Katechéza o evanjelizačnom nadšení (20): Blahoslavený José Gregorio Hernández Cisneros

Pred katechézou zaznelo čítanie z Prvého listu sv. apoštola Pavla Timoteovi (1 Tim 2,1-4)

Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote. Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.

Evanjelizačné nadšenie: apoštolská horlivosť veriaceho

20. Blahoslavený José Gregorio Hernández Cisneros, lekár chudobných a apoštol pokoja

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V našich katechézach sa naďalej stretávame s nadšenými svedkami ohlasovania evanjelia. Spomeňme si, že ide o sériu katechéz o apoštolskej horlivosti, o vôli a tiež vnútornom zápale niesť evanjelium ďalej. Dnes sa vydáme do Latinskej Ameriky, konkrétne do Venezuely, aby sme spoznali osobnosť laika, blahoslaveného Josého Gregoria Hernándeza Cisnerosa.

Narodil sa v roku 1864 a viere sa naučil predovšetkým od svojej matky, ako sám povedal: „Matka ma od kolísky učila cnostiam, dávala mi rásť v poznaní Boha a ako sprievodcu mi dala lásku“. Všimnime si: práve matky odovzdávajú vieru. Viera sa odovzdáva v nárečí, teda v jazyku matiek, ktorým matky vedia hovoriť so svojimi deťmi. A vám, matky hovorím: buďte opatrné pri odovzdávaní viery v tomto materinskom nárečí.

Skutočne láska bola tou hviezdou, ktorá pomáhala nasmerovať život blahoslaveného Josého Gregoria. Bol to dobrý a milý človek, s veselou povahou, bol obdarený výraznou inteligenciou; stal sa lekárom, univerzitným profesorom a vedcom. Predovšetkým však bol lekárom blízko najslabším, a to natoľko, že ho v jeho vlasti nazývali „lekárom chudobných“. Vždy sa staral o chudobných.

Pred bohatstvom peňazí dával prednosť bohatstvu evanjelia a svoj život venoval pomoci núdznym. V chudobných, chorých, migrantoch a trpiacich videl José Gregorio Ježiša. A úspech, o ktorý sa vo svete nikdy neusiloval, získal a naďalej získava od ľudí, ktorí ho nazývajú „svätcom ľudu“, „apoštolom lásky“, „misionárom nádeje“. Sú to krásne pomenovania.

José Gregorio bol skromný, láskavý a ochotný človek. Poháňal ho vnútorný oheň, túžba žiť v službe Bohu a blížnemu. Hnaný týmto zápalom sa niekoľkokrát pokúšal stať rehoľníkom a kňazom, ale rôzne zdravotné problémy mu v tom zabránili. Jeho telesná slabosť ho však neviedla k tomu, aby sa uzavrel do seba, ale aby sa stal ešte citlivejším lekárom na potreby druhých; priľnul k Prozreteľnosti a ukovaný v duši išiel viac k tomu podstatnému.

Toto je apoštolská horlivosť: nesleduje vlastné túžby, ale disponibilitu voči Božím zámerom. A tak blahoslavený pochopil, že starostlivosťou o chorých bude uskutočňovať Božiu vôľu, pomáhať trpiacim, dávať nádej chudobným, svedčiť o viere nie slovami, ale príkladom. Takto dospel - touto vnútornou cestou - k prijatiu medicíny ako kňazstva: „kňazstva ľudskej bolesti“ (M. YABER, José Gregorio Hernández: Médico de los Pobres, Apóstol de la Justicia Social, Misionero de las Esperanzas, 2004, 107). Aké dôležité je netrpieť veci pasívne, ale, ako hovorí Písmo, všetko robiť v dobrom duchu, slúžiť Pánovi (porov. Kol 3, 23).

Položme si však otázku: odkiaľ vzal José Gregorio toľko nadšenia, toľko horlivosti? Čerpal z istoty a sily. Tou istotou bola Božia milosť. Napísal, že „ak sú na svete dobrí a zlí, zlí sú tam preto, lebo sa sami stali zlými: ale dobrí sú takí len s Božou pomocou“ (27. mája 1914). A on sám najprv pocítil, že potrebuje milosť, žobral na ulici a veľmi potreboval lásku. A tu bola sila, z ktorej čerpal: blízkosť s Bohom. Bol mužom modlitby – bola to Božia milosť a dôvernosť s Pánom - bol mužom modlitby, ktorý chodieval na sv. omšu.

A v kontakte s Ježišom, ktorý sa obetuje na oltári za všetkých, sa José Gregorio cítil povolaný obetovať svoj život za pokoj. Práve prebiehala prvá svetová vojna. Dňa 29. júna 1919 ho navštívil priateľ a našiel ho veľmi šťastného. José Gregorio sa dopočul, že bola podpísaná zmluva o ukončení vojny. Jeho ponuka bola prijatá a on akoby tušil, že jeho úloha na zemi sa skončila. V to ráno bol ako zvyčajne na omši a teraz ide po ulici, aby priniesol lieky chorému. Keď však prechádzal cez cestu, zrazilo ho auto; prevezený do nemocnice zomrel pri vyslovovaní mena Panny Márie. Jeho pozemská cesta sa tak končí na ceste pri vykonávaní diela milosrdenstva a v nemocnici, kde ako lekár vykonal majstrovské dielo.

Bratia, sestry, v prítomnosti tohto svedectva sa pýtajme sami seba: Ja, pred Bohom prítomným v chudobných v mojej blízkosti, pred tými, ktorí vo svete najviac trpia, ako reagujem? Ako ma oslovuje príklad Josého Gregoria? On nás podnecuje k angažovanosti pred veľkými súčasnými sociálnymi, ekonomickými a politickými otázkami. Toľko sa o tom hovorí, toľko sa kritizuje a hovorí, že všetko je zlé. Ale kresťan nie je povolaný k tomu, ale k tomu, aby sa tým zaoberal, aby si zašpinil ruky: predovšetkým, ako nám povedal svätý Pavol, aby sme sa modlili (porov. 1 Tim 2, 1 - 4), a potom aby sme sa nevenovali klebeteniu - klebetenie je mor -, ale aby sme podporovali dobro a budovali pokoj a spravodlivosť v pravde.

Aj to je apoštolská horlivosť, aj to je ohlasovanie evanjelia a aj to je kresťanská blaženosť: „Blahoslavení tvorcovia pokoja“ (Mt 5, 9). Nasledujme kroky blahoslaveného Gregora: laika, lekára, muža každodennej práce, ktorého apoštolská horlivosť viedla k tomu, aby celý život žil rozdávaním lásky.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)