Pápež charitatívnym pracovníkom: Iba láska premáha sebectvo a pomáha napredovať

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s charitatívnymi pracovníkmi a slávnostné otvorenie Domu milosrdenstva, Ulánbátar, 4. septembra 2023

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Z celého srdca vám ďakujem za privítanie, spev a tanec, za vaše slová prijatia a za vaše svedectvá! Myslím, že ich možno dobre zhrnúť niekoľkými Ježišovými slovami: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť“ (Mt 25, 35). Pán nám tak ponúka kritérium, ako ho spoznať, ako ho rozpoznať prítomného vo svete a dáva tak podmienku vstupu do definitívnej radosti jeho kráľovstva vo chvíli posledného súdu.

Cirkev od svojich počiatkov brala túto pravdu vážne a skutkami dokazovala, že charitatívny rozmer je základom jej identity. Myslím na správy v Skutkoch apoštolov s mnohými iniciatívami, ktoré podniklo prvé kresťanské spoločenstvo na uskutočnenie Ježišových slov, čím dalo život Cirkvi postavenej na štyroch pilieroch: spoločenstvo, liturgia, služba a svedectvo. Je úžasné vidieť, že aj po toľkých storočiach preniká Cirkev v Mongolsku ten istý duch: vo svojej malosti žije bratským spoločenstvom, modlitbou, nezištnou službou trpiacemu ľudstvu a svedectvom o svojej viere. Rovnako ako štyri stĺpy veľkej jurty, ktoré podopierajú horný centrálny kruh, vďaka čomu sa stavba vzpriamuje a ponúka prívetivý priestor vo vnútri.

Tak sme tu, vo vnútri tohto domu, ktorý ste postavili a ktorý dnes s radosťou môžem požehnať a slávnostne otvoriť. Je to konkrétny prejav starostlivosti o druhých, podľa ktorej rozpoznáme kresťanov; pretože tam, kde je prijatie, pohostinnosť a otvorenosť voči druhým, cítiť dobrú vôňu Krista (porov. 2 Kor 2, 15). Obetovať sa pre blížneho, pre jeho zdravie, základné potreby, vzdelanie a kultúru, patrí k tejto živej časti Božieho ľudu od samého začiatku. Od príchodu prvých misionárov do Ulánbátaru v 90. rokoch minulého storočia kresťania okamžite pocítili povolanie k charite, ktoré ich viedlo k starostlivosti o opustené deti, bratov a sestry bez domova, chorých, ľudí s postihnutím, väzňov a tých, ktorí vo svojej ťažkej situácii prosili o prijatie.

Dnes vidíme, ako z týchto koreňov vyrástol kmeň, rozrástli sa konáre a rozkvitli mnohé plody: početné a chvályhodné charitatívne iniciatívy, rozvinuté do dlhodobých projektov, ktoré väčšinou realizujú rôzne tu prítomné misijné inštitúty a ktoré oceňuje obyvateľstvo a občianske autority. Na druhej strane to bola samotná mongolská vláda, ktorá požiadala katolíckych misionárov o pomoc pri riešení početných sociálnych problémov krajiny, ktorá sa v tom čase nachádzala v chúlostivej fáze politickej transformácie, poznačenej rozsiahlou chudobou. Na týchto projektoch sa dodnes podieľajú misionári z mnohých krajín, ktorí dávajú svoje vedomosti, skúsenosti, zdroje a predovšetkým lásku do služieb mongolskej spoločnosti. Im a všetkým, ktorí podporujú tieto mnohé dobré diela, patrí môj obdiv a úprimné „ďakujem“.

Dom milosrdenstva slúži ako miesto pre množstvo charitatívnych diel, sú to vystreté ruky k bratom a sestrám, ktorí sa ťažko vyrovnávajú so životnými problémami. Je to akýsi prístav, kde sa dá zakotviť, kde možno nájsť počúvajúce ucho a pochopenie. Táto nová iniciatíva, hoci sa pripája k mnohým iným, ktoré podporujú rôzne katolícke inštitúcie, však predstavuje bezprecedentnú verziu: v skutočnosti je to tu konkrétna cirkev, ktorá vykonáva prácu v súčinnosti všetkých misijných zložiek, ale s jasnou miestnou identitou, ako skutočný výraz apoštolskej prefektúry ako celku.

Veľmi sa mi páči názov, ktorý ste mu dali: Dom milosrdenstva. V týchto dvoch slovách je definícia Cirkvi, ktorá je povolaná byť prívetivým príbytkom, kde všetci môžu zakúsiť vyššiu lásku, ktorá pohne a rozochveje srdce: nežnú a prozreteľnú lásku Otca, ktorý nás chce mať za deti a chce, aby sme boli bratmi a sestrami v jeho dome. Dúfam teda, že sa všetci zomknete okolo tejto realizácie, že sa na nej budú aktívne podieľať rôzne misijné spoločenstvá, ktoré na to vyčlenia personál a zdroje.

Na to, aby sa to mohlo uskutočniť, je nevyhnutná dobrovoľná služba, teda čisto bezplatná a nezištná služba, ktorú sa ľudia slobodne rozhodnú ponúknuť tým, ktorí to potrebujú: nie na základe finančnej kompenzácie alebo akejkoľvek formy individuálnej odmeny, ale z čistej lásky k blížnemu. Takýto štýl služby nás učil Ježiš, keď povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8).

Slúžiť týmto spôsobom sa zdá ako stávka na prehru, ale keď sa človek vydá na cestu, zistí, že to, čo dáva bez očakávania odplaty, nie je zbytočné, naopak, stáva sa veľkým bohatstvom pre tých, ktorí ponúkajú svoj čas a energiu. Vskutku, bezodplatnosť rozjasňuje dušu, lieči rany srdca, približuje človeka k Bohu, odkrýva zdroj radosti a udržiava ho mladého vo vnútri. V tejto krajine plnej mladých ľudí môže byť venovanie sa dobrovoľníckej práci rozhodujúcou cestou k osobnému a spoločenskému rastu.

Je tiež faktom, že ani vo vysoko technologicky rozvinutých spoločnostiach s vysokou životnou úrovňou samotný systém sociálnej starostlivosti nestačí na zabezpečenie všetkých služieb pre občanov, ak navyše neexistujú zástupy dobrovoľníkov, ktorí venujú svoj čas, schopnosti a prostriedky z lásky k druhým. Skutočný pokrok národov sa nemeria ekonomickým bohatstvom, a už vôbec nie tým, koľko investujú do iluzórnej sily zbrojenia. Pokrok sa meria ich schopnosťou zabezpečiť zdravie, vzdelanie a integrálny rast ľudí. Preto by som chcel povzbudiť všetkých občanov Mongolska, ktorí sú známi svojou veľkodušnosťou a schopnosťou obetovať sa, aby sa zapojili do dobrovoľníckej práce a dali sa k dispozícii iným. Tu, v Dome milosrdenstva, máte stále otvorenú „posilňovňu“, kde môžete cvičiť svoje túžby po dobre a trénovať svoje srdce.

Na záver by som chcel vyvrátiť niekoľko „mýtov“. Ako prvý je ten, že dobrovoľníckej práci sa môžu venovať len bohatí ľudia. Je to „výmysel“. Skutočnosť hovorí opak: nemusíte byť bohatí, aby ste konali dobro; naopak, takmer vždy sú to obyčajní ľudia, ktorí venujú svoj čas, vedomosti a srdce starostlivosti o druhých.

Druhý mýtus, ktorý treba vyvrátiť: je ten, podľa ktorého Katolícka cirkev, ktorá sa na celom svete vyznačuje veľkou angažovanosťou v dielach sociálneho pokroku, to všetko robí kvôli prozelytizmu, ako keby starostlivosť o druhých bola formou presviedčania s cieľom pritiahnuť na „svoju stranu“. To nie, Cirkev nepostupuje vpred prozelytizmom, ale priťahovaním. Kresťania spoznávajú ľudí v núdzi a robia, čo môžu, aby zmiernili ich utrpenie, pretože tam vidia Ježiša, Božieho Syna, a v ňom dôstojnosť každého človeka, povolaného byť Božím synom alebo dcérou.

Rád si predstavujem tento Dom milosrdenstva ako miesto, kde ľudia rôznych „vierovyznaní“, a dokonca aj neveriaci, spájajú svoje úsilie s miestnymi katolíkmi, aby súcitne pomohli toľkým bratom a sestrám v ľudstve. Toto je to slovo, súcit: schopnosť trpieť s druhým. A to bude štát vedieť správne strážiť a podporovať. Aby sa tento sen mohol naplniť, je skutočne nevyhnutné, aby tu i inde tí, ktorí majú verejnú zodpovednosť, podporovali takéto humanitárne iniciatívy a preukázali tak cnostnú súčinnosť v prospech spoločného dobra.

Nakoniec tretí mýtus, ktorý treba vyvrátiť: mýtus, podľa ktorého záleží len na ekonomických prostriedkoch, akoby jediným spôsobom, ako sa postarať o iných, bolo zamestnať platených zamestnancov a investovať do veľkých zariadení. Samozrejme, charita si vyžaduje profesionalitu, ale charitatívne iniciatívy sa nesmú stať podnikmi, ale musia si zachovať sviežosť charitatívnych diel, kde tí, ktorí to potrebujú, nájdu ľudí schopných počúvať a schopných súcitu nad rámec akejkoľvek odmeny.

Inými slovami, na skutočné konanie dobra je nevyhnutné dobré srdce, srdce odhodlané hľadať to najlepšie pre druhého. Angažovať sa len kvôli odmene nie je skutočná láska. Iba láska premáha sebectvo a umožňuje svetu napredovať. V tejto súvislosti by som rád na záver pripomenul príbeh, ktorý sa viaže k svätej Terézii z Kalkaty. Istý novinár, ktorý sa na ňu díval zhrbený nad smradľavou ranou chorého, jej raz povedal: „To, čo robíte, je krásne, ale ja osobne by som to nerobil ani za milión dolárov“. Matka Tereza odpovedala: „Ani ja by som to nerobila za milión dolárov. Robím to z lásky k Bohu!“

Modlím sa, aby tento štýl bezodplatnosti bol pridanou hodnotou Domu milosrdenstva. Za všetko dobré, čo ste urobili a ešte urobíte, vám zo srdca ďakujem - veľmi vám ďakujem - a žehnám vám. A prosím vás o láskavosť, aby ste sa modlili aj za mňa. Ďakujem.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Martin Jarábek)