Homília pápeža počas svätej omše v Marseille

V Biblii sa píše, že kráľ Dávid, po ustanovení svojho kráľovstva, sa rozhodol preniesť archu zmluvy do Jeruzalema. Preto po zvolaní ľudu vstal a vydal sa ju priniesť; cestou potom on sám pred ňou tancoval spolu s ľudom a jasal radosťou z Pánovej prítomnosti (porov. 2 Sam 6, 1 - 15). Práve na pozadí tejto scény nám evanjelista Lukáš hovorí o Máriinej návšteve u jej sesternice Alžbety: Mária totiž tiež vstane a vydá sa do judejského mesta v hornatom kraji. Keď Mária vstúpi do Alžbetinho domu, dieťa v Alžbetinom lone sa radosťou zachveje, pretože spoznáva príchod Mesiáša a začne sa radovať ako Dávid tancujúci pred archou (porov. Lk 1, 39 - 45).

Mária je teda zobrazená ako skutočná archa zmluvy, ktorá uvádza vteleného Pána do sveta. Je to mladá Panna, ktorá ide v ústrety neplodnej starenke a nesúc Ježiša sa stáva znamením Božej návštevy, ktorá premáha každú neplodnosť. Je to Matka, ktorá vystupuje smerom k Judským horám, aby nám povedala, že Boh sa vydáva smerom k nám, aby nás vyhľadal svojou láskou, aby sme tak mohli jasať radosťou. Je to Boh, ktorý sa vydáva na cestu!

V týchto dvoch ženách, Márii a Alžbete, sa odhaľuje Božie navštívenie ľudstva: jedna je mladá a druhá stará, jedna je panna a druhá neplodná, ale obe sú tehotné „nemožným“ spôsobom. Toto je Božie pôsobenie v našich životoch: robí možným aj to, čo sa zdá nemožné, vytvára život aj v neplodnosti.

Bratia a sestry, pýtajme sa s úprimnosťou srdca: veríme, že Boh pôsobí v našom živote? Veríme, že Pán skrytým a často nepredvídateľným spôsobom koná v dejinách, robí zázraky a pôsobí aj v našich spoločnostiach poznačených svetským sekularizmom a určitou náboženskou ľahostajnosťou?

Existuje spôsob, ako rozpoznať, či máme túto dôveru v Pána. Aký je to spôsob? Evanjelium hovorí, že „len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo“ (v. 41). Toto je znamenie: chvenie. Tí, ktorí veria, tí, ktorí sa modlia, tí, ktorí prijímajú Pána, chvejú sa v Duchu Svätom, cítia, ako sa v nich niečo hýbe, „tancujú“ radosťou. A pri tomto by som sa chcel pozastaviť: chvenie vo viere.

Skúsenosť viery vyvoláva predovšetkým toto chvenie životom. Chvieť znamená byť „vnútorne dotknutý“, vnútorne sa chvieť, cítiť, že sa niečo hýbe v našom srdci. Je to opak plochého, chladného srdca, ubytovaného v pokojnom živote, ktoré sa obrní ľahostajnosťou a stane sa nepriepustným, ktoré stvrdne, necitlivé voči všetkému a všetkým, dokonca aj voči tragickému plytvaniu ľudským životom, ktoré je dnes odmietané v toľkých ľuďoch, ktorí emigrujú, ako aj v toľkých nenarodených deťoch a v toľkých opustených starých ľuďoch. Chladné, ploché srdce ťahá život mechanicky, bez vášne, bez podnetov, bez túžby. A z toho všetkého môže človek v našej európskej spoločnosti ochorieť: cynizmus, rozčarovanie, rezignácia, neistota, všeobecný pocit smútku – všetko spolu: smútok, ten smútok, ktorý sa skrýva v srdciach. Niekto ich nazval „smutné vášne“: je to život bez chvenia.

Ten, kto sa narodil pre vieru, spoznáva Pánovu prítomnosť, tak ako dieťa v Alžbetinom lone. Rozpoznáva jeho pôsobenie v bežných dňoch a dostáva nové oči, aby sa mohol pozerať na skutočnosť; aj uprostred ťažkostí, problémov a utrpenia vidí každodenné Božie navštívenie a cíti sa ním sprevádzaný a podporovaný. Tvárou v tvár tajomstvu osobného života a výzvam spoločnosti má ten, kto verí, toto chvenie, vášeň, sen, ktorý treba pestovať, záujem, ktorý ho poháňa k tomu, aby sa angažoval on sám osobne. Teraz sa každý z nás môže opýtať: Som aj ja takýto? Kto je taký vie, že vo všetkom je Pán prítomný, on nás volá, pozýva, aby sme vydával svedectvo o evanjeliu, aby sme s pokorou, prostredníctvom prijatých darov a chariziem, budovali nový svet.

Skúsenosť viery okrem tohto chvenia životom vyvoláva aj chvenie pred blížnym. V tajomstve Navštívenia totiž vidíme, že Božie navštívenie sa neuskutočňuje prostredníctvom mimoriadnych nebeských udalostí, ale v jednoduchosti stretnutia. Boh prichádza k prahu rodinného domu, v nežnom objatí dvoch žien, v stretnutí dvoch žien v požehnanom stave plných úžasu a nádeje. A v tomto stretnutí je Máriina starostlivosť, Alžbetin údiv, radosť zo zdieľania.

Pamätajme na to vždy, aj v Cirkvi: Boh je vzťah a často nás navštevuje cez ľudské stretnutia, keď sa vieme otvoriť druhému, keď je toto chvenie životom tých, ktorí nás denne obklopujú, a keď naše srdcia nezostávajú ľahostajné a necitlivé voči ranám tých, ktorí sú krehkí. Naše veľkomestá a mnohé európske krajiny, ako napríklad Francúzsko, kde spolunažívajú rôzne kultúry a náboženstvá, sú v tomto zmysle veľkou výzvou proti vyhrotenému individualizmu, proti sebectvu a uzavretosti, ktoré plodia samotu a utrpenie. Učme sa od Ježiša ako byť tu pre tých, ktorí žijú vedľa nás, učme sa od neho, ktorý pred unavenými a vyčerpanými zástupmi cíti súcit a je dojatý (porov. Mk 6, 34), má dychy milosrdenstva pred zraneným telom tých, ktorých stretáva. Ako hovorí jeden z vašich veľkých svätcov, Vincent de Paul, „musíme sa snažiť obmäkčiť svoje srdcia, urobiť ich citlivými na bolesti a biedu blížneho a prosiť Boha, aby nám dal pravého ducha milosrdenstva, ktorý je práve jeho vlastným duchom“, až po uznanie, že chudobní sú „našimi pánmi a majstrami“ (Correspondance, entretiens, documents, Paris 1920-25, 341; 392-393).

Bratia a sestry, myslím na mnohé „chvenia“ Francúzska, na históriu bohatú na svätosť, kultúru, umelcov a mysliteľov, ktorí nadchli toľko generácií. Aj dnes to náš život, život Cirkvi, Francúzska, Európy potrebuje: milosť tohto chvenia, nového otrasu viery, lásky a nádeje. Potrebujeme znovu objaviť vášeň a nadšenie, znovu objaviť chuť angažovať sa v bratstve, znovu sa odvážiť riskovať lásku v rodinách a voči najslabším a nájsť v evanjeliu milosť, ktorá premieňa a robí život krásnym.

Hľaďme na Máriu, ktorá sa napriek ťažkostiam a nepohodlnosti vydala na cestu, a učí nás, že Boh je presne takýto: aj napriek ťažkostiam, dáva nás do pohybu, núti nás, aby sme sa „zachveli“, ako sa to stalo Alžbete. A my chceme byť kresťanmi, ktorí sa s modlitbou stretávajú s Bohom a s láskou s našimi bratmi a sestrami; kresťanmi, ktorí sa chvejú, ktorí vibrujú, ktorí prijímajú oheň Ducha Svätého a potom sa nechávajú oslovovať dnešnými otázkami, výzvami Stredomoria, volaním chudobných, „svätými utópiami“ bratstva a mieru, ktoré čakajú na uskutočnenie.

Bratia a sestry, spolu s vami sa modlím k Panne Márii, Notre Dame de la Garde, aby strážila vaše životy, aby ochraňovala Francúzsko a celú Európu a aby sme sa „zachveli“ v Duchu Svätom. Chcel by som tak urobiť slovami Paula Claudela: „Vidím otvorený kostol [...] / Nemám čo ponúknuť a nemám o čo žiadať. / Prišiel som len, Matka, pozrieť sa na teba. / Pozrieť sa na teba, plakať šťastím, vedieť toto: / že som tvoj syn a že ty si tu. [...] Byť s tebou, Mária, na tomto mieste, kde si. [...] / Pretože ty si tu navždy, / jednoducho preto, že si Mária, / jednoducho preto, že existuješ, / Matka Ježiša Krista, buď ti veľká vďaka!" („La Vierge à midi“, Poëmes de Guerre 1914-1916, Paríž, 1922).

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Beáta Dorková)