vynaliezavosť na to, aby uhasila ohniská vojny a rozsvietila svetlá nádeje; o Európe, ktorá vie znovu objaviť svoju mladistvú dušu, sníva o veľkosti celku a prekračuje potreby bezprostredného života; o Európe, ktorá zahŕňa národy a ľudí s ich kultúrou bez toho, aby sa hnala za teóriami a ideologickou kolonizáciou. A to nám pomôže zamyslieť sa nad snami zakladateľov Európskej únie: snívali vo veľkom!

Oceán, obrovská vodná plocha, pripomína počiatky života. V dnešnom rozvinutom svete sa paradoxne stala prioritou ochrana ľudského života, ktorý je ohrozený utilitaristickými nánosmi, ktoré ho využívajú a likvidujú. Myslím na toľko nenarodených detí a starých ľudí, ktorí sú ponechaní sami na seba, na boj o prijatie, ochranu, podporu a integráciu tých, ktorí prichádzajú zďaleka a klopú na dvere, na osamelosť mnohých rodín, ktoré sa snažia priviesť na svet deti a vychovať ich. Aj tu by sa dalo povedať: kam smeruješ, Európa a Západ, s vyraďovaním starých ľudí, múrmi s ostnatým drôtom, masakrami na mori a prázdnymi kolískami? Kam smeruješ, ak tvárou v tvár zlu života ponúkaš unáhlené a mylné lieky, ako je ľahký prístup k smrti, riešenie pohodlia, ktoré sa zdá byť sladké, ale v skutočnosti je trpkejšie ako vody mora? A myslím na toľko sofistikovaných zákonov o eutanázii.

Lisabon v objatí oceánu nám však dáva dôvod na nádej, je to mesto nádeje. Do tohto prívetivého mesta sa valí oceán mladých ľudí a ja by som chcel vyjadriť svoju vďačnosť za veľkú prácu a veľkorysé odhodlanie Portugalska hostiť podujatie, ktoré je také zložité na zvládnutie, ale prináša nádej. Ako sa v týchto končinách hovorí: „Popri mladosti sa nestarne“. Mladí ľudia z celého sveta, ktorí pestujú túžby po jednote, mieri a bratstve. Mladí, ktorí snívajú, nás vyzývajú, aby sme uskutočnili ich sny o dobre. Na uliciach nekričia s hnevom, ale zdieľajú nádej evanjelia, nádej života. A ak dnes z mnohých strán zaznieva atmosféra protestov a nespokojnosti, živná pôda pre populizmus a konšpirácie, Svetový deň mládeže je príležitosťou na spoločné budovanie. Oživuje túžbu vytvárať novosť, vyplávať na more a spoločne sa plaviť v ústrety budúcnosti. Prichádzajú mi na um niektoré odvážne Pessoove slová: „Smerovanie je potrebné, žiť nie je potrebné [...], potrebné je tvoriť“ (Navegar é preciso). Tak začnime tvoriť a budujme spoločne! Predstavujem si tri staveniská nádeje, na ktorých môžeme všetci spoločne pracovať: životné prostredie, budúcnosť, bratstvo.

Životné prostredie. Portugalsko sa s Európou delí o mnohé príkladné snahy o ochranu prírody. Globálny problém však zostáva mimoriadne vážny: oceány sa prehrievajú a z ich hlbín vyplávajú na povrch škaredosti, ktorými sme znečistili náš spoločný domov. Veľké zásobárne života meníme na plastové skládky. Oceán nám pripomína, že ľudský život je povolaný harmonizovať s prostredím väčším, než sme my sami, ktoré si treba starostlivo chrániť s ohľadom na mladé generácie. Ako môžeme povedať, že veríme mladým ľuďom, ak im nedáme zdravý priestor na budovanie budúcnosti?

Budúcnosť je druhé stavenisko. A budúcnosťou sú mladí. Odrádza ich však toľko faktorov, ako je nedostatok práce, rýchle tempo, do ktorého sú ponorení, rastúce životné náklady, ťažkosti pri hľadaní bývania a ešte znepokojujúcejší strach zo zakladania rodín a privádzania detí na svet. V Európe a všeobecne na Západe sme svedkami klesajúcej fázy demografickej krivky: zdá sa, že pokrok je otázkou technického rozvoja a pohodlia jednotlivcov, zatiaľ čo budúcnosť si vyžaduje boj proti klesajúcej pôrodnosti a poklesu vôle žiť. Dobrá politika môže v tomto smere veľa urobiť, môže byť generátorom nádeje. Nie je povolaná držať moc, ale dať ľuďom silu dúfať. Dnes je viac ako kedykoľvek predtým povolaná napraviť ekonomickú nerovnováhu trhu, ktorý produkuje bohatstvo, ale nerozdeľuje ho, čím ochudobňuje duše o zdroje a istoty. Je povolaná znovu objaviť samu seba ako generátora života a starostlivosti, aby prezieravo investovala do budúcnosti, do rodín a detí, aby podporovala medzigeneračné spojenectvá, v ktorých sa nevymaže minulosť, ale podporia sa väzby medzi mladými a starými. Musíme sa opäť venovať dialógu medzi mladými a starými. To pripomína portugalský pocit saudade, ktorý vyjadruje nostalgiu, túžbu po neprítomnom dobre, ktoré sa znovuzrodí len v kontakte s vlastnými koreňmi. Mladí ľudia musia nájsť svoje korene v starších. V tomto zmysle je dôležité vzdelanie, ktoré nemôže len sprostredkovať technické pojmy na ekonomický pokrok, ale je určené na to, aby vstúpilo do histórie, prinieslo tradíciu, posilnilo náboženskú potrebu človeka a podporilo sociálne priateľstvo.

Posledným staveniskom nádeje je bratstvo, ktorému sa my kresťania učíme od Pána Ježiša Krista. V mnohých častiach Portugalska je zmysel pre susedstvo a solidaritu veľmi živý. Avšak vo všeobecnom kontexte globalizácie, ktorý sa približuje, ale nedáva nám bratskú blízkosť, sme všetci povolaní pestovať zmysel pre spoločenstvo, počnúc hľadaním tých, ktorí žijú vedľa nás. Pretože, ako poznamenal Saramago, „to, čo dáva stretnutiu skutočný zmysel, je hľadanie, a človek musí prejsť dlhú cestu, aby našiel to, čo je blízko“ (Todos os nomes, 1997). Aké krásne je znovuobjaviť seba samých, bratov a sestry, pracovať pre spoločné dobro, zanechať kontrasty a rozdiely v názoroch! Aj tu máme mladých ľudí, ktorí nás svojím volaním po mieri a svojou radosťou zo života vedú k tomu, aby sme zbúrali pevné ploty spolupatričnosti postavené v mene rôznych názorov a presvedčení. Počul som tu o mnohých mladých ľuďoch, ktorí pestujú túžbu stať sa blížnymi; mám na mysli iniciatívu Missão País, ktorá prináša tisícom mladých ľudí skúsenosti misionárskej solidarity v duchu evanjelia v okrajových oblastiach, najmä v dedinách vo vnútrozemí krajiny, kde navštevujú mnohých osamelých starších ľudí, a to je „pomazanie“ pre mladých. Popri mnohých ľuďoch v portugalskej spoločnosti, ktorí sa starajú o druhých, by som chcel poďakovať a povzbudiť aj miestnu Cirkev, ktorá robí toľko dobrého, ďaleko od pozornosti.

Bratia a sestry, cíťme sa všetci bratsky povolaní spoločne dávať nádej svetu, v ktorom žijeme, a tejto nádhernej krajine. Deus abençoe Portugal! (Boh žehnaj Portugalsku!)

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka a Martin Jarábek)